Nová Ferenčuhovej zbierka výrazne oživuje slovenskú ženskú básnickú produkciu.
Mária Ferenčuhová svojou druhou zbierkou obhájila svoje nezastupiteľné miesto v štvorlístku s Norou Ružičkovou, Katarínou Kucbelovou a Ľubicou Somolayovou, pre ktoré som zaviedol pojem „Anesthetic Genderation".
Ich poetiky funkčne zrkadlí, resp. s nimi pod/vedome komunikuje (napríklad urbánnosť, motív dýchania, kritika konformity, resp. reflektovanie schematickosti a nadiktovanosti životov nachádza paralelu u Kucbelovej, esteticko-anestetický ráz a výnimočne i spríbuznená obraznosť ju zasa prepája s Ružičkovou...), pričom prináša, a to je dôležité, najmä vlastný, nielen v pochybnostiach istý pohľad na realitu a unikátny spôsob jej prežívania.
Autorka tak výrazne oživuje prevažne zotrvačnú básnickú produkciu na Slovensku. Prelína sa u nej aktívna a pasívna poloha, viera v autonómne a slobodné ja („No je len na mne, čomu nastavím tvár") s vedomím, že občas nezostáva nič iné, len „spojiť ruky a čakať, s nádejou".
Teší ma hrdinkino nestereotypné nazeranie na javy, napríklad na partnerský zväzok, ktorý autorka vykresľuje bez emocionálneho pretlaku: namiesto neho prináša skutočnou (aj každodennou, pritom láskou pulzujúcou) krvou napísaný príbeh ženy, čo žije aj pre seba a sebou.
Povedané sa vzťahuje aj na tematizovanie, resp. vpisovanie sa materstva do textu. Aj tu platí, že sa autorka vyhla jednorozmernému kolísaniu sa na bezproblémovej textovej hladine. Tú vystriedalo realistické i pochybovačné, v konečnom dôsledku seba nestrácajúce a slobodné plávanie v „plodovej vode", ktorá akoby zaplavila mnohé verše zbierky.
Tento motív jednak prehĺbil autentický rozmer knihy, jednak preveril a dotvoril abstraktný odkaz mnohých veršov (iluzívna pamäť, trvanie: pohyb, životný kolobeh a pominuteľnosť - tá je sprítomnená mnohými pôsobivými obrazmi, nostalgickými motívmi aj atmosférou) o konkrétne ohnivko v autorkinej mnohými vláknami prepletenej textovej reťazi.
Ferenčuhovej jazyk sa vyznačuje vecnosťou, odosobnenosťou a precíznosťou, pokiaľ ide o výstavbu básní a voľbu slov. To ju pozitívne, pretože kvalitou textov presvedčivo, odlišuje od tradičnej a mnohé autorky zväzujúcej predstavy o emocionálnejšom písaní poetiek.
Súčasne však v textoch prúdi teplo, vierohodné, rokmi a cestami, sťahovaním, dôsledným pozorovaním iných a iného, ich prežívaním nasiaknuté podvedomie, čo vrie, no ktoré autorka racionálne preveruje a písaním znovu overuje. Vďaka tomu máme k dispozícii zbierku výpovedne hodnotných, na mnohých miestach feministicky podnetných, pocitovo silných veršov, ktoré neslzia ani nemudrujú.
