Šialenstvo na viedenskom koncerte trvalo tri hodiny. Brucea Springsteena premohol optimizmus, ktorý pred pár rokmi s nádejou vkladal do albumu The Rising.
VIEDEŇ. Pesnička Cadillac Ranch mala v nedeľu večer mierne pozmenenú podobu. „Hello girl, in a blue jean so tight, ride me home from Vienna tonight," spieval v nej Bruce Springsteen. Lebo práve Viedenčania vtedy počuli, ako znie jeho európske turné k albumu Working On A Dream a v akom rozpoložení sa mu spieva a hrá.
Nové časy
V radostnom a mimoriadne optimistickom. Album vyšiel koncom januára, ale jeho titulná pesnička bola známa už niekoľko týždňov predtým. Springsteen ňou ohlasoval nové časy a vôbec neskrýval, že tie časy spájal s novým americkým prezidentom. Ani jeden text si nenapísal tak, aby bol politicky otvorený, každý je však dostatočne čitateľný na to, aby sme vedeli, na čo myslí a čo si myslí.
Ešte pred rokom a pol chodil po svete a spieval o mužovi, čo s ľahkosťou čarodejníka ohlupuje ľudí, rozrezáva ich napoly, kým sa oni s dôverou pozerajú na jeho kúzla s kartami a so zajacom z klobúka. Vo Viedni si na túto krásnu pieseň, a ani na nijakú inú z albumu Magic, ani nespomenul. Vravel: „Prišli sme sem, aby sme robili to jediné, čo musíme. Teda, aby sme hrali rokenrol!"
Držať Bossa
Skladbu Working On A Dream prerušil v polovici a pokračoval: „Dnes večer postavíme na tejto tráve dom. Len tak, z ničoho. Bude nám pritom stačiť, že sa zbavíme strachu a nahradíme ho dôverou, že prekonáme nenávisť a nahradíme ju láskou a že sa zbavíme zbytočného hluku, zbytočných rečí a nahradíme ich hudbou."
Z nového albumu zahral okrem toho už len dve pesničky, My Lucky Day a epickú OutLow Pete. Možno preto, že je mierne ovplyvnený popom a on mal v nedeľu chuť naozaj na poriadny rokenrol. Spieval Badlands, spieval Cover Me, Darkness on The Edge Of Town aj Darlington County a tváril sa pritom úplne klasicky, teda ako čertík Bertík. Vyškerený, naširoko rozkročený, rozbehaný alebo šibrinkujúci gitarou.
Zopárkrát sa aj mierne preboril v dave, ľudia ho vtedy celí šťastní chytali a zbožne hladili po celom tele. Síce sa pritom tváril, že celkom dobre nechápe, z čoho sú takí nadšení, ale veď on dobre vie... „Vieš, čo to môže byť, držať Bossa?" bolo počuť v dave.
Normálne alebo šialené
No áno, na svete sú milióny ľudí, čo to vedia, aj na štadióne Ernsta Happela ich bolo niekoľko desaťtisíc. Mnohé Bruceove piesne majú mimoriadne rozvinuté, premyslené a v podstate vážne texty - keď však znejú na koncerte, hrané energickou kapelou The E Street Band, výsledný dojem je rovnaký. Je to radosť, eufória, a možno aj niečo veľmi blízke šialenstvu.
Šialené a neuveriteľné je najmä to, že po toľkých rokoch Springsteenov hlas ešte vôbec nezoslabol. Po dvoch hodinách by si pokojne mohol povedať, že už bolo spievania dosť, že si pred ďalším koncertom musí oddýchnuť. Ale on vtedy zakričal: Nie, teraz nemôžeme skončiť!
Väčšinu piesní vybral z albumu The Rising. Bruce ho napísal v roku 2003, keď chcel svoju krajinu povzbudiť po teroristických útokoch. Sú optimistické a je zrejmé, že dnes v nich nachádza nový význam - preto nimi svoj viedenský koncert plánoval ukončiť. Normálne by mal po nich zísť z pódia do zákulisia a počkať, kým si publikum vytlieska prídavky.
Tentoraz sa mu však naozaj vôbec nechcelo odchádzať. Kým sa nevybláznil pri beatlesovke Twist and Shout, neodišiel ani raz, The E Street Band s ním tri hodiny hrala a spievala bez prestávky. Rakúšania, Maďari, Slováci, Slovinci, Taliani v publiku sa pýtali: Je toto normálne? Je.
Nenormálne je, že Bruce Springsteen by mohol svojimi skvelými hitmi pokračovať ďalších päť hodín, a oni museli ísť z Viedne domov!
