Ten muž bol Artur Aristakisian. O debute ruského režiséra pôvodom z Moldavska sa v zahraničí rozprávalo dlho, ale on kamsi zmizol a roky o ňom nikto nepočul. Čo robil, ukázal až jeho ďalší film: žil medzi bláznami, invalidmi, žobrákmi a čudákmi z polorozpadnutých squatov. Tam, medzi ľuďmi na dne, ktorí, ako tvrdil, „so systémom nemajú nič spoločné", sa cítil najlepšie. O tých nakrúcal aj svoje filmy. Prvý z nich, Dlane (Palms / Ladoni) teraz vyšiel na DVD - a čo ma potešilo ma, zoženiete ho aj u nás.
Silný zážitok, ako je tento, si môžete pripraviť na viac spôsobov. Obrazy zo života tých najbiednejších môžete počúvať spolu s komentárom režiséra. Adresuje ho svojmu synovi, ktorý sa ešte nenarodil, a my len ťažko rozhodneme, čo vlastne vnímame. Manifest anarchistu, evanjelium kazateľa, halucináciu básnika? Iná možnosť je hlas vypnúť a sledovať dokument, čiernobiely a zrnitý. Príbehy bedárov z Kišiňova si môžete domýšľať, hoci len ťažko tromfnete tie skutočné, ktorým je ťažko uveriť.
Napokon je tu bonus, rozhovor so samým autorom. „Chcem, aby každé okienko tohto filmu očistilo oči tomu, kto sa naň pozerá," hovorí s nehybným pohľadom, slová dlho loví, ale my cítime, akú majú váhu. O charitu tu pritom vôbec nejde, naopak. Chudoba je čistá a posvätná, je tým, o čo treba usilovať, tvrdí Aristakisian. Nasledovať ho nemusíme. No pozerať sa môžeme.
