Osadné, to je dedina na konci Slovenska. Pomaly vymiera, ale starosta Ladislav Mikuláško, pravoslávny kňaz Peter Soroka a rusínsky aktivista Fedor Vico sa na to nechcú pozerať. O pomoc žiadali aj v Európskom parlamente, stretli sa Jánom Figeľom i Vladimírom Remekom. Dobrodružstvo, pri ktorom sa lokálna politika spája s nadnárodnou, s nimi prežil režisér MARKO ŠKOP - našiel v nich sympatických a vzácne úprimných hrdinov, napokon, v utorok večer im tlieskalo zaplnené kino v Karlových Varoch. Raz tu už Škop vyhral, dokument Iné svety sa stal zároveň aj najobľúbenejším filmom divákov. Nie je dôvod, aby sa im Osadné páčilo menej.
Chceli vôbec v Osadnom, aby ste o nich nakrútili film?
„Mali prvotnú obavu, ktorá je prirodzená. Nás na nich upozornila redaktorka z rusínskeho televízneho vysielania Jarka Sabolová, ona nám povedala, že v Osadnom žije zaujímavý energický kňaz a starosta, ktorý je rekordne dlho vo funkcii - už tridsaťšesť rokov. O Rusínoch sa predtým nakrútilo niekoľko dokumentárnych filmov a oni videli, že sú v nich niekedy zosmiešňovaní. Narážali najmä na film Absolut Warhola. Ukázali sme im teda Iné svety, aby videli, ako rozmýšľame, a vysvetlili sme im, o čo nám ide. Film o prepojení malej politiky s Bruselom sa im zdal zaujímavý. A dnes je náš vzťah obojstranne srdečný, film videli, páči sa im. Veď v ňom je kus ich života."
Keď starosta, pravoslávny kňaz a humorista Fedor Vico vystupujú po veľkých schodoch v obrovskej budove Európskeho parlamentu, púšťate pompéznu Beethovenovu Ódu na radosť. Je v tom aj trochu irónie.
„Tú iróniu cítim vo chvíli, keď idú na eskalátore - ale v protismere. Bol to vlastne jeden z motívov nášho filmu. Najprv sme sa s rusínskym aktivistom Fedorom Vicom prechádzali v Osadnom po nádhernom turistickom chodníku s najvyšším stupňom ochrany. On sa počas cesty unavil a zavtipkoval, že by sa mu tam hodil eskalátor. Spomenuli sme si na to, keď sme potom nakrúcali v Bruseli. Na chodbách veľkej administratívnej budovy sme dlho čakali, takže občas sme sa aj trochu nudili a zabíjali čas. Odrazu sa starosta vybral k eskalátoru v zadnej časti budovy a začal na ňom chodiť v protismere. Nadchli sme sa pre ten záber, uvedomili sme si, že je v ňom symbolika. Pretože môžete byť v supermodernej budove, aj tak niekedy len prešľapujete na mieste."
Môže niekedy Brusel porozumieť tomu, čo potrebuje Osadné? Môžu sa tieto dva svety niekedy spojiť?
„Musia sa spojiť, pretože dnes sa všetci musíme učiť prezentovať sa, vybrať sa na správne miesta a za niečo lobovať. Veľmi som prežíval nakrúcanie v Bruseli. Keď som sa pozeral na starostu a kňaza, videl som sám seba. Aj ja stále niečo niekomu vysvetľujem, obhajujem svoje filmové projekty."
Aký ste mali dojem z europoslancov? Ako sa k výprave z Osadného správali?
„Myslím si, že ako politici sa správajú úplne prirodzene. Ak za nimi príde niekto z ich volebného okrsku, ak im rozprávajú o projekte, ktorý patrí k jeho témam a oni sa z neho môžu niečo dozvedieť, sú ochotní pomôcť."
Nie je v tom aj trochu utópie, veriť, že práve Osadnému pomôže kozmonaut Vladimír Remek?
„To nemôžete vedieť. Na pozvanie do Osadného veľmi pozitívne zareagoval. Asi aj preto, že k východu má pekný vzťah. Študoval v Košiciach, nad týmto územím absolvoval cvičné lety. V tom čase práve oslavoval tridsiate výročie svojho letu do kozmu, nevylučoval, že by návštevu Osadného spojil s oslavami na Slovensku. My sme tomu veľmi verili, aj starosta s kňazom, aj ja sme mu písali listy. Rok trvalo, kým sme dostali definitívnu odpoveď."
Prečo sú návštevy politikov pre obyvateľov malých miest také dôležité? Čo to vypovedá o našom vzťahu k moci?
„Ešte stále sa na politikov pozeráme zbožne. Ale zaujímavejší motív som postrehol vo chvíli, keď si Fedor Vico, starosta a kňaz opekajú špekáčiky. Rozprávajú sa o tom, ako by mal politik vyzerať - a vtedy vlastne rozprávajú o sebe. Aj oni sami sú politici, za ktorými niekto chodí. Pre babku je napríklad mladý kňaz obrovskou autoritou."
Zároveň však rozprávajú o tom, že ani americký prezident nemá veľké právomoci, lebo o všetkom rozhodujú ľudia z jeho tímu.
„Vtedy boli unavení po ťažkom dni v Bruseli a takto sa všeľudovo zamysleli nad vysokou politikou."
Fedor Vico prirovnáva Rusínov k medveďom. Čo je to za povahu?
„Mne sa viac pozdáva porovnanie, že Rusíni sú ako snežný muž Yeti. Všetci o ňom počuli, ale nikto ho ešte nevidel. Prečo majú za symbol práve medveďa, to neviem. Ale je prirodzené, že humorista Fedor Vico spája s jeho vlastnosťami neaktívnosť a prispatosť. Lenže, hoci je medveď ťarbavý, stále má tlapy a nimi môže zaútočiť. Rusínov vychovali tvrdé prírodné podmienky v Karpatoch. Zostalo to tam zakonzervované. Tam naozaj nájdete iný svet."
Myslíte si, že by naozaj mohli vymrieť? V Osadnom už žije len necelých 200 ľudí.
„Starosta si veľakrát povzdychol, že o desať rokov tam už nebude nikto. Neviem. Zrejmé je, že Osadné sa mení na chalupársku oblasť."
Lenže dnes už aj aktívny kňaz rozmýšľa, že odtiaľ odíde. Prečo?
„Sú chvíle, keď cítime, že musíme niečo v živote zmeniť. Jemu sa narodil syn, rozmýšľa, že by sa presťahoval do Svidníka. Tam by mohol žiť vo väčšej komunite, býva tam jeho mama, mohla by mu viac pomáhať. V Osadnom ho občas premáha prirodzený pocit vyčerpania. Nedávno zomrela pani, ktorá spievala v chráme. Veľmi si zakladal na tom, že tam má aspoň tri speváčky - bez nej už nebude bohoslužba taká pekná a slávnostná.
Pravdepodobne si veľmi veľa ľudí želá, aby sa rusínska obec nestratila, ale palce jej držia z bezpečnej vzdialenosti veľkomesta. Tú robotu musia spraviť tí, čo zostali. Dalo by sa im aspoň nejako pomôcť?
„Možno, že práve týmto filmom dosiahneme, aby sa ľudia na tieto miesta vybrali. Keď už budú v regióne, možno neobídu ani Osadné. Pôjdu sa pozrieť do krypty pod chrámom, sú v nej lebky vojakov, alebo sa pozrú na medveďa a uvidia krásnu prírodu. Tam nie je žiadna priemyselná výroba, je tam len ticho, samý les a prales. Nedávno som sa vrátil od mora v Chorvátsku - tamtie noci sa nedajú porovnať s tým, čo je v Osadnom. Neuveriteľné hviezdne nebo!"
