LOS ANGELES. Húfy hysterických fanúšikov, Hollywood Boulevard zaplnený smútiacimi, vrtuľníky vo vzduchu, kolabujúca doprava a stovky ľudí kempujúcich v kopcoch okolo ranča Neverland. Vďaka americkým médiám vyzerali udalosti po smrti Michaela Jacksona ako srdcervúca dráma.
Zblízka to bolo trochu inak.
Keď sme sa spolu s fotoreportérom minulý štvrtok o jednej hodine popoludní vymotali z colných kontrol na letisku a vydali sa na prvú cestu ulicami a bulvármi Los Angeles, nevítalo nás to ochromené, smútiace mesto, ktoré sme videli v televíznom vysielaní. Bol presne týždeň od smrti Michaela Jacksona. Pútače niekoľkých divadiel a klubov hlásali namiesto programu spomienkové odkazy pre kráľa popu, ale inak nič. Ľudia normálne chodili do práce, obedovali obrovské hamburgery za super cenu a vôbec, žili svoje životy.
Čo si myslí o Jacksonovi predseda Združenia katolíckych seniorov Jozef Mikloško. Čítajte jeho blog
Túžili sme vidieť rovnaké emócie ako naši americkí kolegovia. Preto sme najprv zamierili na Hollywood Boulevard, kde sa už týždeň mali schádzať Jacksonovi fanúšikovia pri jeho hviezde na tunajšom chodníku slávy. Davy turistov, ktoré po jednom z lákadiel Los Angeles obyčajne chodia, sa pri hviezde s nápisom Michael Jackson zhusťovali. Sviečkami, odkazmi, kvetinami a plyšovými zvieratkami zahádzaný kus zeme si chcel vyfotiť každý, a tak ich popoháňali dvaja ochrankári: Urobte si fotku a choďte, vykrikovali v niekoľkosekundových intervaloch.
Prvýkrát sme boli svedkami toho Európanom ťažko zrozumiteľného divadla, opakujúceho sa pri všetkých „pútnických miestach" priaznivcov Michaela Jacksona. S fanúšikmi, ktorí túžia vyrozprávať svoj príbeh, a médiami, ktoré pre taký príbeh urobia čokoľvek.
Exhibícia láskyMichael Jackson bol nepopierateľnou hudobnou osobnosťou, hlavne pre Afroameričanov bol dôležitejší, ako sa môže niektorým jeho kritikom zdať. A rozlúčku s ním si každý vysvetľoval po svojom. Niekto si len urobil fotku na pamiatku, zaspomínal s ostatnými na obľúbené nahrávky, pesničky či koncerty, zaspieval si niektorý z jeho hitov a trebárs o tom s nenútenou americkou bezprostrednosťou vyrozprával novinárom.
Najhlasnejší však boli tí, ktorí chceli, aby anjelský prach slávy mŕtvej popovej hviezdy zamazal aj ich ramená. Tanečníci, ktorí sa ochotne natáčali do správnych uhlov pre kamery a fotografov, šialené fanúšičky, ktoré priniesli ukázať starý plagát, ktorý im visel pätnásť rokov doma na stene, alebo svoju zbierku tričiek. A práve títo, ktorí namiesto emócií a intímnych spomienok ponúkli objektívom predovšetkým vlastné predstavenie, tvorili hlavný mediálny obraz posmrtných dní Michaela Jacksona: napohľad tak trochu šialenci.
Teraz, keď je niekoľko dní „po všetkom", je stále ťažké povedať, či bolo posledné rozlúčenie s Michaelom Jacksonom skutočne jednou z najväčších udalostí zábavného priemyslu posledných rokov, alebo ju z nej až dodatočne či snáď v jej priebehu vytvorili médiá.
Už pár hodín po prílete sme totiž boli na vlastné oči svedkami toho, že ani seriózne televízie sa nebránili drobným ani väčším manipuláciám. CNN napríklad cez víkend priniesla reportáž o tom, ako fanúšikovia Michaela Jacksona upchali Hollywood Boulevard. Sprevádzali ju šikovne zostrihané obrázky davu tlačiacich sa fanúšikov.
Nie že by sa to nestalo, ale skutočnosť je taká, že pár metrov od hviezdy Michaela Jacksona prebiehajú stavebné práce, pre ktoré je chodník slávy zúžený. Pre barikádu prianí a darov v bezprostrednej blízkosti hviezdy sa tam vedľa seba vošli tak dvaja-traja ľudia. Cez sviatočný víkend, keď sa oslavuje Deň nezávislosti, mieri do Hollywoodu hromada turistov a že sa vypravia alebo len zastavia práve tu, nie je žiadne prekvapenie. Ani že sa v takých podmienkach jednoducho občas vytvorí zápcha.
Nielen CNN sa však rozhodla robiť z diania okolo zosnulého kráľa popu drámu za každú cenu a pripravila tak na seba pascu: aktuálne dianie musela vyrábať, i keď sa vlastne nič nové nedialo. Tak sa napríklad podľa nej objavil na ranči v Neverlande Jacksonov duch. Vyvrcholilo to v deň pietneho aktu, keď i médiá u nás prevzali informáciu, že v uliciach Los Angeles je 250-tisíc ľudí, ktorým sa neušli lístky. Napriek tomu, že nad Staples Centrom lietalo niekoľko spravodajských vrtuľníkov, nikto zábery toho štvrť milióna ľudí neponúkol.
Ani nemohol. Pravda bola taká, že väčšina fanúšikov poslúchla varovanie úradov a pohreb sledovala v televízii alebo v niektorom z barov či kín, kde ho ponúkali v priamom prenose. Okolo vchodu pre verejnosť postávali bez vstupeniek do uzatvorených ulíc najviac stovky ľudí. Väčšinou to boli predavači vody, tričiek a ďalších suvenírov. Vyzeralo to, že i tí sa riadili hysterickými informáciami spravodajských staníc. Jasné, oddaní fanúšikovia prišli, ale žiadna invázia do Los Angeles sa nekonala, zohnať miesto v hoteli alebo požičať si lacno auto ešte deň pred rozlúčkou s Jacksonom nebol žiadny problém.
Falošný JackoKeď sme konečne zamierili do hotela, fotoreportér sa posťažoval, že ešte neukoristil nikoho preoblečeného za Michaela Jacksona. Až o dva dni neskôr, na Deň nezávislosti, keď sme sa vydali na 150 míľ dlhú cestu na ranč Neverland, sme mali pochopiť, čo sa v takých okamihoch robí. Najprv bolo čudné, keď tu na nás začal najvernejší dvojník kráľa popu, ktorého sme zatiaľ stretli, hovoriť po francúzsky. Potom sme si všimli, že dokonca dorazil limuzínou. A s ním i jeho vlastný štáb s režisérom napodobňujúcim všetky dvojníkove pohyby.
Všetko vyvrcholilo dojemnou scénkou, keď falošný Jacko nechal pri múre Neverlandu medzi listami od fanúšikov symbolicky svoje strieborné sako a s dojatím odišiel. Po pár záberoch na lesknúci sa dar kamery vypli. A, samozrejme, dvojník sa pre svoju striebornú uniformu šikovne a bez väčších okolkov vrátil. Lacná asi nebola.
Ťažko povedať, na aké účely celá scénka vznikla, ale urobiť z nej vynechaním pár skutočností drámu a špekuláciu by bolo nesmierne ľahké a efektívne. A ďalšie dni mi potvrdili, že by toho bola schopná celá kopa novinárov, ktorých sa pre fenomenálnu prezentáciu udalostí po smrti Michaela Jacksona v Los Angeles zišlo niekoľko tisíc z celého sveta.
Niekto si len urobil fotku na pamiatku, zaspomínal s ostatnými na obľúbené nahrávky, pesničky či koncerty, zaspieval si niektorý z jeho hitov a trebárs o tom s nenútenou americkou bezprostrednosťou vyrozprával novinárom.
Znovu to bolo v pondelok pri vydávaní vstupeniek na pietny akt, pre ktoré si prišlo vyše osemtisíc fanúšikov vylosovaných počítačom. Pri východe zo štadiónu Dodgers stál novinársky štáb s ceduľou: Nie ste z Británie? Ráno sa totiž na miestnom „celebrity serveri" TMZ.com, ktorý ako prvý na svete potvrdil Jacksonovu smrť, objavila správa, že sa do Los Angeles chystajú tisícky Britov. Nájsť ich nejakým normálnym spôsobom však bol trochu problém. Až toľko ich neprišlo.
Okrem iného bolo zaujímavé sledovať, ako titulky svetových denníkov a správy najväčších agentúr náhle načrtával práve internetový bulvár TMZ, ktorý mal evidentne svoj zdroj priamo v rodine Jacksonovcov. Informácie, s ktorými prišiel, sa vždy o niekoľko desiatok minút neskôr objavili overené na webe CNN a odtiaľ šli ďalej do sveta.
Skutočné príbehyUž v Neverlande sme sa pritom presvedčili, že stačí chvíľu čakať, nevšímať si tých najväčších hercov a herečky medzi fanúšikmi a príbehy prídu samy. Možno sme mali len šťastie, že sme pri bráne Neverlandu počuli slovenčinu, a tak sme sa dali do reči so speváčkou Barbarou Haščákovou.
Barbara, ktorá už niekoľko rokov žije na Floride, najprv vyzerala, že sa s nami veľmi rozprávať nechce. Nakoniec nám oblečená v žltom tričku s Michaelom, ktoré má od detstva, nenútene porozprávala story skutočnej fanúšičky, ktorá Jacksonovu hudbu milovala od dvanástich rokov a išla vyše tisíc míľ autom, aby sa so svojím idolom osobne rozlúčila. Fakt, že je pritom náhodou speváčka, ktorá je známa i u nás, v tom nehral žiadnu veľkú úlohu.
Fascinujúce bolo i zháňanie lístkov, ktoré sme absolvovali s Izabelou Vošmikovou, Češkou, ktorá sa živí ako fotografka v hollywoodských seriálových produkciách, ako je 24 hodín alebo Dr. House.
Po rozpakoch z prehnaných škrobených „kamerových" reakcií niektorých Američanov na jednej strane a kupčenia s posmrtnými artiklami, ktoré bolo často za morálnymi hranicami (ako v prípade samolepiek „bol som v Neverlande" za päť dolárov či „malinovky kráľa popu" s etiketou vyrobenou s pomocou nožničiek a lepenky), sme sa, naopak, presvedčili o veľkom idealizme a ochote iných.
Izabela, s ktorou sme sa poznali dva dni, najprv lístky nezištne dostala od fanúšičky Lily z druhej časti Štátov, ktorú práve v ten večer po prvý raz stretla na sociálnej sieti Twitter. A aby dobročinnosti nebolo málo, tak nám ešte sama nechala jeden vstup dovnútra, napriek tomu, že ho na internete mohla streliť i za pár tisíc dolárov.
Prázdny bulvárPosledné lúčenie s Michaelom Jacksonom bolo bez pochýb pre šoubiznis veľkou udalosťou. Zomrel človek, ktorý na hudobnej scéne zadefinoval 80. roky a stal sa skutočne kráľom, ktorý síce nemá svoju krajinu, ale oddaných poddaných, ktorých vernosť si udržiaval výnimočnými pesničkami, klipmi, tancom, štýlom a osobnosťou.
Umelec, ktorý pomohol rušiť hranice medzi rasami a venoval milióny na charitu. Ale aj človek s kariérou poškodenou zneužívaním detí, pre ktorého neplatilo niekoľko pravidiel: mohol mať doma lekárske anestetiká, chodil na tlačové konferencie o niekoľko hodín neskôr a bol úradne zapísaný ako biologický otec detí, ktoré podľa všetkého nesplodil.
Pravda bola taká, že väčšina fanúšikov poslúchla varovanie úradov a pohreb sledovala v televízii alebo v niektorom z barov či kín.
Naposledy sa spevákovo „vladárstvo" ukázalo i vďaka jeho rodine po jeho smrti, keď šíky novinárov uháňali do Neverlandu chystať sa na ohlásené minulopiatkové posledné rozlúčenie. To však Jacksonova rodina bez nejakého ospravedlnenia sa fanúšikom, ktorí už vyrazili na cestu, prosto zrušila. Možno to bol práve nedostatok informácií, ktorý ešte podnietil všetko to vymýšľanie a polopravdy, čo o celej udalosti zazneli.
Nikomu sa potom v americkom zmysle pre pompéznosť a dokonalosť v prípade utorňajšieho rozlúčkového obradu už nehodilo uviesť, že v hale, kam sa chcelo dostať vyše 1,6 milióna ľudí, bolo zrejme pre zbytočne zložitý proces registrácie niekoľko desiatok voľných sedadiel. Tie prenosové kamery, samozrejme, nesnímali. I keď na tom, ako veľmi emotívny celý ceremoniál bol a ako silno zapôsobili bezprostredné slová „bol to najlepší otec na svete", ktoré predniesla malá Paris, ani na význame Michaela Jacksona pre popkultúru by sa nič nemenilo.
A priznám sa, že aj keď som sedel kdesi pri strope dvadsaťtisícovej haly, triasol som sa od zimy z klimatizácie a nedostatku spánku, i mne v tú chvíľu zvlhli oči. Rovnako, ako keby takú vetu povedalo akékoľvek dieťa o svojom zosnulom otcovi. Bolo to emotívne, a akokoľvek to z televíznej obrazovky mohlo vyzerať, byť v tú chvíľu vnútri Staples Centra bol veľký zážitok.
S Michaelom Jacksonom sa len za ten týždeň, ktorý sme prežili v Los Angeles, prišli dohromady rozlúčiť desaťtisíce fanúšikov. Všetky miestne obchody so suvenírmi doplnili do sortimentu zodpovedajúce dizajny tričiek. Ohromné množstvo ľudí na celom svete Jacksonov odchod zasiahol, prežívali ho a stal sa predmetom rozhovorov. Nakoniec o tom svedčí i to, že za dva týždne po jeho smrti sa len v USA predalo fyzicky či digitálne niekoľko miliónov jeho nahrávok, padali rekordy.
Deň po pohrebe sa na stĺpoch Los Angeles objavili jednoducho natlačené papiere vyzývajúce občanov, aby do rozpočtu mesta dobrovoľne poslali príspevok na slávnostné rozlúčenie. Aby uchránilo arénu a smútiacich pred tými šiestimi stovkami ľudí, ktorí sa chceli do Staples Centra dostať, zavrelo už tak dosť zadlžené LA niekoľko ulíc, dopravné tepny a nasadilo vyše tritisíc policajtov. Netuším, či bolo tých 1,4 milióna, ktoré to údajne celé stálo, potrebných.
Keď som sa v ten istý deň o pol desiatej dopoludnia vypotácal z hotela a šiel sa znovu pozrieť na Hollywood Boulevard, po pamätníku, ktorý tu rástol v prechádzajúcich dňoch, nebolo ani stopy. Pri hviezde Michaela Jacksona horeli dve sviečky a pri nich sa fotil párik japonských turistov.
Autor: Honza Vedral, MF dnes, FOTO - JAN ZÁTORSKÝ, MF Dnes
