Čo čítame

li, že dieru po kultovom magazíne ktosi iný zaplní. Nezaplnil.

„Nechceme byť časopisom pre všetkých, tým menej pre určité skupiny, ktoré by mohol zamerať nejaký marketingový strelec," hlása teraz, po dvoch rokoch, úvodník. Vystihuje tým nepolapiteľnosť, ktorou Živel pätnásť rokov čitateľov priťahoval.

Produkt zvláštnych deväťdesiatych rokov vznikol na troskách VOKNA, časopisu, ktorý pôvodne vychádzal ako samizdat. Hru na underground však Živel odmietol. Jeho autorom bola blízka rodiaca sa počítačová kultúra, kyberpunk. S takou istou chuťou ako o elektronickej hudbe však písali napríklad o opere či filmoch nemej éry. Dôležitejší ako téma bol uhol pohľadu. Sú časopisy, čo chcú byť okato „fresh", Živel však zostal svieži možno práve preto, že sa o to nesnažil. Nič z toho sa nestratilo v novom čísle, ktorým teraz listujem.

Je tu komiks, články o sociálnych utópiách, úvahy o superelitách aj dlhý, zasvätený, ale triezvy pohľad na budúcnosť informačných technológií. Je tu však aj údajne posledný (!) rozsiahly rozhovor s Magorom čiže Ivanom Martinom Jirousom - guru predrevolučného undergroundu, ktorého by mnohí radšej poslali do starého železa.

Nový Živel je čítanie na viac ako jeden večer. A že ho redakcia vyrábala s nadšením a zadarmo, je z neho cítiť. Samozrejme, v tom dobrom zmysle.