TV OKO

BALLA: Diabol prichádza cez obrazovku

Poviedku "Diabol prichádza cez obrazovku" napísal Balla a v Slovenskom rozhlase si ju môžete vypočuť v interpretácii Martina Kaprálika. Možno si hovoríte - prečo by som mal poviedku čítať a potom aj počúvať v rozhlase? Nuž, nejde o nič iné, len o ten rozd

Poviedku "Diabol prichádza cez obrazovku" napísal Balla a v Slovenskom rozhlase si ju môžete vypočuť v interpretácii Martina Kaprálika. Možno si hovoríte - prečo by som mal poviedku čítať a potom aj počúvať v rozhlase? Nuž, nejde o nič iné, len o ten rozdiel, o interpretačné herecké majstrovstvo, ktoré dokáže vaše vnímanie či pochopenie poviedky úplne zmeniť.

Ktosi zaklopal, práve keď som sa chechtal na prípade ruského úradníka, ktorého v malej novielke od Dostojevského zhltol krokodíl. Zaujímavé, že autor, depresívny a dokonca vraj duševne chorý človek, referujúci o kadejakých zločinoch a trestoch, napísal aj takéto doslova roztopašné rozprávanie.

Úradník v útrobách krokodíla neumrel, naopak! Veľmi sa mu tam páčilo a chystal sa odtiaľ prednášať ctenému publiku o rôznych otázkach filozofie a ekonómie. Nedostal sa k tomu, novielka sa náhle skončila. Zdalo sa mi, že Dostojevskij ju nedopísal preto, lebo nedokázal byť veselý, príliš ho ťahalo k tým jeho morbídnostiam.

Keď zaznelo klopanie, prudko som knižku zabuchol. Dúfal som, že ten zvuk nebolo počuť až na chodbu. Dvere kancelárie sa ešte chvíľu neotvárali, takže som stihol nájsť pre ruského klasika vhodný úkryt pod spismi. Keby vkročil šéf, nezbadal by nič podozrivé.

V tom čase som pracoval ako vedúci reklamného oddelenia vcelku úspešnej firmy, ale už ma to nebavilo. Mal som vo výhľade iné zamestnanie a viac-menej som si balil kufre. Moju manželku vývoj udalostí tešil: domnievala sa, že v našom stereotypnom živote táto zmena pracovného miesta predstavuje začiatok celého prúdu udalostí, medzi ktorými nebude chýbať ani dlho očakávané sťahovanie do nového bytu.

Dom po mojich rodičoch sme obývali už pár rokov a obom nám riadne liezol na nervy. Večne bolo treba čosi opravovať, ani to opravené dlho nevydržalo, navyše, manželka sa hanbila pozývať si priateľky do chátrajúcej, pomaly vymierajúcej štvrte, kde som strávil detstvo a kde sme boli okolnosťami prinútení žiť.

Dvere sa otvorili.
Na sekundu som prestal dýchať.
Dnu nazrela upratovačka.
„Môžem ďalej? " opýtala sa potichu. „Alebo prídem neskôr?"
Videl som, že za sebou vlečie mohutný vysávač. Načo je našej firme taká opacha? Hodil by sa skôr pri upratovaní nejakej športovej haly.

Vľúdne som žene kývol: „Nech sa páči ďalej, nerušíte. Teda... momentálne, veď... veď..." zahabkal som, lebo som si uvedomil, ako to mohlo vyznieť: že nič nerobím a ona si tu pokojne môže rámusiť. Myšlienky mi neuletia, lebo kde nič nie je, ani čert neberie. Nepríjemné!

picture_01.jpgOdkašľal som si a vravím: „Ale dnes netreba vysávať. Robili ste to, ak sa nemýlim, včera, však?" Nato som sa sústredene zahľadel na monitor počítača, akoby som práve skúmal mimoriadne zložitý text. Ale zrak sa mi okamžite začal rozostrovať. Tak to bývalo v poslednom čase vždy.

Nemohol som sa sústrediť na prácu, ani som sa na ňu veľmi sústreďovať nechcel. Myseľ mi odbiehala k novému zamestnaniu, alebo jednoducho len tak blúdila, s radosťou sa neraz zaoberajúc hlúposťami, akou bol napríklad prípad úradníka, ktorého zhltol krokodíl.

Mohol vôbec mrzút Dostojevskij napísať čosi také zábavné? Jasné, že aj tú veselú vecičku podfarbil trpkosťou a neobyčajne krutým sarkazmom.

Tieto úvahy mi nevydržali dlho. Začal som pozorovať upratovačku. Nerobil som to po prvý raz, zaujala ma hneď, ako sa v našej firme objavila. Bola pekná, ale nie vyslovene krásna. No i tak ma priťahovala. Čudné: chcel som ohroziť moje fungujúce manželstvo a ublížiť žene, ktorú som ešte stále miloval?

Neviem. Každopádne vo mne upratovačka vyvolala prekvapujúco intenzívnu túžbu. Ani zďaleka však nezaujala iba mňa. Hovorili o nej dokonca aj kolegyne, s ktorými som zvyčajne ráno popíjal kávu.

Neraz vraj videli túto zaujímavú ženu zápasiť s neviditeľnými smietkami, roztrúsenými po koberci, s chimérickými šmuhami na nábytku, ktorý leštila až tak zápalisto, akoby ten nábytok, no aj ďalšie predmety nechcela iba očistiť, ale úplne, definitívne odstrániť. Kolegyniam sa nezdalo, že by v jej prípade šlo len o akési obyčajné, normálne pracovné nasadenie.
Tušili za tým záhadu.

Raz, keď som v kanceláriách firmy neskoro popoludní osamel, vstal som spoza pracovného stola, vyšiel na chodbu a pustil sa smerom ku schodisku. O poschodie vyššie bol maličký kumbálik, z ktorého sme si kedysi spravili fajčiareň. Keď sa začala veľká kampaň proti fajčeniu, zrušili nám ju a miestnosť pridelili práve upratovačke.

Tu som sa s ňou pred pár dňami začal tajne stretávať.

Bola to láska? Myslím, že nie. Šlo o čosi rýdzo telesné, o nevysvetliteľnú príťažlivosť, azda o nejakú vôňu, čosi v jej pohyboch, vo výraze tváre, očí - neviem! A napriek tomu sme spolu fyzicky nič nemali, iba sme sa zhovárali, iba sme spolu mlčali, iba sme na seba potichu hľadeli.
Jemne som zaklopkal.
Žiadna odozva.

Žeby zabudla na schôdzku? Nazrel som dnu a zmeravel som: nebolo tam ani stopy po pracovnom náradí, chemických čistiacich prostriedkoch, handrách, vedierkach či vedrách, mopoch a metlách, ale ani po zariadení, ba ani po stenách, vlastne: ani stopy po miestnosti!

Len ničota a prázdno, desivé, studené, priam kozmické. Priepasť vesmíru a chladnej, ale pritom striktne logickej, akoby matematicky definovanej a zákonitej neexistencie, neviem to inak vyjadriť, cítil som nevyhnutnosť prázdnoty, nezvratnú istotu bezčasovosti a bezrozmernosti.

Vsunul som tam ruku. Ruka úplne zaplnila... zaplnila čo? Nič? Všetko a nič tam vnútri. Stala sa tým všetkým a zároveň ničím, hoci „zároveň" je v bezčasovosti nepatričný výraz, a v podstate ani ostatné slová, charakteristiky, opisy nemajú vo vzťahu k tomu tam vnútri svoj pravý a presný význam.

Ruka sa stala miestnosťou a miestnosť rukou a oboje prestalo existovať.
Cúvol som a prekliate dvere sa prudko zavreli.

Na druhý deň popoludní som manželke nahovoril, že mám jeden z tých našich otravných firemných večierkov, ktoré som odjakživa neznášal, takže keď som o hodinu neskôr odchádzal z domu, ešte ma aj poľutovala.
S tou ženou som sa stretol v pube neďaleko centra.

picture_02.jpgUž po krátkej chvíli sa v prítmí jedného z boxov celkom zmenila. Zrazu som, jednoducho povedané, nesedel s ňou. Vyznie to nanajvýš čudne, ale okamžite som vedel, že ona dokonca... áno, že ona dokonca ani nie je žena!

To, čo od tej chvíle sedelo so mnou pri stole, prehovorilo:
„Tak si teda všetko videl."
„Čo? Kde?"
„U mňa. Všetko si videl. Teda, nevidel si nič. Čiže, videl si pravú realitu. Umožnil som ti do nej nahliadnuť, aby si bol pripravený. "
„Umožnil?!" Náhle použitie mužského rodu ma napriek všetkému vydesilo.

„Umožnil. A neľakaj sa. Všetky tie rody, mužský, ženský, stredný... to je iba gramatika, nie? Jazyk."
„A na... čo mám byť pripravený?" Siahol som po pive a nahnevalo ma, že sa mi pri tom zachvela ruka.
„Nevieš, čo bude nasledovať? "
„Niečo má nasledovať?"
„Stane sa to na kopci, ktorý je vo vašom meste známy ako Kostrč."

„Kostrč..."
„Vieš, kde to je?"
Po krátkej odmlke mi svitlo: „Viem. Na Kostrči sa nachádza jediná budova. Naša firma."
„Presne tak."
„A niečo sa tam má stať?"
„Tam ma ukrižuješ."
Zavládlo ticho.

Pozorovalo ma to jasnosivými očami. Zakrátko zo žensky tvarovaných úst znovu znel sipotavý zvuk: „Povedal som, že ma ukrižuješ, ale to nie je presné. Vyjadril som sa obrazne. Na priečelí vašej firmy predsa nie je kríž. Logom firmy je kruh.

Popravíš ma na tom kruhu. Kríž by nebol vhodný, kruh je lepší symbol, presne vyjadrí, o čo mi ide. O čo... vo svete... ide."

„A o čo ide vo svete?" zašepkal som.
„O nič. O veľké, večné, nemenné nič. O túto istotu, počúvaj! O istotu nekonečnej ničoty. To symbolizuje kruh. Ukrižuješ ma dnes v noci. A potom..." Odmlčalo sa to, posunulo sa to bližšie na čalúnenej lavici a uprene to na mňa hľadelo.

Vlastne nie: keď som sa bytosti lepšie prizrel, mierne naklonený dopredu, pochopil som, že sa na mňa nepozerá. Bola si istá, že jej sugescii sa nemôžem nepodvoliť, nemusela sa na mňa špeciálne sústreďovať. Sú všetky moje činy odkiaľsi ovládané a určené dávno vopred? Nepochybne.

„Po troch dňoch... vieš, čo sa stane tri dni po ukrižovaní?"
„Vstaneš z mŕtvych," skonštatoval som sucho. „To je známy príbeh. Ale s inou postavou. Tá pôvodná a pravá prinášala nádej, nie? Vstaneš, vrátiš sa... Ukážeš sa svojim apoštolom."

„Nie. Nikdy sa nevrátim. Nikdy. A to bude vyjavená pravda o tomto svete. O všetkých možných svetoch! Pravda, ktorú si videl v mojom kumbáli. Ničota je pravda tohto sveta, to bude spečatené na tretí deň. V deň mojej veľkej absencie."

„Ale aký to má mať zmysel? A kto sa o tom vôbec dozvie, okrem mňa?"
„To pre začiatok stačí. Budeš môj apoštol. Žiadnych iných nemám. Je to predsa jasné: ide o tvoje osobné precitnutie k pravde. Spasenie tohto druhu prichádza ku každému osobitne."
„Prečo?"

„Ľudia v dave by sa mohli navzájom klamať, spoločne prekrúcať pravdu. Utešovať sa lžami. Robíte to predsa odjakživa, nie? Davu zbytočne hovorím. Davu zbytočne čosi ukazujem. Človek je schopný chvenia... autentickej bázne a najmä... najmä videnia pravdy... len osamote. Len keď vie, že mu nik nepomôže.

Tak to býva na smrteľnej posteli. Každý sa napokon dočká! Ale - prečo by si mal toľko čakať? Budeš žiť... prepáč, to slovo mi je smiešne... skrátka, budeš ešte nejaký čas tu. Ale s týmto novým poznaním! Poznanie ťa oslobodí.

A pocítiš nutkanie... dobre, ber to ako rozkaz... budeš nútený, vnútorne nútený hovoriť ľuďom o tom, čo ti už o tri dni potvrdím: o definitívnej absencii mesiáša a o tom, čo to presne znamená. Budeš sa venovať jednotlivcom. Pekne, postupne.

Máš na to talent, nie nadarmo si vedúci reklamného oddelenia. Začneš so svojou manželkou. To bude najľahšie: dôveruje ti, má ťa rada. Nenecháš ju v nevedomosti! Aj toto ber ako rozkaz: povedz jej o spasiteľovi, ktorý prišiel a potom odišiel navždy a tým vás konečne naozaj spasil."

Stretli sme sa okolo polnoci na námestí. Bez slova sme vyrazili ku Kostrči. Všimol som si, že bytosť má na prívesku logo našej firmy, v nočnom tichu bolo počuť, ako kov jemne cinká o zips na blúzke.

Keď sme po niekoľkých minútach mĺkvej chôdze dorazili k cieľu, prekvapilo ma, ako ponuro pôsobí budova môjho pracoviska. Črtala sa na pozadí jasnej oblohy ako obrovská temná kozmická loď, čo tu pristála po stáročnom putovaní.

Mesačné svetlo vykresľovalo obrysy korábu nezvyčajne ostro.
Monštrum sa vyšplhalo hore na priečelie budovy.
Ja za monštrom.

Medzi perami zvieralo niekoľko dlhých klincov, ktoré sa leskli v mesačnom svite.
„Túto tabuľku mi primontuj nad hlavu," povedal tvor na záver. Bol už pribitý na firemný kruh a krvácal z mnohých rán, ktoré som mu uštedril.

Na tabuľke stálo: Prázdnota, kráľovná svetov.
Urobil som, čo bolo treba a napokon som z toho tela ešte strhol spodný odev, ktorý bol nezošívaný, utkaný od vrchu až nadol vcelku.

Z úst umučenej bytosti zaznelo: „Necítim smäd. Tú špongiu môžeš zahodiť."
Čudná poznámka! Žiadnu špongiu sme so sebou nemali. Možno však šlo o nejaký citát alebo o niečo, čo sa v takých chvíľach bežne hovorieva.

Na tretí deň po rituálnej poprave som sa cestou z práce zastavil v kaviarni na presso s minerálkou. Bol som na pokraji nervového zrútenia. V práci sa nehovorilo o ničom inom, len o záhadnej vražde. Našťastie, polícia nemala ani najmenšiu stopu.

Činila sa však statočne, vypočuli nás všetkých, hoci, ako sa vyjadrili, pravdepodobnosť toho, že by v prípade mal prsty nejaký zamestnanec firmy, bola veľmi nízka.
Čašníčka si hneď všimla, aký som nesvoj. Nič nepovedala, len sa na mňa súcitne pozrela. Spolu s pressom a minerálkou priniesla aj neobjednaný fernet.

„Na povzbudenie," poznamenala. Chvíľu som bezmyšlienkovito sedel. Potom som si spomenul na doslov v Dostojevského knižočke: vraj Rusko je hlbinné, duchovne pudové, náboženské. Ktovie, čo by povedal nejaký hlbinný, duchovne pudový, náboženský človek na moju dnešnú situáciu, uvažoval som, omieľajúc v ústach horkastý alkohol.

Na barovom pulte stál televízor. Pri štvrtom poldecáku som si s úľakom uvedomil, že sledujem večerné správy. Ako toto predĺžené posedenie vysvetlím manželke? No ešte sa mi nechcelo vstávať z pohodlného kresla. A potom prišiel šok: na obrazovke sa zrazu objavila fotografia umučenej upratovačky. Vysielali príspevok o brutálnej vražde v našom mestečku.

Mal som ju teda znovu pred sebou! Všetci diváci ju mali pred sebou. Stačilo sa len dobre pozerať. Čo to znamená? Rozochvel som sa: tak vrátila sa tá bytosť, alebo sa nevrátila? Veď oni... oni ju vlastne takto... dovliekli nazad! Títo reportéri ešte aj satanské zámery prekazia! Novinárska bagáž, hromžil som v duchu a neviem, či nie aj nahlas. Napokon, u nás sa nik nebojí preklínať novinárov.

Prirodzene, dal som si ďalší fernet. Čašníčka ma pozorovala s rastúcim znepokojením. Vysvetľoval som jej: „Čo by to dnes bolo za návrat ukrižovaného, keby sa neocitol v médiách? Darmo by sa ktokoľvek vracal, keby zároveň nezvolal tlačovku, aby mohol verejne súdiť!

Ale platí to aj naopak: ako by teraz mohla tá... tá kreatúra naďalej tvrdiť, že sa nevrátila, keď ju sem, aha, vycapili na obrazovku?!"
„Hovoríte o tej zavraždenej?! Poznali ste ju?" Čašníčka na mňa vyvalila oči.
„Neviem. Neviem, či som ju poznal."
Zarazene som zmĺkol.

Do záverečnej som už nepreriekol slovka. Naozaj som nevedel? Naozaj som nepoznal toho tvora? Nevedel som, kto to bol? Spomínam si na slová, ktoré zazneli, keď mu útle zápästie prerazil prvý klinec: „Zdá sa ti, že som diabol, že?

Nedbám. Niektorí ma však označujú aj slovom hlbina. Ja osobne uprednostňujem meno Barbeló." Barbeló či nebarbeló, čert alebo - áno - diabol! Po ďalšom fernete mi to začínalo byť jedno. A želal som si, aby ma prehltol krokodíl.
Okolo polnoci som sa vypotácal pred kaviareň.
Z výšky na mňa hľadel mesiac, svedok všetkých týchto udalostí. Striaslo ma. Nohy sa pohli akoby samy od seba a niesli ma do rodnej štvrte. Tam som, ako je už všeobecne známe, na druhý deň pre istotu predsa len začal s apoštolskou činnosťou.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 13 960
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 10 271
  3. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 9 153
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 827
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 2 244
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 542
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 485
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 378
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 237
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 786

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Peter Sagan: Superstar made in Slovakia

Začínal na sestrinom bicykli, dnes zarába šesť miliónov ročne.

ŠPORT

Peter Sagan: Superstar made in Slovakia

Začínal na sestrinom bicykli, dnes zarába šesť miliónov ročne.

SVET

Minúta po minúte: Choďte a voľte, vyzval nemecký prezident

Schulz už odovzdal hlas, Merkelová pôjde k urnám poobede.

Neprehliadnite tiež

Radšej pije ako rozpráva. Aki Kaurismäki nakrútil film roka

Európa vznikla na falošnej idei, hovorí. V kinách má skvelý film Druhá strana nádeje.

Šéfka Bielej noci: Museli sme ľuďom vysvetľovať, že nie sme rasisti

Festival vizuálneho umenia bude v Bratislave tretí raz.

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.