Osudové manipulácie tajomného strýka

Žiť s pocitom priemernosti a neúspešnosti nie je veľmi veselé. Po svojom sa s tým vyrovnávajú hlavné postavy najnovšieho románu MÁRIUSA KOPCSAYA. Súvislosti, v ktorých sa pohybujú, sú inšpirované časmi, v ktorých sme ešte pred pár rokmi žili. S Kamilom a Mehonym však môže byť aj zábava, ak pripustíme, že svet, v ktorom žijú, je mystifikáciou.

Príbeh hrdinov svojho najnovšieho románu ste vsadili do obdobia mečiarizmu na Slovensku. Máme už od neho dostatočný odstup?
„V deväťdesiatych rokoch sa odohráva len časť deja, ktorú predstavuje retrospektíva. Išlo o prechodné obdobie z čias komunizmu k demokratickému systému a trhovému hospodárstvu, čo dnes už vnímame ako jednoznačnú realitu. Zabúda sa pritom, že cesta k nej bola v tom čase dosť komplikovaná, dokonca chvíľami akoby viedla priam opačným smerom. Možno preto som mal - a stále mám - chuť túto etapu nášho vývoja umelecky reflektovať. Navyše, je to téma aktuálna, keďže mnohé kroky súčasnej politickej moci, hoci pôsobia sofistikovanejšie, približujú spoločnosť opäť k tejto neslávnej ére."

To môže byť objektívny dôvod na písanie. Čo vaše osobné pohnútky?
„Mečiarovské roky som prežil v mladom veku. V mnohom predurčovali môj ďalší život. Mal som veľa nespracovaných spomienok a bolo mi prirodzené zasadiť hrdinov mojej knihy do tohto časového úseku. Cítil som tiež vnútornú potrebu vypovedať o tom, ako som vnímal situáciu nielen ako novinár, ale aj ako človek, spisovateľ."

Po prvý raz nie je hrdinom vášho románu jeden hlavný rozprávač. Rozvíjate rovnocenné príbehy dvoch mužov - sledujúceho a sledovaného. Ako ste sa cez nich hľadali?
„Išlo mi hlavne o rôzne uhly pohľadu. Každá z postáv je v inej životnej pozícii, jedna z nich je rozprávačom románu, druhá hlavným hrdinom. Napriek tomu zisťujeme, že môžu mať čosi podstatné spoločné. Vo svojich pozíciách sa ocitajú nedobrovoľne, sú manipulovaní osudom, ktorý do istej miery zosobňuje tajomný strýko - mystifikátor."

Mali ste ako novinár niekedy strach z toho, že ste sledovaný?
„Nechcem podceňovať prípady, keď sa takéto veci naozaj stávali a ľudia boli sledovaní či zastrašovaní. Na druhej strane som nikdy nepestoval konšpiratívne teórie, a ani pocit, že mi niekto odpočúva telefóny, alebo ma sleduje. Navyše, ak si zoberieme akúkoľvek inštitúciu, ktorá by mohla niekoho sledovať či už legálne alebo ilegálne, tak sa podľa mňa vo všeobecnosti preceňuje schopnosť sledujúcich spracovať a vyhodnotiť množstvo informácií."

Preto sledujúci v románe nepozná dňa ani hodiny, len sleduje a sleduje?
„V románe som motív sledovania zámerne nadsadil a parodoval, napríklad som siahol po myšlienke, že na jedného sledovaného existuje niekoľko sledujúcich. Takisto v duchu tejto karikatúry sa v mojom románe - na rozdiel od skutočnosti - stal predmetom sledovania človek absolútne priemerný, neúspešný a najmä nezaujímavý."

Myslíte, že človek, ktorý sa nevie realizovať, má reálne väčší sklon k činnosti, akou je sledovanie a donášanie?
„Vždy existujú ľudia, ktorí sa z rôznych dôvodov ľahko stanú súčasťou nebezpečnej mašinérie. Ľudia, ktorí v minulosti pomáhali fašistickému režimu, alebo komunistickému - a nemyslím tým len pasívne členstvo v strane, ale aktívne udávanie, ubližovanie iným... Dnes možno ľudia s podobným profilom kradnú z verejných peňazí, alebo sú náchylní ku korupčnému správaniu. Hľadať princíp, ktorý podporuje tieto negatívne vlastnosti, je pre mňa dôležitejšie, než napríklad senzácie okolo konkrétnych osôb, či sú na nejakých zoznamoch alebo nie."

Vytvorili ste insitné, technicky nedokonalé prostredie sledovaných a sledujúcich a sústredili ste sa skôr na ich vnútorný svet. Bol to zámer?
„Keby som písal štandardný špionážny román alebo bestseller, tak by som sa musel sústrediť viac na techniku a reálie. Ja som však na to rezignoval, pretože som mechanizmus sledovania a utajených štruktúr použil skôr ako metaforu. Kládol som si hlavne otázku, nakoľko má človek vlastne v rukách svoj vlastný osud a do akej miery ho ovplyvňujú vonkajšie okolností - v mojom románe zosobnené práve v pavučine bizarnej organizácie čudných ľudí."

Ako si na to odpovedáte?
„Že to, čo nás ovplyvňuje, môže byť veľmi banálne a v skutočnosti si svoju vôľu môžeme presadiť. To je ten pozitívny odkaz."

A negatívny?
„Že nás stále ovplyvňujú isté politické a spoločenské procesy, s ktorými sa nemôžeme stotožniť. Že žijeme v prostredí, v ktorom sa skutočne kradne a manipuluje, v ktorom sa ťažko uplatňuje spravodlivosť a ktoré trpí kultúrnym deficitom, od politickej kultúry až po kultúru v každodennom živote. Napríklad aj na cestách či v bežnom spoločenskom kontakte."