Už samotné meno Petrarca znie vznešene, mysticky a starosvetsky zároveň. Najvýznamnejší lyrik talianskej renesancie však rozhodne nie je žiadnym preludom. Skôr naopak. Už počas života sa stal, hoc to dnes znie úsmevne, obletovanou celebritou. Ako prvý literát vôbec skombinoval estetickú základňu antiky so súdobým kresťanským svetonázorom. Brilantný autor, považovaný za otca humanizmu, zomrel 19. júla 1374, pred 635 rokmi.
Francesco Petrarca
Narodil sa 20. júla 1304 v Arezze.
V roku 1327 vraj prvýkrát uvidel svoju Lauru.
Zomrel 19. júla 1374 v dedinke Arquá pri Padove.
Petrarcovi slúži ku cti, že sa v dogmatických časoch vrcholiaceho stredoveku nebál vyrukovať s tézou, že práve táto zomierajúca epocha nebola ničím iným ako temným medzníkom v histórii ľudstva. Podľa toho sa aj správal, pretože ako veľký ctiteľ a znalec antickej literatúry zhľadával a vydával latinské rukopisy Cicera, Vergília, Lívia a prekladal diela Homéra a Platóna. Traduje sa, že Petrarca bol takým horlivým ctiteľom antickej kultúry, že pri rímskych vzburách v roku 1347 verejne vyzýval na obnovu starovekého impéria. Obzvlášť Cicero mu utkvel v duši natoľko, že nemohol inak, ako sa pustiť do vlastnej tvorby.
Živelný kňazJeho láskyplné sonety sa stali nielen archetypom ľúbostnej lyriky či prazákladom modernej taliančiny, ale v konečnom dôsledku zásadne usmernili aj vývoj európskej literatúry.
Petrarca sa narodil v toskánskom Arezze v roku 1304 v prostredí florentských vyhnancov, no nemal ani desať, keď sa jeho rodina presťahovala do Avignonu, aby tam podporila spriazneného a z dôvodu cirkevnej schizmy čerstvo presťahovaného pápeža Klementa V.
Mladý Francesco sa v neďalekom Montpellieri ponoril do štúdia práva, no tento exaktný odbor považoval len za službu otcovi, a tak tam sedem rokov vyslovene pretrpel.
Po jeho smrti radšej prijal nižšie kňazské vysvätenie. V pozícii duchovného sa však nijako nepostil a verný svojej pudovosti priviedol na svet dve deti. Hoci sám raz napísal, že okrem učenia nepozná iných rozkoší, nerád si rozkoše odopieral. A práve tento rozpor naplnil aj jeho dielo. Telo či duch? Stredovek či renesancia?
Sonety pre LauruUmelecké uznanie si Petrarca vydobyl rozsiahlym eposom Africa, vydaným na počesť rímskeho generála Scipia Africana. Písal aj rôzne listy či morálno-filozofické traktáty, no jeho doménou bola lyrika. Vidieť to bolo najmä pri básnickej zbierke Spevník, ktorá u nás vyšla pod názvom Sonety pre Lauru.
Zbierka pozostávajúca z 366 sonetov, kancón, sestín, balád a madrigalov je napísaná hovorovou toskánčinou, obohatenou o latinčinu a provensálčinu. Ako oddaný obdivovateľ ju venoval svojej nenaplnenej láske. Pani Laura de Noves, ktorú údajne prvýkrát uvidel v Avignone na Veľký piatok v roku 1327, bola poetovou platonickou múzou vyše dve desaťročia. Keď v polovici 14. storočia padla za obeť morovej nákaze, spôsobila mimoriadne pohnutie v jeho duši. Petrarca prostredníctvom diela vzdáva hold jej duchovným vlastnostiam v spojitosti s fyzickou krásou plavovlasej ženy s krásnou šijou, jemnými prstami a jasnými očami.
Nadčasová kvalita opusu spočíva v skutočnosti, že v Petrarcovom podaní nie je psychológia citu len mechanickým záznamom vášne, ale autentickou výpoveďou zaznamenávajúcou údel milovníka. Mimochodom, o Laurinej skutočnej existencii sa dodnes vedú dohady.
Urastený turistaPodľa svedectiev prerastal Petrarca svojich súčasníkov nielen vedomosťami, ale aj vzrastom. O hlavu prevyšujúc vtedajší štandard oplýval aj vynikajúcou fyzickou výbavou, vďaka čomu sa ako milovník výšok stal znamenitým alpinistom. Ako diplomatický a cirkevný vyslanec precestoval takmer celý kontinent a pretože svoje výpady často podnikal len z pasie, bez nariadenia predstavených, dočkal sa úsmevnej prezývky „prvý turista“. V zlatej ére panovania svojho priateľa a českého kráľa Karola IV. prežil niekoľko mesiacov na Karlštejne.
Na konci 60. rokov 14. storočia sa utiahol do ústrania a žil u dcéry v dedinke Arquá pri Padove, kde zomrel len jeden deň pred dovŕšením sedemdesiatych narodenín. V poslednej vôli odkázal svojmu váženému priateľovi Boccaciovi päťdesiat florénov. Vraj, aby mal na kúpu teplého rúcha na zimu.
