Pouličná rebélia s happy endom

Film Vzbura v Seattli režíroval v roku 2007 podľa vlastného scenára írsky herec Stuart Town?send ako svoj režijný debut. Začína i končí sa autentickými spravodajskými zábermi, doplnenými o angažované titulky. Ak si ich odmyslíme a vezmeme do úvahy iba príbeh, vyvstane pred nami klasický hollywoodsky film. So skvelými hercami, na vysokej remeselnej úrovni, s nevyhnutným happy endom.

Postavy sú figúrky

Vychádza zo skutočných udalostí, ktoré sprevádzali zasadanie Svetovej obchodnej organizácie v Seattli na prelome novembra a decembra 1999. Demonštrácie proti globalizmu a devastácii životného prostredia sa vtedy zmenili na pouličné boje. Jednotlivé postavy a ich osudy sú fiktívne. Ako je pre žáner typické, predstavujú širokú škálu zainteresovaných účastníkov, ilustrujú a naznačujú rozličné, často protichodné postoje, názory, ich vývin a zmeny.

Na jednej strane ostrieľaný bojovník Jay, ochranca korytnačiek Django a rebelka Lou , ale i umiernený idealista doktor Maric z organizácie Lekári bez hraníc, na druhej strane policajt Dale, jeho tehotná manželka Ella, policajný šéf Flaherty, starosta Jim Tobin – a kdesi na pomedzí televízna reportérka Jean s kameramanom. Žiadna z postáv nedostane priestor na to, aby mohla väčšmi zaujať, vyrásť z figúrky na fascinujúci charakter.
Townsend zachováva zdanie objektívnosti (starostovo váhanie, zmätky a výbuchy policajta Dalea, násilné sklony časti demonštrantov), neskrýva však svoje politické presvedčenie.

Lacná angažovanosť

Angažovanosť možno nie je nič odsúdeniahodné, no tu je často na škodu. Ak ešte premena doktora Marica je uveriteľná, keď násilie rozpútavajú policajní provokatéri, a najmä, keď sa reportérka Jean pridá k demonštrantom, víťazí politická téza nad dôveryhodnosťou, presvedčivosťou i rozumom. A motív tehotnej ženy zaváňa lacným vzbudzovaním citov až manipuláciou. Za takú by sa nehanbil ani Hollywood.

Manipulácie sa dopúšťa i kameraman Barry Ackroyd. Napokon, spolu s Townsendom priznali, že pri nakrúcaní ich ovplyvnil rozporuplný pseudodokument Haskella Wexlera Medium Cool z roku 1969 – a sám Wexler v ich filme aj účinkuje. Ackroyd sa pokúša zladiť svoju prácu s použitým autentickým materiálom.

Spravodlivé rozhorčenie

No kým zábery demonštrantov sú dynamické a v zrážkach s políciou až adrenalínovo nervné zasadania WTO i rokovania politikov kamera zobrazuje s priam akademickým chladom. Sugestívnosti filmu škodí i záľaha filmových hviezd. Pôsobí proti zámeru vyrozprávať autenticky pôsobiaci príbeh a vyznie viac ako skupinový manifest. Medzinárodná obchodná organizácia je tu démonizovaná, obviňovaná zo všeobecného zla, bez konkrétnych argumentov z jednej či druhej strany.

Vzburou v Seattli vstúpil Stuart Townsend do kinematografie ako zručný remeselník. Ako rozprávač sa však necháva unášať spravodlivým rozhorčením, takže dráma sa mení na proklamáciu.

V našich končinách, kde sme si s „angažovanou tvorbou“ zažili svoje, sa na podobné veci pozeráme s nedôverou.