Čech Tomáš Řehořek mal talent aj poriadnu dávku šťastia a my si teraz v kinách môžeme pozrieť jeho Proměny. Keď začal nakrúcať, mal dvadsať, teraz má o dva roky viac. Aj preto je pre médiá tak trochu senzáciou. Príbehy, ako je tento, majú novinári radi: najmladší režisér a jeho debut, sľubný, odvážny a zároveň nedotiahnutý.
Rozporné pritom Proměny naozaj sú. Že tu čosi nehrá, je jasné po prvej tretine. Polhodina namiesto plnej dĺžky by bola metráž, aká je akurát.
Postavy, ktorých osudy sledujeme, sú štyri. Je tu mladá žena, ktorá má takmer všetko, okrem jediného, po čom túži – dieťaťa. Je tu matka, ktorá sa o svoje potomstvo naopak nedokáže postarať. Je tu aj tréner vo výslužbe, ktorému dochádza, čo všetko popri práci nestihol, aj stará žena, hľadajúca útechu v kostole.
Osudy, ktoré spolu nesúvisia, sa rozvíjajú, aby sa napokon preťali, samozrejme, vďaka autonehode. Áno, presne tak, ako to bolo v mexickom filme Amores Perros. A to sú dopravné nehody v scenári dokonca dve – pre istotu.
Čím sú Proměny zaujímavé, je forma. Zrýchlené zábery, farebné filtre, nezvyčajné uhly, strih a nepokojná kamera. To všetko Proměny vydeľuje z bežnej českej produkcie. Na rozdiel od filmov vyrozprávaných prostriedkami, ktoré si nemáme všimnúť, Řehořek sa nebojí experimentovať.
Niežeby začínal od nuly. Filmárov československej vlny, najmä Věru Chytilovú, tu priam cítime, rovnako ako novú vlnu z Južnej Ameriky. No o to viac sú Proměny sympatické.
Možno je to tým, ako film vznikal. Mladého režiséra nezväzovali ambície, takže sa pustil cestou, ktorou by si inak ísť nedovolil. Zaujímavé pritom je, že Řehořek neštuduje, pražskú FAMU, ale filmovú školu v Zlíne. Možno to tak malo byť.
