Džezmen PETER LIPA dokáže byť uvoľnený na javisku aj pri rozhovore. Nepredstiera, že mu nejde o poslucháča či o popularitu. Vie, že reklama je súčasťou nášho života. Nechce súdiť iných, ale svoj imidž si chráni.
Vašu džezovú improvizáciu si možno stiahnuť aj ako zvonenie do mobilu. Je to vrchol vašej kariéry?
Hudba stráca svoju pôvodnú funkciu, objavuje sa v nových podobách. Nezostáva nám nič iné, len sa tomu prispôsobovať, rozmýšlať nad modernými spôsobmi komunikácie. Kedysi bola veľká vec napísať hit, dnes je satisfakciou zložiť nové zvonenie. Je úžasné vymyslieť v piatich sekundách niečo, čo naraz počúva celý svet. Podobnú zákazku je však ťažké dostať.
V čom sa najviac zmenili funkcie hudby?
Pamätám sa, že kedysi som vyhľadával v rádiu, kedy budú hrať hudbu, o ktorú sa zaujímam. Dnes každý vníma hudbu ako vzduch, je to niečo samozrejmé. Za starých čias hudba existovala, len keď hudobník držal v ruke nástroj.
Trendom však je, že veľké mená popu sa vracajú ku koncertom.
Živý koncert stále zostal fenoménom, hoci sa ním nedá uspokojiť všetkých divákov, naživo je to vždy lepšie. Otázka však znie, kto si môže dovoliť koncertovať, kto má také promo, aby naňho ľudia aj prišli? Len takí, ktorí majú vyrobené "konzervy" - CD, DVD, klipy.
Keby ste to mali v kompetencie, ako by ste bojovali proti sťahovaniu hudby?
Sťahovanie sa stalo bežnou súčasťou nášho života, už sa to nedá zakázať, ani zastaviť. Zmena je v tom, že vďaka nemu padol na kolená biznis s hudbou. Kedysi ho ťahali peniaze z predaja nosičov, dnes sa tie peniaze už producentom nevracajú. To je revolučný bod, internet i telefón ovládli hudbu, ľudia ju konzumujú, ale už za ňu neplatia, aj preto je dnes je oveľa ťažšie vytvoriť hviezdu ako to bolo kedysi.
Už sa teda tak skoro nezrodí taký fenomén akým bol Michael Jackson?
Všimnite si, kto sú dnešné ikony? Len tie, ktoré sa presadili už dávnejšie. Nič nové na trhu nie je. Ak sa aj nájde nejaká Rihanna, tak to bude fenomén len na pár rokov. Nie je náhoda, že koncertujú legedy ako Bruce Springsteen. V čase svojej najväčšej slávy Depeche Mode nechodili do Bratislavy. Dnes už aj oni majú o nás záujem. Mladí ešte toľko nezarobilil, teda nemajú také promo, aby si mohli dovoliť koncertovať.
Ako sa darí bankovým kartám s vaším menom a podobizňou, ktoré sa začali ponúkať?
Na týchto kartách boli predo mnou zobrazené legendy - Satinský, Brunovský, Kállay, celkom si to teda vážim. Reklamný biznis a účasť umelcov v ňom nie je nič dehonestujúce, patrí to k životu. Len na nás na hudobníkov sa dívajú, že nesmieme mať na sebe tričko s logom textilnej firmy, lebo to sa nesmie, pritom automobilový pretekár je celý polepený reklamami. Aj hudba žije zo sponzorských peňazí. Ray Charles aj B. B. King robili svojho času pre Coca-Colu, nájdeme to v životopisoch.
Ide len o peniaze?
Nielen o to, je to súčasť mojej prezentácie. Dnes, keď mnohí moji kolegovia robia veľa preto, aby sa dostali do bulváru s akoukoľvek hlúposťou, je pre mňa podobná pozitívna prezentácia príjemná. Táto karta prezentuje mňa, moju robotu, prečo by som to nerobil? Ja predávam svoje dobré meno, nemôžem si dovoliť ho poškodiť, lebo stratím pôdu pod nohami. Musím si strážiť, aby boli moje vystúpenia kompatibilné s myslením mojich fanúšikov. Nechcel by som obraz, ktorý som si roky budoval, niečím narušiť. Robím veci, za ktorými si stojím.
Nekompatibilný s myslením vašich fanúšikov, nie s vašim?
Predovšetkým s mojim, to je samozrejmé. Ale všetci ľudia zo šoubiznisu, ktorí sa tvária, že ich diváci otravujú, klamú. Naša práca je o tom, aby nás ľudia poznali. Mojim prvoradým zámerom je, aby si ľudia kúpili moje platne a lístky na moje koncerty, preto musím byť známy. S tým sa musím zmieriť.
Môže podľa vás hudobník hrať raz pre zelených, inokedy pre červených, bez straty imidžu?
To sa ešte rieši? Ja sa stránim súdiť, nech si každý sám vstupuje do svedomia. Nemáme právo o nikom zverejňovať svoje názory. Nehovorím o novinároch, ale o svojich kolegoch. Dôležité je nerobiť niečo, čo človek inak nerobí. Ak si nejaká politická strana myslí, že hudba, ktorú robím, im pomôže, ak mi za to zaplatí, tak tam prídem a zahrám. Ale rozmyslel by som si písať na niekoho oslavné ódy. Som tu dávnejšie ako všetky politické strany. Hudobník nikoho nepodporuje, len sám seba.
Vravíte teda, že nie je éra protestsongov?
Nech každý protestuje, proti čomu len chce, len si musí zohnať publikum. To je problém. Kedysi, keď ste povedali niečo proti komunistom, hneď to bolo atraktívne. Na tomto princípe sa dostali aj mnohé zlé veci na povrch a zožali vavríny. Hudba je však abstraktná, len slová sú konkrétne.
Boli ste jedno obdobie poslancom bratislavského Starého Mesta. Aká bola vaša motivácia vstúpiť od politiky?
Chcel som sa na veci pozrieť z druhej strany. Dnes viem trochu viac o mechanizme, akým to funguje. Moja skúsenosť nie je ani dobrá, ani zlá. Ale viem, že je mi príjemnejšie starať sa o svojej veci. No netvrdím, že sa už nikdy do politiky nevrátim. Možno som tam aj niečomu pomohol.
Na čo vám je stavbárina, ktorú ste vyštudovali?
Absolvovanie vysokej školy je dielom priemerne inteligentného človeka, ktorý si plní úlohy. Život je o niečom inom. Na vysokej škole som bol v dobrom kolektíve architektov. Je to dar môjho života. Mňa osobne však táto prax nelákala, nechcel som stavebníctvu škodiť. To, čo sa stalo s mojou kariérou, sa stalo veľmi prirodzene, pomaly. Samozrejme, že by som bol na tom lepšie, keby som študoval hudbu. Takto som sa všetko musel doučiť.
Nie je džez aj tak prevažne doménou samoukov?
Tradične áno, ale medzičasom sa stal prepracovaným systémom, ktorý sa učí na celom svete.
Všade - azda okrem Slovenska. Bude raz aj u nás džezová akadémia?
Nemám konkrétny signál, hoci sú nadšenci, ktorí to robia na úrovni súkromných základných umeleckých škôl. Ale seriózne inštitúcie na džez zatiaľ u nás neexistujú. Konzervatóriá ani VŠMU džezu neotvárajú dvere.
Ešte to nie je klasický žáner?
Už je. Teória a prax je prepracovaná.
Vokály vám robí napríklad aj Saša Okálová známa zo SuperStar. Nemáte predsudky voči hviezdam z podobných šou?
Ja ich beriem ako nových kolegov, verím, že sa dokážu uživiť.
Koho vnímate ako svojho nasledovníka?
Nepotrebujem ich, ešte nekončím. Nikto sa navyše špeciálne na džez nedal, možno Lucia Lužinská, ktorá džez zobrala vážne, aj študovala v Grazi. Uvidíme, ako jej to pôjde, nie je to jednoduché.
Má majster ako vy morálnu povinnosť vychovať nasledovníkov?
Čo je to morálna povinnosť a voči komu?
Voči spoločnosti, napríklad.
Nie je tu vytvorený systém, aby existovala kontinuita. My hudobníci sme hodení napospas osudu, sme stále na voľnej nohe. Nemám morálnu povinnosť, ale svoje skúsenosti odovzdávam rád. Po revolúcii sme vytvorili Slovenskú jazzovú spoločnosť, povedali sme si, že raz od roka urobíme týždňový workshop, aby sme dali mladým záujemcom aspoň návod. Aj tento rok sa týždňový kurz konal už po osemnásty raz.
Ako sa darí spolupráci otca a syna, ktorú ste si vyskúšali aj novom CD?
Hľadáme spoločný modus vivendi. Je príjemné, ak môže syn so mnou pracovať, je to tradičný zvyk, on robí prakticky v mojej firme. Má iné názory, ako synovia zvyčajne mávajú, poučujeme sa navzájom. On má vysokú mienku o kompjuteroch, presviedča ma, že to je cesta. Ja tvrdím, že treba mať najprv klasické hudobné vzdelanie.
Zostanete verný Marekovi Ormandíkovi ako autorovi vizuálu vašich CD?
Marek nie je môj chvíľkový partner, už sme spolu pripravili päť cédečiek. Nerobíme len obálku, ale chceme, aby sa CD stalo artefaktom. Mám pocit, že v dnešnej dobe práve to môže byť dôvodom, ktorý povzbudí predaj.
V novom singli spomínate „lipu košatú slovanského typu". Existuje aj džez slovanského typu?
Ak nie, tak by mal. Zvykli sme si, že sa hudba trochu prispôsobuje pôvodu hudobníkov, možno práve v tom by bol aj kľúč k úspechu aj mimo našich hraníc. Maďarskí hudobníci sú veľmi aktívni, využívajú v džeze aj prvky svojej vážnej hudby, napríklad Bélu Bartóka.
Stretávate sa často s názorom, že Slovák nemôže robiť dobrý džez?
Sú ľudia, pre ktorých je americký džez jediný možný. Puritánov, ktorí majú radi len to a nič iné, nájdete pri posudzované všetkého, ale je toľko dobrých muzikantov z celého sveta, ktorí dosiahli veľké úspechy aj v džeze, že tento argument už neplatí.
Nevzpiera sa slovenčina niektorým žánrom? Napríklad v šansónoch nám dlhé roky znela dosť neprirodzene. Je to problém jazyka, či našich textárov?
Ja som bol doslova nepriateľom slovenčiny, ale v tých časoch bol taký ideologický tlak, že angličtina bola prakticky zakázaným jazykom. Nezostávalo nám nič iné, museli sme sa popozerať po osobnostiach, ktoré v češtine a slovenčine spievali a robili to dobre. Učili sme sa od českej školy Voskovca a Wericha, Suchého a Šlitra. Nakoniec vysvitlo, že aj na Slovensku sú textári, ktorí to vedia. Začalo sa to v populárnej hudbe, najmä pri skupinách ako boli Prúdy, Modus, Elán. Toto spektrum sa neustále rozširuje. Keď sa človek začne zaoberať textom, nájde v ňom hĺbku i spôsob interpetácie.
Nemali ste nikdy problémy so slovenskou rytmikou?
Mnohí speváci so slovenčinou zaobchádzajú veľmi čudne, napriek tomu sú úspešní. Ľudia si už zvykli, že prízvuk nemusí byť na prvej slabike. No ja sa snažím, aby som zachoval slovenčinu slovenčinou.
Nela Pocisková a Kamil Mikulčík si v Eurovízii zvolili slovenčinu namiesto angličtiny, bolo to podľa vás šťastné riešenie?
Je trochu iné, ak niekto prinesie pieseň v taliančine, ktorá je tradičným spevným jazykom, alebo príde so slovenčinou. Ale zas prečo nie? Dôležitejšie je presvedčivé prevedenie ako jazyk. Je však pravda, že angličtina má v oblasti populárnej hudby špecifické postavenie akéhosi esperanta. Ovládať ju, to chce samozrejme roky práce. Ja som mal hlavu v magnetofóne, učil som sa z toho, čo som počul. Keď som raz v Amerike dospieval, pýtali sa ma, či som z Louisiany, lebo som kopíroval tamojších spevákov, učil som sa na nich výslovnosť.
Nemali ste ako Prešovčan nutkanie nahrať niečo aj v šarištine?
Nutkanie som mal, ale nikdy som sa k tomu nedostal, nenašiel som text. Je to jazyk ako každý druhý. Šarištinu beriem ho ako jeden z cudzích jazykov, na ktoré som zvyknutý prepínať.
Viete ešte hovoriť po východniarsky?
Ta ne? V Prešove mám už len priateľov, nezabudnuteľné spomienky a citové väzby.
Slovenská ulica bola mojim rajónom, v „Čarnom Orlovi" som verejne začínal, ale v Bratislave som už podstatne dlhšie.
Napísali ste niekedy pesničku bez textu?
Nie je to môj prípad, som veľmi racionálny typ, texty si dlho vyberám a melódiu začnem vymýšľať až vtedy, ak mi text niečo hovorí a dáva mi význam.
Pri mnohých pesničkách, ktoré máme radi, však textu nerozumieme.
Ja to hovorím z pohľadu tvorcu. Samozrejme, ani vo world music nerozumieme slovám. Veď ani Bobby McFerrin nespieva žiadne texty, len nejaké slabiky, necháva nás, aby sme si dotvorili, o čom jeho pesničky sú.
Máte niekedy pocit, že slzy sú len voda a srdce je len sval?
Myslím, že nie. To je len potešujúce konštatovanie pre niekoho, kto je vo fáze nešťastnej lásky a vraví si, že si to netreba až tak brať, že sa svet nezastavil, a že nakoniec každé srdce začne biť pre niečo iné - lásku či iný životný pocit. Sú situácie, kedy taký zľahčujúci pohľad pomôže.
