Politika si ho v minulosti viackrát našla proti jeho vôli, preto sa jej dodnes vytrvalo vyhýba a svoj život spája len s umením. Tam si ho v dôležitom momente získal konštruktivizmus a kinetické umenie. Vtedy ešte netušil, že jeho diela budú zastúpené v zbierkach mnohých významných galérií po celom svete. Dnes spomína, aké to bolo u nás s novým umením nepredstaviteľné.
Túžili ste byť v detstve výnimočný?
Každý chlapec má sny, každý chce byť niečím. Už na ľudovej škole sme o tom písali slohy. Chlapci väčšinou chceli byť leteckými akrobatmi, legionármi, vojakmi, generálmi.
Ja som raz napísal, že by som chcel byť cukrárom a mať veľa zamestnancov, aby som nemusel nič robiť. A zjesť to, čo bude najlepšie. Zavolali si mojich rodičov do školy, že som asociál, že také skazené dieťa ešte nemali.
A čo na to rodičia?
Mali pre mňa pochopenie. Matka bola dobráčka, svoje deti - mňa a brata - nesmierne ľúbila. Otec bol bonviván. A mali sme aj vychovávateľku - Julinku, ktorú sme veľmi milovali.
Otec sa staral o firmu, matka tam tiež chodila, tak sme s Julinkou trávili veľa času. Zlatá žena, mal som ju ako člena rodiny, až kým nezomrela.
Všetko, čo som vyviedol, mi pomáhala žehliť. Prišla ma navštíviť aj po rokoch do môjho bratislavského domu. Hneď sa vrhala upratovať.
Už skoro ráno vŕzgala rebríkom, a ja som v duchu hromžil, lebo som chcel ešte spať, keďže som sa večer bol niekde zabaviť.
Veľa ste vyvádzali?
Vždy som mal niečo za ušami. So spolužiakom Jaroslavom Knilom sme sa hneď v prvý deň v prvej ľudovej pobili. Odvtedy sme boli kamaráti a stále sme niečo vymýšľali, boli sme spolu až do vysokej školy.
Aj ste spolu kreslili?
Kreslili sme stále. O pár rokov, už na strednej škole v Přerove, sme dokonca vydávali školský časopis. Potom som prestúpil na obchodnú akadémiu do Českého Těšína, lebo som si chcel urobiť maturitu, a tam som pokračoval aj v prvých výtvarných pokusoch.
Dodnes mám schovaný obrázok, čo som namaľoval v internáte. Po štúdiách na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave som ho zavrhol a po rokoch opäť rehabilitoval.
Prečo?
V škole vládol socialistický realizmus v najväčšom rozkvete. Všetci sme na to nadávali, všetko muselo byť realistickejšie ako v realite. Ale na druhej strane, keď som nad tým po rokoch rozmýšľal, ten tréning vlastne nebol zlý.
Naučil som sa abecedu dokonalej kresby a vyváženej kompozície. Niežeby som zostával len pri tom, veď už v škole som unikal cez expresionizmus. Ale bol to základ, z ktorého som vychádzal.
Rodičia vás podporovali, aby ste študovali výtvarné umenie?
Otec bol vlastne šťastný. Dodnes si pamätám, aký bol pyšný, keď som namaľovať interiér lužného lesa Žebračka v Přerove. Chodievali sme tam s kamarátom, on už toho ovládal vtedy viac ako ja, lebo maľoval v Karlových Varoch porcelán.
Interiér lesa je veľmi ťažká krajinárska téma. Obraz som dal otcovi, nič nepovedal, ale dal ho hneď zarámovať. Potom som sa dozvedel, že o ňom rozprával svojim priateľom, s ktorými sa stretával v reštaurácii mestského domu. Aj policajnému veliteľovi, ktorý na mňa a brata otcovi zvykol donášať...
Čo donášal?
O našich výtržnostiach. Viete, náš otec mal dve autá. Jedno Aero päťdesiatku, so sťahovacou strechou. Potom bola ešte tridsiatka - tej sa hovorilo Cililink, lebo zvonila, keď štartovala. Mal som šestnásť a brat bol o rok starší. Povedali sme si - my to naše auto skúsime.
Nefungovalo, ale dali sme ho dohromady. Otec jazdil na svojej Tatre, ktorú volali Hadimrška. A v tom mestskom dome v reštaurácii mu žandársky veliteľ hlásil - tí vaši grázli zase jazdili na aerovke. Otec vraví nie, to nie je možné, veď ona nefunguje.
Vedeli však, že to nemohol byť nikto iný len my. Nemali sme ani vodičáky a po Přerove vtedy jazdili asi tri alebo štyri autá dokopy. Boli sme machri, naložili sme baby a policajti nás nevedeli chytiť. Viete, čo to bolo za auto? Tam sa nastavoval aj predstih!
Popri tom všetkom ste vraj stihli aj tancovať.
To bolo počas strednej školy. Dosť ma lákalo divadlo, vtedy som chcel robiť balet. Skamarátil som sa s ľuďmi z českotěšínskeho divadla. Jeden z nich ma naučil stepovať. Vystupoval na rôznych miestach, v baroch, kabaretoch.
Raz si vytkol nohu a nahovoril ma, aby som ho zastúpil v istom ostravskom bare. To bola počas školy v tom čase veľká opovážlivosť. Ale dal som sa na to nahovoriť a vystupoval som rovno s orchestrom Gustáva Broma.
Čo čert nechcel, jednému môjmu profesorovi raz ušiel vlak, vliezol teda do baru a uvidel ma tam. To bol jeden z mnohých trapasov na strednej škole.
Čo tie ďalšie?
Bol som vlastne dvakrát podmienečne vylúčený. Za podobné hlúposti. Vymyslel som napríklad chrípkovú epidémiu. Spolužiaci začali zostávať doma, najprv jeden, potom druhý, potom dvojice. A chodili sme do Slezského domu hrať kolky.
Raz nás tam objavili, zavolali rodičov. A raz sme zase vynadali jednej komunistickej predsedníčke. To bolo síce ešte pred Víťazným februárom, ale už mali komunisti moc.
Inak som skončil s vyznamenaním. Bol som vlastne dobrý žiak, mal som rád matematiku aj literatúru. Dokonca som chcel byť aj spisovateľom.
Na Slovensku žijete od čias vysokej školy. Cítite nejakú národnú hrdosť?
Neprestávam byť čechoslovakista a som hlavne Európan. Žijem na Slovensku šesťdesiat rokov a ako počujete, stále hovorím skôr po česky alebo miešam naše dva jazyky.
Niekedy až tak, že sa mi kamaráti smejú, ako to, že som sa už naučil aj po maďarsky. S tou príslušnosťou k národu to však býva niekedy aj dosť problematické.
Prečo?
Môžu ma zaradiť do českého aj do slovenského kontextu výtvarného umenia, ale rovnako ma môžu z oboch aj vynechať. Je to hlúpe, ale v Česku svojho času každý konštruktivista chcel byť prvý, tak, ako by bol každý rád prvý v tom svojom smere.
Hoci, môžete byť aj posledný, a predsa vynikajúci. Umenie nie je súťaž, je to niečo nové, nie opakovanie. V každom prípade, vie sa o vás, až keď vystavujete.
A ja som mal v Prahe výstavu konštruktivistických diel ako prvý, to je neodškriepiteľné. Pre českých kunsthistorikov to bolo obrovské prekvapenie.
A ako to dopadlo s tým divadlom?
Ešte počas vysokej školy v Bratislave som chodieval robiť „křoví" do Národného divadla, a tak som si zarábal. Stepoval som párkrát aj v Tatrarevue. Po skončení školy sme cestovali na školský výlet do Gdanska, kde som navštívil divadlo Bim-Bom.
To vám boli nádherné javiskové formy! Keď som sa vrátil, dali sme so spolužiakom Ernestom Spitzom dokopy partiu, že urobíme niečo podobné. Mali sme táboriť na Suchom Mýte, kde vtedy sídlilo bábkové divadlo.
Aj sme začali skúšať, mali sme už rozpísané etudy a predstavu o divadle, ktoré by bolo výtvarné nielen scénicky, ale aj významovo.
No len čo sme podali žiadosť o povolenie, mohli sme si akurát tak trhnúť. Keby sa to bolo podarilo, sme prvé divadlo malých foriem v Československu.
Zo školského obdobia sú známe vaše akty či olejomaľby starej Bratislavy. Tých ste namaľovali stovky. Aký k nim máte vzťah?
V škole som chodil na krajinárstvo k Bedřichovi Hoffstädterovi, neskôr, po jeho smrti, k Deziderovi Millymu. Malo to svoje výhody - veľa sme chodili aj do terénu a to ma bavilo. Už vtedy ma zaujímala práca so svetlom a inklinoval som k impresionistom.
Na druhej strane, veľa iných možností, ako sa v škole vyhnúť akademickej drezúre, nebolo. A na to som bol citlivý. Stále sa so mnou viezol aj osud mojich rodičov. Boli podnikatelia, všetko im zhabali. Obaja skoro zomreli, už počas vysokej školy som bol sirota.
O mojom kádrovom posudku však vedel iba rektor školy Ján Mudroch, a ten ho roztrhal a postavil sa za mňa. Po čase ho z rektorátu zosadili. Takže krajiny som v tom čase vystavoval hlavne preto, aby som mal pokoj od komunistov. A akty?
Ó, to bolo príjemné - chodil som za cigánkami, čo žili v podhradí, alebo skôr ony chodili za mnou do školského ateliéru, aj s celými rodinami. Boli krásne a mohol som ich maľovať, dodnes si spomínam na Terku Oláhovú...
Po škole sa vám podarilo vycestovať do zahraničia a vidieť staré i nové umenie. Váš prechod ku konštruktivizmu bol prekvapivý, keďže ste sa s tvorbou uzatvorili začiatkom šesťdesiatych rokov do súkromia. Ako ste vnímali svoju pozíciu?
Ten prerod bol pomalý, postupný, nepovedal som si odrazu, že idem robiť konštruktivizmus. Ovplyvnil ma Paríž, tam niekde sa začali moje kubizujúce pokusy, prvé náznaky zjednodušovania. To ma čoraz viac priťahovalo. Tak vznikli moje obrazy z takzvaného modrého obdobia.
Výstavu týchto diel vám však zakázali.
Samozrejme, keď som v roku 1960 podal žiadosť o vystavovanie, výstavu mi nielenže zamietli, ale nenápadne ma aj degradovali vo Zväze slovenských výtvarníkov z kandidáta na registrovaného. Mordoval som sa, izoláciu v socialistickom bloku som prežíval veľmi zle.
Veď keď som s geometriou začínal, riešili sa tu problémy, či má byť obloha maľovaná kobaltom alebo ultramarínom. Keby ste videli to zhrozenie na mojej prvej bratislavskej konštruktivistickej výstave v šesťdesiatom piatom!
Od zamietnutia modrého obdobia som vlastne žiadneho z kritikov nepúšťal do svojho ateliéru. Paradoxne, to sa napokon ukázalo ako dobrý krok.
V čom?
Tvoril som v tom období vo výtvarnom názore, ktorý som de facto nemal kde vidieť. Z konštruktivistov som mohol poznať akurát diela Alexandra Caldera či Nicolasa Schöffera, Maďara žijúceho vo Francúzsku, ktorých som videl koncom päťdesiatych rokov v Paríži a na svetovej výstave Expo v Bruseli.Tvoril som jednoducho pre seba. Nebol som si však istý, či je to dobré. Nemal som možnosť konfrontácie.
Ale výstava v Prahe na rozdiel od bratislavskej dopadla veľmi dobre, nie?
Neporovnateľne lepšie. Táto výstava znamenala pre mňa veľký krok dopredu a dostala ma aj do svetového kontextu. Navštívili ju Udo Kultermann a Frank Popper, o ktorých som dovtedy nevedel, že sú svetovo uznávaní kritici kinetického umenia.
Práve vďaka tomu som sa potom dostal na dôležité výstavy - do holandského Eidhovenu, na výstavu Documenta či na bienále do San Marina, počas ktorého sa konal i svetový kongres teoretikov a kritikov umenia.
Ako to, že v Prahe vám to tak vyšlo?
Veľká výhoda bola, že sa výstava konala na Václaváku. Bolo to v Dome československo-sovietskeho priateľstva. Aj z ulice bolo vidno, že vnútri sa deje niečo nezvyčajné. Tam trafil jednoducho každý.
Prečo ste vystavovali v Dome československo-sovietskeho priateľstva?
To bola ojedinelá možnosť. Pôvodne tam mala byť celkom iná výstava. Výtvarný teoretik Dušan Konečný chcel doviesť do Prahy ruských konštruktivistov, ktorých objavil počas štúdií v Sovietskom zväze.
Tí však boli doma zakázaní, a tak sovietska ambasáda im v Prahe výstavu zatrhla, hoci bolo už všetko dohodnuté a pripravené. Tak sa začal, akoby na truc, hľadať konštruktivista v Československu.
Našli si mňa. Keď sa mi v telefóne ozval súdruh tajomník Domu československo-sovietskeho priateľstva, myslel som si, že kamaráti si zase robia vtipy, a aj som sa primerane tomu s ním bavil.
Po chvíli však vysvitlo, že vec je vážna. Ponuku som prijal, riskol som to, hoci známi boli na pochybách, či to bude dobrý krok, navyše, išlo o prázdninový termín.
Po výstave bolo jasné, že nič lepšie som urobiť nemohol. Výstava mala obrovskú, vyše päťdesiattisícovú návštevnosť vrátane letných zahraničných turistov.
Navyše, organizátori pristúpili na všetky moje podmienky a všetko zaplatili. Na vernisáži mi dokonca hrali bicie z Olympicu.
Koncom šesťdesiatych rokov sa situácia v umení začala uvoľňovať. Po uznaní v zahraničí vás už doma nemohli ignorovať. Prišla dokonca ponuka na turné v Amerike. Aká to bola šanca?
Američania si ma našli v japonskej Osake, kde som spolu s ďalšími umelcami vystavoval v rámci československého pavilónu na výstave Expo ´70.
Môj kinetický objekt zaujal manažéra amerického symfonického orchestra, a tak, keď si bol vyberať muzikantov do Viedne, zastavil sa aj tu v Bratislave, aby si pozrel moju tvorbu.
Pozvali ma do USA, aby som v rámci koncertu predstavil svoj výtvarný program. To bol úžasný zážitok. Navyše, môj manažér dal doviezť aj 74 mojich obrazov a usporiadal mi výstavy.
Aj sa obrazy predali?
Všetky do jedného! Veď z tých peňazí som si potom mohol postaviť dom.
Ako si vás vlastne získalo kinetické umenie?
Bolo to tým, že som začal robiť pre architektúru. Treba povedať, že bola, i v tom socialistickom realizme, názorovo voľnejšia. Funkcionalizmus a čisté plochy v nej boli prijateľné.
Architekti mali prehľad a chceli dotvárať svoje diela výtvarnými doplnkami, ktoré by boli aj pre nich prijateľné. Totalita síce bola krutá, bol to blbákov de luxe, ale jedno treba priznať - stmeľovalo nás to.
Tí, čo sme mali moderné názory, sme sa pravidelne stretávali, hoci často aj pokútne, aby sa to nedonieslo tam, kam nemalo. Niežeby sme kuli nejaké protištátne sprisahania, ale stretávali sme sa tí, čo sme si rozumeli. A mohli sme byť aj konkurentmi.
Vaše objekty a realizácie boli zrejme finančne náročné. Nemali ste s tým problém?
Keď som pracoval na objednávky, platil investor, teda štát. Práve architektúra mi vlastne dávala možnosť žiť. Realizácií bolo dosť. Často si ma architekti volali v prípadoch, keď potrebovali vniesť do interiéru svetlo. Rád som robil napríklad interiéry barov alebo sobášky.
Musím však priznať, že celkom na začiatku som dostal aj možnosť robiť asistenta na vysokej škole. Dostal som dva takzvané čestné roky, ktoré som si vyslúžil za úspech na študentských prehliadkach.
Ale pôsobenie na škole som vtedy odmietol. Takže som sa po skončení školy začal živiť ilustráciami. Dlho som spolupracoval napríklad s časopisom Život. Tak som žil. Nebolo to jednoduché a človek si dnes robí srandu. Ale ja by som to bral znova aj s tými mladými rokmi.
Čo sú sobášky?
Neviete, čo sú sobášky? No, sobášne siene. Keď ste mohli realizovať tri za rok, mohlo to hodiť viac ako socha na námestí. Sobášky nikomu neklali oči. Do toho komisie až tak nekecali, to nebrali vážne.
A vy ste to brali vážne?
No, samozrejme. Super vážne, s najväčšou zodpovednosťou. Žiaľ, veľa z diel sa po prevrate zničilo, prístup novodobých kapitalistov sa v istých prípadoch ukázal ako barbarský.
Takto zlikvidovali napríklad päť mojich štylizovaných vitráží alebo konštruktivistické reliéfy v piešťanskom hoteli Thermia, ani v bratislavskom Dome techniky už nestojí môj kinetický objekt. A ktovie, či ešte visí opona s mojím návrhom v dnešnom Charlie centre.
Základom vášho umeleckého programu je súčinnosť svetla a pohybu, či už na obrazoch, alebo v kinetických objektoch. Stále vás to fascinuje?
Budiž svetlo, pravda? Bez svetla nie je nič. Nejde však len o to, nasvietiť objekt, ani o to, že kinetický objekt sa má nejako pohybovať. Zmena svetla a pohybu sa musí stať výtvarným materiálom, nedeliteľnou súčasťou pôsobenia umeleckého diela.
Ako ste sa zoznámili s optikou?
V mojom rodnom meste, v Přerove, zhodou okolností sídlil slávny podnik Meopta. No o optike som sa nedozvedel doma, ale až na vojenskom cvičení v Mikulove. Stretol som tam človeka, ktorý sa volal Fero Ledník a pracoval v bratislavskej pobočke Meopty na Jelenej ulici, kde sa vymýšľalo.
Skamarátili sme sa, ja som mu ukázal svoje diela a on ma postupne zoznámil s ľuďmi od fachu. Riaditeľ pobočky, pán Fintora, bol osvietený človek a keď som chcel niečo s jeho pracovníkmi realizovať, vyšiel mi v ústrety.
Je mojím fanúšikom. Tam vám boli remeselníci! Železiari, pracujúci na desatiny milimetra presne. Bola s nimi zábava a urobili dobrú prácu. Mali radosť, že spolu robíme umenie.
Čo je vám dnes bližšie, krajinárske alebo konštruktivistické obdobie?
Všetko som robil s plným zanietením a presvedčením, že to tak má byť. A hľadal som, stále som hľadal. Umenie je neustále hľadanie. Keď si niekto myslí, že už všetko našiel a ďalej to nejde, prestal tvoriť.
Spočíva hľadanie umelca aj v kvantite?
V žiadnom prípade. Je to o tom, či sú veci dobré. Už Michelangelo povedal - umenie nie je maličkosť, ale skladá sa z maličkostí. To je pravda. Umenie je drina a človek preň musí žiť. Veď aj teraz, keď sa s vami rozprávam, mám furt v palici, ako dokončím tuto ten rozrobený objekt, ako by som komponenty v ňom ešte posunul.
Čo vás núti, aby ste vo svojich sériách stále pokračovali?
Začínal som s klasickým, kompozičným konštruktivizmom. Potom sa pridala kinetika a využitie svetla a pohybu dostalo ďalšie dimenzie. Tie som následne opäť chcel dostať do objektov.
Sú to státisíce možností, hoci na prvý pohľad sa možno zdá, že prísnosť tvarov človeka obmedzuje. Ale predsa len, mám osemdesiat a zdá sa mi, že život je taký krátky, lebo viem, že už nebudem stačiť riešiť všetko to, čo mi ešte napadá.
Nikdy ste nemali pocit opakovania sa?
Nie, preboha. Veď spoznávam stále toľko nových možností! Samozrejme, vždy je prítomná zvedavosť, či už niekto dostal podobný nápad ako ja.
Práve teraz dokončujem objekt, ktorý ma nadchýna a stále si myslím - to nie je možné, že ho ešte nikto nerealizoval. Hľadám, pátram po tom, zatiaľ som nič podobné nenašiel a veľmi ma to teší. Dokonca som už dostal možnosť realizovať tento objekt v Ingolstadte.
Stále pracujete. Stíhate si užívať dôchodok?
Nežijem sám a navštevuje ma veľa kamarátov. Občas si vyčítam, že by som si mohol užívať viac pokoja. Ale neviem prestať pracovať na svojich veciach, stále sa snažím ďalej. Baví ma to, čo robím. Rád objavujem. Môj pokoj je moja práca.
Milan Dobeš (1929)
Narodil sa v Přerove. V rokoch 1951 až 1956 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1960 sa venuje tvorbe vizuálno-kinetických a svetelno-kinetických objektov.
Napísal manifesty O svetle a pohybe a O dynamickom konštruktivizme. Zúčastnil sa na významných výstavách opticko-kinetického umenia doma i v zahraničí.
Mal vyše dvadsať samostatných výstav (v Bratislave, Prahe, Brne, vo Viedni, v Zürichu, Havane), okrem toho mu na trojmesačnom turné v USA v roku 1971 usporiadali ďalších štrnásť výstav. Zúčastnil sa na niekoľkých desiatkach kolektívnych výstav - napríklad Kunst-Licht-Kunst v Eindhovene (1966), Bienále v San Marine (1967), Documenta 4 v Kasseli (1968), ARS ´69 v Helsinkách (tu bol zaradený medzi 62 najlepších súdobých výtvarníkov sveta), Expo v Osake (1970).
Po roku 1989 sú to výstavy v Ľubľane, Miláne, Moskve, vo Frankfurte a mnohé ďalšie. V roku 2001 Nadácia Európskej kultúrnej spoločnosti, ktorej prezidentom je Peter Sokol, založila v Bratislave Múzeum Milana Dobeša. Milan Dobeš bol dvakrát ženatý, žije v Bratislave
