BRATISLAVA. Jan Novák bol možno prekvapený, keď zazvonil pri dverách bývalého dôstojníka Štátnej bezpečnosti, ktorý v sedemdesiatych rokoch sledoval Václava Havla.
„Čo ste si vtedy o svojej úlohe mysleli?“, pýtal sa Novák. „Vravím vám, ani som ho poriadne nevidel,“ dostáva odpoveď bez akejkoľvek emócie. „Nezdal sa mi výnimočný a chcel by som vedieť, čo na ňom bolo také zvláštne!“
Novák sa pýtal, pretože nakrúcal film o krátkom období z Havlovho života, o niekoľkých mesiacoch, keď pracoval v trutnovskom pivovare. Odvčera je v kinách, prmieta sa pod názvom Občan Havel přikuluje.
Chceš byť skladník?
Havel si prácu v pivovare vypýtal dobrovoľne. Peňazí mal vraj v tom čase dosť, v zahraničí mu ich zarábali jeho divadelné hry. V Trutnove sa ukázal zo solidarity k svojim kamáratom a kolegom, ktorým podobné práce nanútili. Samozrejme, hneď bol okolo Havla rozruch, nepokoj, bolo si ho treba všímať. Čo to má znamenať, že sa do práce a z práce vyváža na mercedese? Prečo nechce pivo a prečo pije víno?
Kolega Arnošt Šerkózy, vo voľnom čase boxer, si zobral Havla pod ochranu, už len preto, že sa mu na gúľanie pivových sudov zdal prislabý. Priamy nadriadený už nebol taký kamarát. Havlovi sľuboval jednoduchšiu úlohu skladníka – pod podmienkou, že ho odbremení od roboty, ktorú zas nebol schopný robiť on. Nevedel písať, ani udávacie správy pre ŠtB, a preto od Havla chcel, aby si ich písal sám. Havel, prirodzene, odmietol. Ale aspoň mal inšpiráciu a v pivovare napísal hru Audiencia. V nej sa hlavné postavy volajú Vaněk a Sládek.
Spomienok je málo
„Vaněk svoje odmietnutie vysvetľuje Sládkovi slovami: Nehnevajte sa, nemôžem byť súčasťou systému, proti ktorému bojujem. Opitý Sládek sa zamyslí a tú dôstojnosť mu veľmi závidí. Ja v tom vidím metafyzický lament nad tým, že niekto sa narodí múdry, a niekto zas hlúpy,“ hovoril Ján Novák v rozhovore pre SME. Je to výborný spisovateľ, úspešný scenárista, spolupracovník Miloša Formana. Hoci v roku 1968 emigroval s rodičmi do Ameriky, v Česku má stále veľa kamarátov, medzi nimi aj Havla. Preto sa mu ho podarilo prehovoriť, aby v dokumente vystupoval. „Havel si veľa nepamätá, veľa sa na neho valilo,“ hovorí Novák.
Keby mal teda trutnovské dobrodružstvo zrekonštruovať len z Havlových spomienok, dlhý film by to asi nebol. Nechal v ňom preto hovoriť aj iných českých disidentov, blízkych kamarátov, ktorí pomáhali Audienciu nahrať na zvukový pás a prepraviť do zahraničia.
Nie vždy je to šťastné košatenie príbehu, sú chvíľky, keď sa aj mierne rozpadá. A viac ako do kina možno patrí do televízneho programu, rozhodne mu však nechýbajú silné filmové emócie na záver. Je to portrét Havla, Československa, našich sedemdesiatych rokov. Bývalí príslušníci ŠtB by mali byť prekvapení, keď ho uvidia.
