Na začiatku to vyzeralo ako náš kapelový folklór. V poslednej dobe väčšinou, keď hráme na nejakom festivale, začne pršať. Už sme si na to zvykli. Keď sme prichádzali o druhej poobede na pódium, už bolo zatiahnuté a počas koncertu som videl, že už niektorí ľudia majú na sebe pršiplášte. Skončili sme, keď zo zákulisia prišiel za na nami Hulo a povedal, že musíme skončiť.
Mali sme ešte pred sebou dve-tri pesničky, vrátame Komínov, no pôvodne sme si mysleli, že už sme vyčerpali náš hodinový čas. Na pódium prišiel Mišo Kaščák a oznámil, že na tri hodiny Bažant stage zmĺkne a varoval ľudí pred prichádzajúcou búrkou. Príliš som ho nevnímal. Spamätával som sa z vydareného koncertu, len Lucia si všimla, že má na tvári podivný ustarostený výraz.
Mali sme dobrý pocit, zahrali sme štyri nové pesničky a na veľkom pódiu, ktoré nás trochu strašilo, sme sa cítili ako doma. Hm, to prejde, hovoril som si cestou do zákulisia. Stretol som kamarátku Janku a trochu sme sa zarozprávali, až tak, že nestíhala koncert AMO. Mne sa nikam nechcelo, bol som unavený a hladný. Mal som dosť.
Stretol som kamarátku Janku a trochu sme sa zarozprávali, až tak, že nestíhala koncert AMO. Mne sa nikam nechcelo, bol som unavený a hladný.
V stane bolo skvele. Na pódiu dohrávala kapela s prízračným menom Burning Hell. Sedeli sme s našimi kamarátmi, stenami lomcoval vietor a dážď, ale cítili sme sa v bezpečí.
Už neviem, kto to povedal, či Boris s Kosy z nosa, či niekto iný, že O2 Arena sa zrútila a zomrel človek. Jediná sekunda všetko zmenila. Zrazu bolo ticho, sedeli sme v šoku a pozerali na seba. Skúšali sme sa zistiť viac, ale tvárach Ďura Kušnierika a Slnka, ktorí mali na starosti ČSOB Arenu, bolo cítiť zhrozenie. Na chvíľu sem si vydýchli, keď jeden organizátorov povedal, že nik nie je mŕtvy. No išlo len o fámu, ktorú vyvrátila krutá pravda.
Cestou z festivalu som dostal sms od Janky: "Asi si mi zachránil život". Spomenul so si na to, že kvôli nášmu rozhovoru skoro nestihla koncert. Zavolal som jej, či je ok, našťastie bola desať metrov od smutného miesta.
Podarilo sa nám vymotať z festivalu. Cestou sme zobrali zopár premoknutých ľudí a smerovali na Bratislavu. Nikomu sa nechcelo domov a tak sme skončili u mňa.
Som rád, že sme boli spolu. Spravili sme si jedlo a snažili sme zahnať temné myšlienky. No tie sa vždy vracali a po uvoľnení opäť prichádzali minúty ticha. Mysleli sme na ľudí pod stanom, na Miša a jeho partiu z Pohody, nato, čo tento festival pre nás a pre ostatných ľudí znamená.
Bolo by smutné, keby to všetko skončilo. Cítim, že Pohoda aj my musíme ísť ďalej.
Autor je členom skupiny Živé kvety a redaktorom SME
