Za rok, odkedy satirický román Šepkár vyšiel, toho stihol pomerne dosť. Hlavne jeho autorovi PETROVI KRIŠTÚFKOVI priniesol výrazný posun. „Všetko, čo som doteraz, ale aj odteraz napísal, sa u čitateľov posunulo do inej roviny. Aj vážne veci majú akoby vtipný podtón,“ hovorí. K príbehu o zajakávajúcom sa šepkárovi, ktorý sa dá dokopy s tučným politikom Bergerom, ho inšpirovali zúfalé nočné sledovania záznamov rokovaní parlamentu.
Je obdivuhodné, aká ušľachtilá vec môže vzniknúť, ak niekto pozerá rokovania parlamentu. Čo vás k tomu viedlo?
„Keď som písal svoj román, mal som stresujúce obdobie a potreboval som sa nejako odreagovať, úplne vypnúť. Tak som si v noci s veľkým pôžitkom púšťal tieto záznamy. A pripadalo mi to také zábavné, že som sa celý čas smial. Tí ľudia vôbec nevedeli hovoriť, boli úplne ako Berger. Zdalo sa mi, že to je taká zoologická záhrada politikov alebo nejaké postmoderné divadlo. Že rozhodne o tomto treba niečo napísať. A zrazu som tam presne videl v pozadí niekoho, kto im našepkáva, kto im hovorí, čo povedať. V Šepkárovi vie hlavná postava súvislo predniesť len divadelné texty, ktoré vytrhnuté z kontextu vo svojej pompéznosti znejú ako politické prejavy.“
Pred rokom ste povedali, že v tej knihe je všetko, čo nemáte rád. Berger, politik, ktorý celú kariéru prežije v limuzíne, reality šou, fenomén mediálnych hviezd.
„Zväčša na veci, ktoré nemám rád, voči ktorým som bezmocný, reagujem čiernym humorom, nepoddávam sa, skôr to parodujem. Už dlhé roky to takto robíme s mojimi kamarátmi, takže možno sa to tak trochu dostalo aj do Šepkára. Cynický humor som si dlho cibril. A, naopak, mám veľmi rád také postavičky lúzrov. Šepkár Krištof je vlastne koktajúci muž, ktorý je zdanlivo úplne mimo a pritom má dosah na tie veľké veci, čo sa dejú v politike.“
Ako to vyzerá, keď pozeráte správy?
„Je to asi tak, ako keď Marián Varga hovorí, že čím menej skúša, tým lepšie hrá. Tak mne sa zdá, že čím menej sledujem správy, tým mám väčší odstup a možno vidím veci, ktoré si bežne ľudia nevšimnú. Nie som odborník na túto tému a zrejme preto som mohol napísať knihu, ako je Šepkár.“
Ako zareagovali Slováci na takýto občas až drsný humor?
„Mnohí sa pobavili, ale viacerí tiež vravia, že realita je ešte bizarnejšia. Naopak, môjmu románu rôzni ľudia občas vyčítali, že sa málo pridŕža reality. Je to taký slovenský neduh, ako keby realita v beletrii bola nejaká cnosť. To je nedorozumenie, aspoň v tejto knihe. V Šepkárovi som sa snažil o opis archetypálneho typu politika, zámerne som krajinu nemenoval, aj keď sa podobá Slovensku. Je to nemenovaná postkomunistická krajina v divokom štádiu rozvoja. Vo všetkom ostatnom ma skvelo zastúpi literatúra faktu.“
A čo politici, z ktorých sa vysmievate?
„Istá politička povedala, že sa jej to páčilo. Inému politikovi, ktorý sa priatelí s jedným mojím známym, som do knihy napísal špeciálne ironické venovanie, ale neozval sa. Skôr prišlo veľa reakcií od obyčajných ľudí. Šepkár je jednoznačne kniha, na ktorú mám najviac ohlasov. Po jej vydaní sa posunulo všetko, čo som doteraz, ale aj odteraz napísal, do inej roviny: Ľudia to zrazu čítajú čierno-humorno-satiricky. Aj niektoré moje texty, v ktorých nebol humor, v rozhlase interpretovali s ironickým podtónom.“
Ako to vnímate?
„Na to, že teraz píšem niečo vážne, ma to dosť vydesilo. Pekná vec sa stala, keď vybrali úryvok zo Šepkára do americkej antológie Best of european fiction 2010. Prekladateľka, pani Heather Trebatická mi každú chvíľu telefonovala, že americký redaktor nikde nevie nájsť výrok belgického architekta, ktorého tam spomínam. Tak som im vysvetlil, že ten architekt vôbec neexistuje. A takýchto vecí tam bolo viac.“
Keď už sme pri tom, sú citácie zo Zdravovedy, ktoré často dopovedia dej, ozajstné?
„Áno, to sú reálne texty, presne odcitované zo Zdravovedy z 20. rokov, ktorú som si kúpil v antikvariáte. Je výborná v tom, že je poslovenčená. Je tam vlastne čeština, prerozprávaná do slovenčiny. S veľkým pôžitkom si z nej čítam.“
Vzniknú fiktívne životopisy svätých?
Stretnúť ľudí, ktorí majú doma veľké zbierky kníh, nie je viac-menej nič nezvyčajné. Patrí k nim aj Peter Krištúfek. S tým rozdielom či dôvetkom, že tie knihy nie sú až tak úplne bežné.
„Zbieram knihy s obskúrnymi textami. Chodím na blšáky, kde sa predovšetkým dajú nájsť,“ hovorí. Jeho zbierka je naozaj pestrá.
„Mám napríklad štúdiu o ženských chorobách z roku 1921. A vlastním aj knihu Pohlaví v živote člověka z tridsiatych rokov. Je tam podpis ženy, ktorej patrila a dokonca sú v nej podčiarknuté rozličné pasáže. Takže som sa takto dozvedel niečo o skrytej časti jej života, dokonca z toho vzniká určitý príbeh,“ dodáva.
Obskúrne texty však nezapadajú prachom, ale Krištúfka aj inšpirujú.
„Rozmýšľam, že by som niekedy vytvoril knihu vyslovene takýmto štýlom. A kamarát ma nahovára, aby som napísal zbierku fiktívnych životopisov svätých.“
(dot)
Fórum kritikov
Krištúfek zvoleným motívom šepkára vyvoláva účinný humorný efekt a zvyšuje absurdnosť politických a iných akcií, ktoré sa v románe spomínajú.
Politikou je poznačený aj vzťah Krištofa a jeho matky, lebo tá ostáva zarytou komunistkou, háda sa so synom a chodí pravidelne nakupovať do KOMU-SHOPU, prísne utajenej predajne výlučne pre komunistov. Tento motív pôsobí dosť neorganicky - už je predsa po zmene režimu! - ale vlastne načo vyžadovať od autora logiku tam, kde mu ide výhradne o absurdno.
Krištúfek má úžasný dar výmyselníctva a tvorivej kombinatoriky, v ktorej sa spája a strieda bežné s mimoriadnym, normálne s morbídnym, reálne s fantazijným, uveriteľné s neuveriteľným, možné s nemožným.
Jozef Bžoch
V bizarnom stretnutí divadelného šepkára s poslancom autor našiel geniálne jednoduché riešenie, ako ozdraviť slovenskú politiku. Jeho román ho formuluje celkom jednoznačne: každý politik by mal mať vlastného šepkára - odborne zdatného a s bohatým klasickým repertoárom. Keby našim voleným zástupcom kvalifikovaní profesionáli vyberali repliky z Hamleta či Tanca nad plačom, určite by vzniklo oveľa menej škody, ako keď improvizujú z vlastnej, hoci národom milovanej hlavy.
Kornel Földvári
