Občas to vyzerá, že je dôvod vtipkovať na účet zariadenia zvaného kultúrny inštitút. Jeho fungovanie zvykne pôsobiť ako fraška, sci-fi, jednoducho ako póza, za ktorú sa dá skryť, keďže ide o veľkú kultúru. Navyše, rieši sa jej prezentácia na medzištátnej úrovni. Nezdá sa to, ale kríza úraduje aj tu. Ako sa vlastne šéfuje takejto inštitúcii a prečo by to mohlo mať zmysel, rozpráva riaditeľ Kultúrneho inštitútu Maďarskej republiky v Bratislave PÉTER KRASZTEV.
Nemáte maďarské meno. Odkiaľ pochádzate?
„Otec je Bulhar, inak som stredoeurópsky miešanec. Najväčšie prepojenie cítim na Budapešť a cez ňu, samozrejme, na Maďarsko. Žil som však na rôznych miestach v Európe, podľa toho, kam ma odviala práca."
Čím ste sa zaoberali?
„Celý život riešim problematiku strednej Európy. V literárnom štúdiu som sa zaoberal stredoeurópskym symbolizmom, aj to jeden čas tak vyzeralo, že pri tom ostanem, ale nechcel som v zostarnúť v literárnovednom ústave. Počas štúdia som cestoval medzi Prahou, Sofiou, Moskvou. Potom som asi päť rokov nakrúcal dokumenty pre maďarskú televíziu. Popri tom som stále riešil stredoeurópske súvislosti. Robil som všeličo, čo sa dalo. Písal, učil na univerzite v Budapešti. prekladal, pôsobil ako expert v Srbsku."
Aký je rozdiel medzi budapeštianskou a ostatnou maďarskou kultúrou?
„Podobný ako medzi bratislavskou a slovenskou. Budapeštianska je najprístupnejšia novinkám, predstavuje nikdy nepočuté, nevidené. V regiónoch ťaží kultúra skôr z nostalgie, ťažšie prijíma neznáme veci. Napríklad koncert našej legendárnej skupiny Omega v Budapešti dnes už nezorganizujete, no o tridsať kilometrov ďalej áno."
Na Slovensku už pôsobíte takmer štyri roky. Ste iniciátorom projektu Vyšehradský salón, v ktorom sa stretávajú každý mesiac odborníci a diskutujú na najrozmanitejšie témy. O čom sú vaše stretnutia?
„O tom, aby sme sledovali našich susedov, lebo možno už vyriešili čiastkový problém, s ktorým my len zápasíme. Potom sa môžeme pýtať, prečo sú Poliaci v probléme s drogami oveľa ďalej ako ostatní a prečo je pohľad Čechov na ne oveľa otvorenejší a racionálnejší. Alebo prečo daňový systém nebude nikdy ideálny - je zaujímavé sledovať, ako o tom za jedným stolom hovoria Lajos Bokros a Ivan Mikloš s tvorcami poľskej daňovej reformy. Alebo napríklad bezdomovectvo. Pre politikov tento problém v skutočnosti nie je vôbec zaujímavý. Každý z nich len sľubuje a napokon sa ukáže, že sa s tým aj tak nič neurobilo. Alebo migrácia - v našich krajinách nevidíme veľa ľudí s farebnou pleťou. Prečo? Nemajú nás radi? Ako budeme takýto problém zvládať o desať rokov, keď nevieme ako teraz na to? Myslím, že stále si v mnohom klameme."
Prečo by sme mali mať pocit stredoeurópskeho spoločenstva?
„Samozrejme, to, že máme spoločné problémy, je len jedna z odpovedí. Napriek tomu som skúsil zostaviť súpis problémov, ktoré bolia každého z nás, no rozprávame sa o nich málo a neradi. Sú však ľudia, ktorí boľavým problémom rozumejú a vedia, o čo ide. No ani tých ostatní nie veľmi radi počúvajú. A to sa deje na Slovensku, v Maďarsku, Česku aj v Poľsku."
Myslíte, že vaše úsilie má zmysel?
„Chcel som takto, pravdupovediac, zostaviť encyklopédiu našej spoločnej biedy. Na začiatku sme si sadli a zostavili zoznam tém, o ktorých si myslíme, že ak sa nebudú riešiť, bude zle. Drogy, bezdomovectvo, migrácia, Trianon, daňový systém, vzťah štátu a cirkvi a ďalšie. Bol to kus obrovskej práce - stretávali sa u nás odborníci zo štyroch krajín, ich rozhovory sme zaznamenávali, prepisovali, všetko bolo treba preložiť do všetkých zúčastnených jazykov a navyše do angličtiny. Posielame zborníky do každej z krajín na dôležité verejnoprávne miesta. Chceme, aby ich čítali tí, ktorí o krajine rozhodujú."
Diskusie prebiehajú v maďarskom inštitúte, kde chodia aj radoví návštevníci. Ktorá z tém bola doteraz najúspešnejšia?
„Závisí to od kritérií. Napríklad na tému dôchodková reforma prišli samí dôchodcovia. Nechápem prečo, keď oni majú už svoj dôchodok istý. Ak to mám hodnotiť kvantitatívne, tak najviac ľudí, asi stopäťdesiat, prišlo na Trianon."
Ako to vyzeralo?
„Debata prebiehala na poschodí, dolu na prízemí sa zgrupovali tvrdí nacionalisti. Situácia bola dosť napätá, pričom podstatou témy bolo presne to, aby sme sa rozprávali. Ibaže to nešlo bez toho, aby jeden druhého neurážal. Akoby sa nedokázal vykľuť taký spôsob komunikácie, ktorý by hovoril o nás samých, a nie o tých druhých. Tí dolu to vôbec nepochopili. Ale nakoniec sa stalo, že obe poschodia sa premiešali, ľudia sa povymieňali. Tí dolu už boli smädní, tak prišli hore na víno. Zrejme preto nakoniec napätie povolilo. Ak je však úspech ešte niečo iné, tak potom ma zaujala téma bezdomovectva. Na diskusiu prišli tí, čo sa problémom aktívne zaoberajú. A prišli aj bezdomovci, ktorí tu vystavili svoje obrázky. Bolo to naozaj fajn stretnutie."
Kde vznikol nápad viesť tieto diskusie?
„V slovenskom inštitúte v Budapešti, ale peniaze a ani iné snahy neboli, tak som si povedal, že to môžeme skúsiť tu v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky. Vlastne to skúšam už dlho, tieto témy sú mi vlastné."
Na Slovensku sa vám pomaly končí funkčné obdobie. Čo budete robiť potom?
„O tom som zatiaľ nerozmýšľal. Ale trochu sa obávam hospodárskej krízy."
Dotkla sa vás?
„Dosť. Vo svete pôsobí osemnásť maďarských inštitútov. Podľa mojich informácií sa cez ne investovalo do prezentácie maďarskej kultúry najviac peňazí spomedzi všetkých stredoeurópskych krajín v pomere k ich veľkosti. Takto sa vlastne mohli udržiavať obrovské kultúrne vrstvy. A zrazu sa ukazuje, že kultúra je len ornament. Dodávky peňazí sa teraz skrátili, sme na tom oveľa horšie. A pritom sme sa v našom inštitúte intenzívne zaoberali aj niečím iným než len vlastnou existenciou a veľkorysou sebaprezentáciou."
Čím iným?
„Našou úlohou je aj integrovať maďarskú kultúru do inej krajiny. Nie je cieľom, aby maďarský inštitút organizoval niečo len vo vlastnej réžii, v našom sídle, lebo potom by sme fungovali vlastne ako nejaký dom kultúry. Dôležité je byť súčasťou slovenského kultúrneho prostredia. Podobne to funguje aj v iných krajinách. A praktický cieľ je manažovať kultúrne projekty a produkty tak, aby sa uplatnili na kultúrnom trhu tej-ktorej krajiny. V Maďarsku je kultúrnej produkcie mimoriadne veľa, takže sa dá z nej vyžiť len v prípade, ak sa predá aj vonku. My pre ňu vlastne hľadáme trh. Lenže to sa bez peňazí nedá."
Sú ľudia, ktorých čokoľvek maďarské podráždi. Možno váš nedostatok peňazí aj privítajú.
„Dúfam, že nie. Verím, že väčšina ľudí je rozumných. Keby to bolo inak, už tu dávno nie som. My sa predsa pridávame ku kultúrnym akciám na Slovensku. Samozrejme, organizujeme si aj komorné podujatia pre užší okruh ľudí. Zaujímavejšie sú však tie, ktoré ponúkame v kontexte slovenskej kultúry. A ľudia, s ktorými tu spolupracujeme, to majú veľmi radi. Keď sa objavil slovensko-maďarský konflikt, hneď prišlo za mnou aj päťdesiat ľudí a chceli, aby sme niečo spolu vymysleli."
Čo dobré k nám z maďarskej kultúry privážate?
„To, čo je súčasné a komunikatívne, autentické. A ponúkame to všetkým tým, ktorí nemajú predsudky. Sme partnermi takmer na každom významnom medzinárodnom podujatí, ktoré sa na Slovensku usporadúva."
Myslíte si, že podporujete kultúru svojej krajiny inak ako ostatné inštitúty?
„British Council alebo Goetheho inštitút nerátam medzi klasické typy zahraničných inštitútov, tam vyučujú predovšetkým jazyky a občas sa podieľajú na nejakom podujatí. Rakúšania zase robia hlavne programy prezentujúce svoj štát. Kedysi fungoval náš kultúrny inštitút hlavne pre tunajších Maďarov, tí sú však podporovaní aj inak. Od istého obdobia sa sústreďujeme na to, aby sme našu kultúru priblížili čo najširšiemu publiku na Slovensku, hoci možnosti nášho inštitútu vždy závisia aj od jeho vedenia a od vlády."
Prečo sa investuje toľko peňazí do prezentácie maďarskej kultúry?
„Je za tým historicky formovaný problém. Po prvej svetovej vojne prišli Maďari na to, že ak majú niečo naozaj unikátne a svoje, tak je to predovšetkým kultúra. Bol to istý ideologický zvrat, po ktorom sa založili v hlavných mestách európskych krajín maďarské inštitúty. Postavili sa k problému trochu megalomansky - keď nemáme bane ani hory, tak ukážme, akú máme kultúru. Z toho sa nakoniec aj profitovalo, lebo naozaj je to tak. Ministerstvo do maďarskej kultúry investovalo obrovské peniaze. Veď ako by bolo inak možné, že v Budapešti štát prevádzkuje dvadsaťpäť divadiel? Viete, koľko je to hercov? A predstavte si, že sa to dá. Alebo napríklad filmový zákon - na základe neho dostáva maďarský film ročne miliardy forintov od štátu."
Myslíte si, že je to tak dobre?
„Neviem, nakoľko je to logické. Nedá sa to porovnať ani s jednou z okolitých krajín. Ale určite nie je zlé uchýliť sa práve ku kultúre, hlavne v zlej situácii, ktorá sa v dôsledku finančnej krízy teraz ukazuje. Napokon, len kultúra nás dokáže ochrániť pred zlými vzťahmi. Hoci v nej nejde o volebné hlasy, ide v nej o veľa."
