Bez požičanej ruskej duše by ani výborný americký herec Čechova nezahral. Zlý sen? Nie, veľmi dobrý!
KARLOVE VARY, BRATISLAVA. Paul Giamatti je výborný aj úspešný herec, ale keď má v divadle nacvičiť Čechova, je to katastrofa. Nedarí sa mu, nevie sa naladiť, je nervózny a unavený. A vtedy spraví, čo by nemal. Otvorí časopis The New Yorker a natrafí na článok: Zdá sa ti, že už je tvoja duša priťažká? Zanes ju do úschovy!
V škatuli
Sci-fi? Také jemné, áno. V Spojených štátoch ho nakrútila mladá francúzska režisérka Sophie Barthes, Paula Giamattiho poprosila, aby v ňom hral samého seba. „Mala som raz taký sen. Stála som v neobyčajnej kancelárii spolu s Woodym Allenom, obaja sme mali v rukách škatuľu. Otvorili sa dvere, vošli lekári a povedali, že nám zhmotnili a vytiahli duše. Vraj ich máme v tých škatuliach. Woody si ju otvoril prvý, a našiel v nej cícer. Ja som škatuľu otvoriť nestihla, zobudila som sa," hovorila Sophie na festivale v Karlových Varoch, tam mal film Duša Paula Giamattiho premiéru.
Sen prišiel v čase, keď začínala nový život v New Yorku a sama sa pritom cítila tak trochu deprimovaná. Spomenula si na rozprávku o princeznej na hrášku a zauvažovala, či tým nepohodlným prvkom, ktorý berie človeku spánok, nemohla byť náhodou duša. Preto si teda vymyslela veselý film o nepokojnom hercovi a jeho zúfalej snahe aspoň na chvíľu si uľahčiť život.
Do New Jersey
„Bolo by možno prirodzené, keby som hlavnú postavu ponúkla Woodymu Allenovi - keď už som si ho vysnívala. Lenže, neverila som, že by chcel nakrúcať s debutantkou a zároveň sa bála, čo by povedal na to, že z jeho duše spravím cícer. Vzápätí mi však napadol Paul Giamatti. Obdivovala som ho v Americkej kráse aj v Bokovke, vedela som, že dokáže zahrať úplne všetko."
A on naozaj zahral, napokon, vo Varoch dostal cenu pre najlepšieho herca. Vo filme ho najprv vydesí predstava, že by mal svoju dušu poslať z New Yorku niekam do skladu v New Jersey, len tak, v krehkej škatuľke. Kamarátsky doktor ho však presvedčí, aby experimentoval ešte viac a požičal si dušu ruskej poetky. Aspoň kým nenacvičí toho Čechova. Na chvíľu sa upokojí, ale potom je zase raz vystrašený. Zistí, že sa dostáva do kolosálneho biznisu - aj kdesi v Rusku čakajú neschopní herci na chvíľu, keď sa svojej duše zbaví Al Pacino, George Clooney alebo Sean Penn.
Ušlo vám niečo?
Aké to je, keď je človek bez duše, to Sophie Barthes presne nevie. Ani to, ako to vyzerá, keď mu z duše zostane len päť percent, alebo keď dostane na výmenu cudziu. Ale jej predstavy o tom, aké by to mohlo byť, sú šarmantné, vtipné a niekedy aj celkom logické.
Urobila vlastne čosi podobné ako scenárista Charlie Kaufman vo filmoch V koži Johna Malkovicha alebo Večný svit nepoškvrnenej mysle. Vynovila realitu. Opísala nový systém v ľudskom organizme, čo na tom, že neexistuje. Čo na tom, že nie je dokonalý. Vraví: „Je mi blízky Lynch, páči sa mi, že mu nerozumieť. Viem, že pri podobných filmoch bývajú ľudia zmätení. Keď sa skončia, predebatujú celý večer a skúšajú si vysvetliť to, čo im v kine ušlo. Je to však vôbec potrebné? Nie je aj na sne krásne práve to, že je nezmyselný?"
