Čo príde, beriem s pokorou

TOMÁŠA DOHŇANSKÉHO pozná väčšina ľudí pod menom YXO. Jeho skupina Hex, ktorá v tomto roku oslavuje 20. výročie vzniku, je veteránom Pohody. Iný festival, Žákovic Open, aj sám organizuje.

Včera sa začal váš festival Žákovic Open. Po tom, čo sa stalo minulú sobotu na Pohode, nebáli ste sa ničivej sily počasia?
Náš festival už zažil počas deviatich rokov všetky druhy počasia od najväčšieho dusna cez chladno po dážď. Mali sme aj obrovskú prietrž mračien, za pätnásť minút napršalo toľko ako za posledných päť rokov nikdy. Aj to sme prežili. Vnímam to ako vec, ktorá je vysoko nad nami, nevieme si to určiť a verím, že si to ani nikdy nebudeme môcť riadiť – tak to je podľa mňa dobre. Čo príde, berieme s pokorou.

Dá sa garantovať stopercentná bezpečnosť festivalu?
Teraz sa ma novinári na nič iné nepýtajú. Či budeme mať stan, a ak áno, ako bude zabezpečený. Už sa cítim ako rapotačka a bol by som rád, keby sme brali veci aj pozitívne. Ale dobre - pódium je maličké a máme jeden stan, ktorý je vďaka malým rozmerom určite bezpečný. Na nejakom blogu som si prečítal, že aj keď sa robí akcia pre dvesto ľudí, tak treba dať pozor, aby sa niekto nepošmykol na šupke od banánu. To je svätá pravda a myslím si, že to dodržuje každý usporiadateľ dobrého festivalu. Ostatné je čistý osud.

Zvláštne, že ani bulvárne médiá nerobili z tragédie na Pohode krvák so sugestívnymi detailnými fotografiami skrvavených ľudí a podobne.
Nad Pohodou je taká aura, že to dokonca rešpektujú aj bulvárni novinári.

Nemáte pocit, že v súvislosti s globálnym otepľovaním nastávajú také klimatické zmeny, že treba uvažovať, či to nie je začiatok konca veľkých letných festivalov?
Ja by som položil skôr otázku, či to nie je začiatok konca sveta, ako hovorí aj mayský kalendár. Samé katastrofy. Ale to asi súvisí s tým, ako sa človek správa k Zemi. Myslím, že sa budeme musieť prispôsobiť prírode, ak nie je už neskoro. Je však jasné, že netreba len brať. Ale koniec veľkých festivalov asi tak skoro nepríde.

Hex je veteránom Pohody, možno žiadna kapela tu nehrala tak často ako vy.
Podľa mňa Para hrala častejšie. S Mišom sme kamaráti, rešpektujeme sa, aj keď na niektoré veci máme rozličné pohľady. Veľmi uznávam to, čo robí, pretože to nie je maličkosť a robí to dobre.

Ste muzikant a muzikanti väčšinou nie sú veľkí organizátori, sú radi, keď prídu, zahrajú a odídu a manažér to za nich vybaví. Ako vám zišlo na um zorganizovať festival?
Prišlo to samo pred desiatimi rokmi, keď sme si povedali, že si urobíme v Trenčianskych Bohuslaviciach koncert. Potom to išlo samospádom a keď sa niečo vyvíja postupne, nie je to až také zložité. A vždy sa to človeku vráti. Keď sa prejdem vždy v sobotu popoludní festivalom, pomaly začínajú hrať kapely a sú tu už ľudia, vždy mi prebehnú po tele zimomriavky. Znie to ako klišé, ale naozaj to je sila, ktorá ženie človeka dopredu.

V čom je aktuálny ročník Žákovic Open odlišný od predchádzajúcich?
Prvýkrát máme dve pódiá, to druhé je pódium Rádia FM – rádio si spravilo vlastnú dramaturgiu, tak sme to chceli, lebo je nášmu srdcu blízke, myslím, že nezávislá slovenská hudba napreduje a je tu kopec dobrých kapiel. A o to ide, aby sme ľuďom ukázali aj niečo iné ako stredný prúd. Pre mňa je príjemné aj to, že sa mi podarilo dohodnúť s Jankou Kirschner, ktorú považujem za našu najväčšiu speváčku na území Čiech a Slovenska. Anglický pobyt jej hudobne prospel a aj ľudsky sme si veľmi blízko.

Boli ste moderátorom hudobnej relácie Metro na STV, aký je váš názor na momentálne zastúpenie hudby v médiách?
Televízia nie je nosičom hudobných myšlienok, možno okrem MTV2, tam som objavil niekoľko dobrých kapiel. Čo sa týka rozhlasu, počúvam dve stanice, Rádio FM a rakúske FM 4, tam hrajú hudbu, ktorú môžem počúvať, alebo mám v aute prehrávač a počúvam to, čo chcem ja.

Môže byť dnes vôbec komerčné rádio zaujímavé po hudobnej stránke?
Nie, úloha rozhlasu sa zmenila. Časy, keď naši rodičia počúvali Radio Luxembourg, sú preč. Dnes je rozhlas pozadie s reklamami. Komerčné rádiá sú kulisovou záležitosťou. Nepoznám človeka, ktorý by ich počúval sústredene.

Ale keď má Hex singel, musíte ho dostať aj do tých nezaujímavých komerčných rádií, nie?
No to je práve tá schizofrénia, našťastie to neriešime my, ale vydavateľ. Keď to dajú rádiá do rotácií, istá časť národa to postrehne, a zasa sa dozvie niečo o kapele. Ak sa to však preženie, ľuďom sa kapela zhnusí, ako to býva v poslednom čase. Ale ak je pesnička dobrá, znesie aj opakované počúvanie. Na základe vlastnej skúsenosti vôbec neviem, aká je súčasná rozhlasová prax, lebo posledný album sme vydali pred štyrmi rokmi a vtedy bola situácia iná. Možno budeme veľmi prekvapení.

Sú časy, keď sa v rocku aj pop-music robili prevratné veci, už minulosťou?
Je to ako s tým rozhlasom – hudba plní už len zábavnú funkciu. Nemá ambície meniť svet. Ale je veľmi ťažké vymyslieť niečo nové.

Ako vnímate, že už ste na slovenskej scéne veteráni?
Vôbec to nevnímame. Minulý rok sme hrali koncert v Ružomberku, prišla dievčina zo študentského časopisu a spýtala sa to isté s tým, že budúci rok máme dvadsiate výročie vzniku. Ostali sme prekvapení, vôbec sme si to neuvedomovali. Neobzeráme sa, vnímame to tak, že všetko je pred nami. A keď sa pozriem na Keitha Richardsa alebo Rona Wooda, tak si poviem, že sme ešte mladíci. Hrať sa dá dlho a intenzívne.

Ale človek postupne prestane na pódiu vysoko skákať, lebo v hlave síce má dvadsaťpäť rokov, ale telo starne. Vám tie výskoky idú ešte dobre, nie?
Teraz mám na internete jednu dobrú fotku, ale to je z podhľadu a objektív skresľuje, ale je jasné, že už sa na pódiu nepohybujeme ako kedysi, keď sme s kapelou padali na seba. Kvalita zážitku je niekde inde. Napríklad dnes budeme hrať so sláčikármi, bolo pekné, ako sme to nacvičovali. Stále niečo vymýšľame.

Vy ste boli vychýrené „žúrkové“ zvery, však?
Veru, pamätám si, ako sme hádzali pomaranče v hoteli Kyjev, kde bolo prvé slovenské Grammy, a vyhodili nás odtiaľ – zažili sme pekne divé časy. Už je to iné, ale vieme sa zabaviť aj teraz.

Vyzeráte veľmi spokojný so svojím životom, čo príjmy? Robíte aj niečo iné ako Hex a Žákovic Open?
No, to len tak vyzerám, viem sa aj pekne naštvať. A čo sa týka života, všetko je o potrebách. Mám milú rodinku, mám kde bývať, mám sa v čom voziť, dnes už mám aj kvalitné nástroje a aparatúry. Statky a majetky k životu nepotrebujem a nepotrebujem sa ani naháňať. Každý deň sa snažím chodiť o štvrtej pre dcéru do škôlky a potom vypínam telefón a venujem sa iba jej. Každú stredu chodíme s kamarátmi na pivo. Nenaháňam sa za peniazmi.

Čo vás vie naštvať?
Predovšetkým politici a všeobecne hlúpi a agresívni ľudia.

Hex bola vždy nepolitická kapela a práve Kaščák sa vždy vyznačoval nekompromisnými výrokmi, za čo ho aj mnohí osočovali. Ako vnímate spojitosť hudby a politiky?
To je práve tá vec, na ktorej sa s Mišom nezhodnem – on rozdeľuje ľudí na dobrých a zlých cez politiku. Niekto môže byť dobrý človek, aj keď nemá rovnaké politické názory ako ja.

Viete si predstaviť, že by niekto z vašich blízkych priateľov obdivoval povedzme Slotu?
No, takého nemám, tak to neviem posúdiť. Ale aby som dopovedal, niektorí muzikanti sa aj vo svete vyjadrujú k politickým veciam, iní nie. V podstate neverím žiadnemu politikovi, takže žiadneho nemám potrebu podporiť.

Nikdy ste nehrali na politickej akcii?
Nikdy sme nehrali pre politickú stranu. Kedysi sme zahrali na koncerte Nie je nám to jedno, mala osloviť prvovoličov, aby išli voliť. Tam sme cítili potrebu angažovať sa. A minulý rok sa stala nemilá udalosť, že sme vystúpili v Martine na nejakých mestských dňoch, a bola to vlastne matičná akcia. Prihrmeli sme tam z iného koncertu, rozložili aparatúru, dali si v šatni nejaké občerstvenie, zahrali, a až ďalší deň som v televízii videl, že tam boli vlajky SNS.

Malo to aj nejaké dôsledky?
No, museli sme to vysvetľovať aj našim kamarátom. A v zmluve sme zvýšili pokutu za to, ak nás niekto zavolá na politickú akciu bez toho, aby sme o tom vedeli.