BRATISLAVA. Posledný júnový deň bol režisér Wim Wenders smutný a nahnevaný zároveň. Niekoľko týždňov chystal trojdimenzionálny film o nemeckej choreografke Pine Bauschovej – a v ten deň zistil, že na ňom začal robiť neskoro. Revolučná tanečníčka zomrela veľmi rýchlo po tom, čo sa dozvedela, že má rakovinu.
Po svete sa vtedy šírili správy o Michaelovi Jacksonovi, málokto potreboval vedieť, čo teraz bude Wim Wenders robiť. Dnes, keď ho už možno počuť viac, hovorí: Film o Pine Bauschovej dokončím. „Pracujeme na ňom, vymýšľame nový koncept. Jej tanečné kompozície a choreografie sú nacvičené, jej kritický i láskyplný pohľad je v nich stále prítomný,“ vravel pre denník The Guardian. „Svojím tancom šírila krásu, my sa jej teraz pokloníme.“
Videl čosi magické
Bude to špeciálny film o tanci, pretože vo verzii 3-D bude prvý. Ale nebude to prvý film, v ktorom by Wenders oznamoval svoje nadšenie z hudby, tanca alebo umenia vôbec. Pred desiatimi rokmi priniesol do kina skvelých hudobníkov z Buena Vista Social Club. Cestoval za nimi, nahrával ich rozprávanie o živote na Kube, žasol nad tým, že sa aj v dôchodcovskom veku bavia ako tínedžeri, a nakoniec zaznamenal ich prvú návštevu New Yorku a unikátne vystúpenie v Carnegie Hall.
„Hudbe som veľmi veľa dlžný, najmä rokenrolu a blues,“ hovoril pred časom na festivale v Cannes. „Patrím ku generácii, ktorú taká hudba oslobodila, dovolila jej tvoriť. Niekedy som do svojich filmov zakomponoval hudbu len preto, aby som jej vzdal hold.“
Na Pine Bauschovej obdivoval, že je vo svojich názoroch spravodlivá a pritom nežná. Keď odborníci rozoberali jej avantgardné postupy a nový tanečný jazyk, on jednoducho konštatoval, že videl čosi magické.
Oči alebo srdce
Prvýkrát sa Pina Bausch zamestnala v New Yorku. Prešla Parížom a od polovice sedemdesiatych rokov viedla súbor súčasného tanca doma v Nemecku, v Tanztheater Wuppertal. Kdekoľvek tvorila, vracala sa k téme najosobnejších ľudských vzťahov a samoty, ktorá je v nich tiež.
Našla ju v Gluckových operách, napríklad, keď pracovala na Orfeovi a Eurydike alebo Ifigénii v Tauride.
Wim Wenders plánuje vo svojom filme ukázať predstavenie Café Müller, to asi Pinu Bauschovú preslávilo najviac. V jednej kaviarni sa vlastne naučila pozorovať ľudí a porozumieť im. Vlastnili ju jej rodičia, ona, vtedy ešte len dieťa, sedávala pod stolom – hostia ani nevedeli, že ich niekto pozoruje očami i ušami, a neúnavne sleduje ich slová, rozpoloženie, gestá.
Celkom ľahko sa v tom dá rozpoznať sám Wenders, najmä jeho otvorené vnímanie. Pretože o schopnosti nakrúcať rozprával v Cannes takto: „Ako možno robiť film? Očami? Oči len konštatujú, nerozumejú. Mozgom? Mozog analyzuje, ale necíti. Tak teda srdcom? Ani tým nie, srdce síce cíti, ale je slepé. Film možno spraviť až vtedy, keď sa oči, mozog a srdce spoja.“
