Za socializmu ho obdivovali milióny Čechov a Slovákov, ktorí hltali jeho knihy o starovekom Ríme, Grécku či Egypte. Dvadsať rokov po revolúcii vychádza najavo jeho eštebácka aj ľudácka minulosť.
PRAHA, BRATISLAVA. Slovenský spisovateľ Vojtech Zamarovský, ktorý prežil väčšinu života v Prahe, bol od 60. rokov agentom komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
Za slovenského štátu bol členom akademického klubu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), po vypuknutí SNP vstúpil do pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Vyplýva to z jeho spisov, ktoré denníku SME sprístupnili Archív bezpečnostných zložiek v Prahe a Slovenský národný archív.
Prečítali ste si hrozné veci o minulosti Vojtecha Zamarovského a máte chuť zbaviť sa jeho kníh? Nerobte to - stĺpček Romana Pataja: Za divmi sveta
Ľudák aj komunistaZ diela1960 – Za siedmimi divmi sveta1962 – Objavenie Tróje1966 – Na počiatku bol Sumer1969 –Bohovia a hrdinovia antických bájí1971 – Dejiny písané Rímom1974 – Grécky zázrak1987 – Sinuhet1992 – Návrat do staroveku
„Menovaný (Zamarovský) pochádza z rodiny veľkopodnikateľa z Trenčína. Svojimi rodičmi bol vychovávaný v ľudáckom duchu," napísali tajní v správe z januára 1973. Sám Vojtech Zamarovský bol za slovenského štátu členom akademického klubu HSĽS, po vypuknutí SNP sa stal členom pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.
Gardistom bol aj jeho švagor, bývalý tajomník ministra vnútra Macha. „Viem, že otcov švagor urobil za slovenského štátu kariéru," hovorí Peter Zamarovský, syn známeho spisovateľa.
Ľudácka minulosť jeho otca ho však prekvapila. „Je pravda, že môj dedo bol politicky úplne inde, ale žeby k ľudákom inklinoval aj môj otec, o tom nič neviem. Pamätám sa, ako mu starí rodičia nadávali do boľševikov," dodal s úsmevom.
V roku 1947 sa stal Vojtech Zamarovský členom komunistickej strany. „Podobne ako väčšina intelektuálov, aj môj otec bol presvedčený ľavičiar," myslí si jeho syn Peter. Zamarovský vtedy pracoval na Povereníctve priemyslu, istý čas bol aj tajomníkom ministra Púčika.
ŽivotVojtech Zamarovský sa narodil 5. októbra 1919 v Trenčíne vyštudoval Vysokú školu obchodnú v Prahe a právnickú fakultu v Bratislavepo vojne pracoval v Slovenskej národnej banke, na Povereníctve priemyslu, Úrade predsedníctva vlády a v Štátnom plánovacom úradeod roku 1959 bol na voľnej nohe, písal knihy o staroveku a prekladalv roku 1996 dostal od prezidenta Michala Kováča Rad Ľudovíta Štúra II. triedyv roku 2006 dostal od prezidenta Ivana Gašparoviča Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam
V roku 1952 bol zo strany vylúčený, prišiel aj o prácu. Dôvod? Ľudácka minulosť Zamarovského a jeho rodiny. Po nejakom čase sa zamestnal v štátnom nakladateľstve Krásnej literatúry. Od roku 1959 bol na voľnej nohe, písal knihy a prekladal - z nemčiny, angličtiny, latinčiny aj francúzštiny.
Belo a ZávojS tajnými začal Zamarovský spolupracovať v roku 1962 pod krycím menom Belo. Keďže sa venoval starovekému Rímu, Grécku či Egyptu, často cestoval na Západ. ŠtB to využila a v roku 1977 z neho urobila agenta rozviedky s krycím menom Závoj. „Bol využívaný po línii politickej rozviedky k problematike juhovýchodného krídla NATO, k vyhľadávacej a typovacej činnosti a v niektorých otázkach ako konzultant po línii aktívnych a vplyvových opatrení," napísal v novembri 1989 podplukovník Zdeněk Grus.
Podľa Martina Slávika z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe to znamená, že Zamarovský mal z ľudí vo svojom okolí vybrať vhodné typy pre ďalšie „rozpracovanie". „Aktívne opatrenia boli jednou z hlavných metód práce komunistickej rozviedky s cieľom oslabiť alebo zmiasť protivníka - šírením dezinformácií, kompromitáciou, vyvolávaním nepokojov alebo demonštrácií."
Postavenie NATO sa snažila rozviedka oslabovať napríklad udržiavaním napätia v grécko - tureckých vzťahoch. Často v spolupráci s ruskou KGB. „Závoj bol využitý v celej rade agentúrno - operatívnych akcií na území ČSSR aj pri jeho cestách do zahraničia," napísala o Zamarovskom ŠtB. Vzhľadom na jeho postavenie bol oboznámený aj s metódami práce západných rozviedok, napríklad americkej CIA.
Historik Dvořák: Nikomu neublížil
Zo Zamarovského spisu, ktorý má viac ako 300 strán, vyplýva, že donášal na viacerých diplomatov. V rozsiahlych správach, ktoré odovzdal ŠtB, sú ich osobné charakteristiky aj detailné opisy vzájomných rozhovorov. Tajní, s ktorými sa pravidelne stretával v reštauráciách, v aute aj v prírode, s ním boli spokojní - považovali ho za seriózneho a spoľahlivého agenta. Zamarovský dostal za spoluprácu aj odmeny vo výške 3-tisíc korún.
O jeho vzťahu s tajnými vypovedá aj spôsob, akým cestoval na Západ. Keď potreboval výjazdné doložky pre seba alebo svoju rodinu - či išlo o služobnú cestu, dovolenku alebo študijný pobyt jeho dcéry - eštebáci to okamžite zariadili. „Z operatívnych dôvodov žiadam o zaistenie bezcolného a nekomplikovaného odbavenia pre Vojtecha Zamarovského," napísal na príslušné miesta podplukovník František Jirousek. V tomto prípade cestoval na kongres spisovateľov do Atén.
Jeho priateľ, historik Pavel Dvořák, je presvedčený, že Zamarovský bol viazaný len formálne, pričom nikomu neublížil. „Bol to neuveriteľne skromný, čestný, príjemný a dobrý človek. Ľudia, ktorí cestovali, boli jednoducho vyzvaní k spolupráci, inak by sa nedostali von," myslí si Dvořák, ktorý rečnil Zamarovskému aj na pohrebe. Podľa neho ho treba vnímať predovšetkým ako jedného z najúspešnejších československých spisovateľov európskeho formátu.
Syn: Bol z nich vydesenýPodľa Slávika je zrejmé, že Zamarovský mal „mimoriadnu dôveru" dôstojníkov rozviedky. „Ich vzájomná spolupráca bola obojstranne výhodná," myslí si. Zamarovského syn Peter je však presvedčený, že to nerobil z presvedčenia, ale zo strachu. „Viem, že za ním niekoľkokrát prišli, z čoho bol dosť vydesený. Myslím, že mu nebolo príjemné, keď za ním chodili, ale nedokázal ich poslať preč."
Pripúšťa však, že jeho otec mohol súhlasiť so spoluprácou aj preto, aby mohol cestovať a realizovať sa. „Je možné, že keby im povedal, aby mu vyliezli na hrb, nikam by sa nedostal." Podľa Petra Zamarovského uvažoval jeho otec po okupácii Československa o emigrácii. „V tom čase sme boli v Juhoslávii. Začal zháňať nejaké kontakty vo Francúzsku, pričom hovoril, že sa konečne zbaví tých ľudí z ministerstva vnútra. Napokon si však uvedomil, že ako 50-ročný by to nemal ľahké začínať odznova."
Písal ceruzkou. Potom to gumoval
Zamarovský bol vynikajúci popularizátor dejín, vďaka ktorému sa história dostala aj medzi bežných ľudí, myslí si historik Dušan Kováč.
PRAHA, BRATISLAVA. Za siedmimi divmi sveta, Dejiny písané Rímom, Grécky zázrak. To je len niekoľko z kníh, na ktorých vyrástli celé generácie ľudí v bývalom Československu. Diela Vojtecha Zamarovského boli preložené do viacerých svetových jazykov v celkovom náklade dva milióny výtlačkov.
„Priala mu aj doba, v tomto žánri toho nebolo veľa, takže mal voľný priestor,“ hovorí jeho syn Peter Zamarovský.
Vyštudovaný ekonóm a právnik písal o staroveku so zručnosťou profesionálneho historika, s ktorými aj často konzultoval.
„Keď prekladal knihu Bohovia, hroby a učenci, povedal, že on by to napísal lepšie. Tak sa do toho pustil. Samozrejme, že doba pokročila, takže z dnešného pohľadu sú tam isté nepresnosti,“ pripúšťa syn. Napriek tomu to bol vynikajúci bádateľ a popularizátor dejín, vďaka ktorému sa história dostala aj medzi bežných ľudí, myslí si o Zamarovskom historik Dušan Kováč.
Kým sa rozhodol niečo napísať, rok aj dva zbieral materiály, študoval literatúru, cestoval. Samotné písanie mu už išlo rýchlo – knihu napísal za niekoľko mesiacov. Všetky písal doma. „Dnes sme zvyknutí na počítače, on písal ceruzkou, potom to gumoval a prepisoval. Keď s tým bol spokojný, mama to prepísala na stroji,“ spomína syn Peter.
Zamarovský mal ešte rozpísanú knihu o Egypte – Poklady v údolí kráľov, ktorú nestihol dokončiť. „Mám ju doma, s priateľkou sme si ju niekoľkokrát starostlivo prečítali. Stihol z nej napísať asi tretinu.“
Marek Vagovič
Opatrovateľka: Bol to úžasný človek
Napriek Parkinsonovej chorobe bol Zamarovský aj na sklonku života vitálny, spomína jeho opatrovateľka Viera Vlasáková.
PRAHA, BRATISLAVA. Peter Zamarovský je učiteľom filozofie, fyziky a digitálnej fotografie v Prahe. V tomto meste žije od narodenia, keďže jeho otec Vojtech sa tu v 50. rokoch oženil. „Keď som bol malý, čítal mi grécke báje, neskôr sa však naše cesty rozišli. Ja som sa zaujímal skôr o astronómiu a fyziku." Jeho otec - známy spisovateľ - popri písaní modeloval, lietal na vetroni aj motorových strojoch.
Vďaka úspechu Zamarovského kníh sa rodina nemala zle ani za socializmu. „Asi sme žili trochu nadpriemerne. Pamätám sa, že otec chcel v 70. rokoch kúpiť jednu secesnú vilu v Prahe za 60-tisíc korún (dvetisíc eur), čo boli vtedy veľké peniaze. Nakoniec sme ho od toho odhovorili," spomína Peter Zamarovský. Už v 60. rokoch mali aj Volgu za 56-tisíc korún (1858 eur), čo bolo na tú dobu solídne auto.
Populárny otecNapriek tomu bol spisovateľ Zamarovský medzi ľuďmi populárny, čo jeho syn cíti dodnes. „Ľudia sa ma často pýtajú, či sme príbuzní, alebo či dokonca nie som ten spisovateľ. Meno Zamarovský nie je veľmi časté." Nie vždy mu však bola popularita jeho otca príjemná. „Keď som v škole niečo vyviedol, učiteľ sa ma spýtal, či si myslím, že vďaka otcovi si môžem dovoliť všetko. Nikdy som to však nezneužil, vždy som sa chcel presadiť sám."
Na sklonku života mal spisovateľ Zamarovský vážne zdravotné problémy, trpel Parkinsonovou chorobou. V Prahe sa oňho starala jeho suseda Viera Vlasáková. „Chodila som za ním osem rokov a vyvinulo sa z toho krásne priateľstvo," hovorí.
Zamarovský ju najskôr odmietol. „Dcére povedal, že ma doma nechce - vraj sa musí najskôr so mnou porozprávať. Nakoniec som za ním chodila dva až trikrát denne," spomína Vlasáková. Podľa nej bol napriek chorobe vitálny, denne pracoval. „Nevedel už dobre ovládať svoje telo, ale stále mu to myslelo."
Veľvyslanec helenizmuVlasáková sa od Zamarovského veľa naučila, bavili sa hlavne o histórii. „On vedel všetko. Ovládal jazyky, mal logiku." Na známeho spisovateľa bola najviac pyšná, keď si v marci 2006 v Aténach prevzal čestné ocenenie Veľvyslanec helenizmu. „Plakala som dojatím."
Zamarovský zomrel 26. júla 2006 - po dvoch mesiacoch v kóme. „Bol to úžasný človek, ktorý mi veľmi chýba," uzatvára Vlasáková.Marek Vagovič
Múzeum aj ulička
Bol chodiacou encyklopédiou, hovorí o Zamarovskom jeho obdivovateľ Július Bruna.
TRENČÍN. O pamiatku známeho spisovateľa, trenčianskeho rodáka, sa v tomto meste stará občianske združenie s názvom Klub priateľov Vojtecha Zamarovského. Existuje od roku 1997, má 50 členov a vedie ho architekt Július Bruna. Činnosť združenia financuje najmä z vlastných peňazí, doteraz doňho vložil asi 800-tisíc korún (26 155 eur).
Vďaka Brunovi vzniklo v mestskej galérii aj Múzeum antiky Vojtecha Zamarovského. V historickom centre Trenčína má spisovateľ vlastnú uličku, v jeho rodnom dome je dielňa na výrobu keramiky.
Bruna sa so Zamarovským poznal od roku 1994, kedy mu mesto udelilo čestné občianstvo. „Bolo pre mňa veľkou cťou, keď mi ponúkol tykanie a v podstate som sa stal súčasťou jeho rodiny."
Bruna hovorí, že budúci spisovateľ Zamarovský mal skvelé rodinné zázemie. Hoci jeho otec bol kominársky majster, doma mali obrovskú knižnicu. „Vojtech sa popri štúdiu na gymnáziu chodil dovzdelávať aj k židovskému rabínovi."
V Trenčíne majú v mestskej galérii Múzeum antiky Vojtecha Zamarovského a v jeho rodnom meste pracuje aj Klub priateľov Vojtecha Zamarovského. FOTO SME - PETER ŽÁKOVIČ
Bruna obdivoval najmä Zamarovského intelekt, všeobecný prehľad a zmysel pre humor. „Keď sme sa bavili o architektúre, ovládal ju do najmenších detailov. Bol chodiacou encyklopédiou."
Informácia, že spolupracoval s ŠtB, ho prekvapila. „Viem si predstaviť, že keď chcel človek robiť poriadnu robotu, toto bol jediný spôsob, ako prijať ich hru."Marek Vagovič
