TV OKO

Peter Pišťanek: Dvanásť, možno trinásť

V prílohe TV OKO už tradične počas leta vychádzajú poviedky od slovenských autorov. Tentoraz pre vás píše Peter Pišťanek.

Keď máme dvanásť, možno trinásť rokov, vidíme celý svet ináč. V menej realistických, ale možno o to zaujímavejších farbách. Ako dobrodružné, priateľské a zaujímavé miesto pre život. Miesto, kde sa dá skúsiť všetko a nič zlé sa nám nemôže stať. A kde sami pritom môžeme byť aj trochu zlí. A hoci sa nám neskôr zrak napraví, už nikdy na tie časy nezabudneme.

Bývali sme na periférii, v storočných činžiakoch, v bezprostrednej blízkosti starej tehelne. Bol som jedináčik. Moji starí rodičia boli zároveň našimi susedmi, stačilo prebehnúť cez chodbu. Od fabrických budov nás delil len široký zelený pás, tvorený romanticky zanedbaným orgovánovým hájom.

Na jednej strane tehelňa, na druhej záhrady, drevené šopy a agátový lesík. A kdesi za ním vlhko dýchalo hlinisko: rozsiahla a hlboká povrchová baňa na hlinu, sivá ako chrbát cirkusového slona.

Rodičia mi pripadali fádni a nezaujímaví. O to viac času som trávieval s dedom. Bol to sveták, ktorý ako legionár zažil Rusko, neskôr Čínu, Francúzsko. Celý život robil čašníka a potom vedúceho krčmy v Novej Vsi. Predpovedal mi životnú dráhu maliara.

Bolo to aj preto, že moji starí rodičia mali doma knihu s impresionistickými obrazmi, takže Monetove Vlčie maky alebo Renoirov Moulin de la Galette mám vpálené do sietnice od detstva. A v rámci hltania kníh z rodičovskej knižnice som si prečítal romány o van Goghovi a Toulouse-Lautrecovi, ktoré sa zaujímavo dopĺňali, takže hoci som im úplne nerozumel, v predstavách o svojej budúcnosti som mal jasno: áno, stanem sa maliarom-impresionistom a raz budem romanticky umierať od hladu a zimy v podkrovnej kutici kdesi na parížskom Montmartri.

Dedo ma v tom podporoval. Romantický život i smrť, to bolo vždy jeho.
A prečo na Montmartri? Dedo mi rozprával, ako tam v dvadsiatych rokoch robil čašníka v kaviarni. Celý Montmartre som mal priamo pred očami. Dvanásť, možno trinásťročný som bol presvedčeným montmartreským lokálpatriotom-teoretikom a dlho som nevedel odpustiť maliarom parížskej školy, že vymenili Montmartre za Montparnasse.

Tak ako niektorí moji spolužiaci výhražne chodili s futbalistickou otázkou „Slovan alebo Inter?", ja som mal chuť chodiť a pýtať sa: „Montmartre alebo Montparnasse?" Žiaľ, nebolo komu položiť túto otázku. Nanajvýš dedovi a ten mi na ňu odpovedal „Champs Élysées!"

„Prečo Šamzélizé?" nechápal som.
„Lebo tam sú peniaze!" odvetil. „Na Montmartri bolo dosť veľa chudoby."
Mne však o peniaze nešlo. Chcel som romanticky žiť a tvoriť. Maľovať nahé modelky, opíjať sa a tak - skrátka samé detinské predstavy. Dedo ma sklamal; vyjavil sa ako beznádejný realista. Proti takým sme my, impresionisti vždy ostro vystupovali.

Človeka nepoháňa vždy dobro. V televízii bežal seriál Arsene Lupin o lupičovi-gentlemanovi a všetci ho mali radi. Uvedomil som si, že mám na výber: byť poctivým, no chudobným maliarom a v nevykúrenej podkrovnej kutici na Montmartri si natierať vyžobranú marmeládu na noviny, alebo sa stať falšovateľom či zlodejom obrazov a žiť lepšie. Dobre teda, rozhodol som sa. Stanem sa gentlemanom zločinu a možno sa mi napokon splnia aj tie dedove slová o Champs Élysées.

Základná škola, ktorú som v tých časoch navštevoval, mala steny tried i chodieb vyzdobené reprodukciami impresionistických obrazov. Na tie som sa sústredil. Cez veľkú prestávku sme so spolužiakom Stanom nápadne nenápadne chodili po triedach a dorozumievajúc sa kradmými gestami sme si vyberali obrazy, o ktoré by sme mali záujem.

Stano nemal záujem o nič, bol to mierne dementný chlapec, ktorý urobil všetko, čo som ja, iniciatívnejší, inteligentnejší a asertívnejší z nás dvoch vymyslel. Bol vlastne akousi hračkou v mojich rukách. Preto som sa s ním aj kamarátil. Obdivoval ma a navyše tiež nejasne túžil po dobrodružstve.

K dobrodružstvu prišlo v piatok neskoro večer, keď sa už skončili všetky večerné aktivity ako krúžky, pionierske schôdzky, či večerný basketbal a okná na školskej budove postupne potemneli. To bola naša chvíľa. Tajne sme opustili svoje domovy, oblečení v čiernych teplákových súpravách a s rukavicami na rukách, ako sme to videli v nejednej francúzskej gangsterskej komédii, a vyrazili sme za vzrúšom.

Do školskej budovy sme sa dostali cez prízemné okno chlapčenského WC, ktoré sme rafinovane nechali pootvorené počas večerného výtvarného krúžku (ako vidíte, myslel som naozaj na všetko). Mali sme so sebou baterky oblepené leukoplastom, takže prepúšťali len úzky lúč svetla. Kráčali sme nečujne po tmavých a prázdnych chodbách rodnej školy a srdcia nám búšili vysoko v hrdlách.

Ten pocit bol nádherný, vzrušujúci a veľmi, veľmi podobný iným vzrušeniam a rozkošiam, ktorým som mal prísť na chuť až pár rokov nato. Cítil som sa ako kráľ sveta. Ako niekto, pre koho je celý svet ihriskom, na ktorom si realizuje všetky svoje skryté túžby. Bolo to ako v lucidnom sne, v ktorom si uvedomíte, že je to len sen - že môžete všetko, a nič sa vám nestane.

Baterkami sme svietili na obrazy a ja som hovoril: „Van Gogha berieme, Moneta tiež, Sisleyho tiež. A Cézanna tiež. Toho Galandu tu necháme, to je nič. Tam na konci chodby je Pissarrova krajinka, na tú nezabudnime!"
Nastal však problém. Zlodeji obrazov neberú ukradnuté obrazy s rámami, ale ich na mieste vyrežú, zrolujú a rámy nechajú na mieste.

S naším lupom sa to dosť dobre nedalo: východonemecké reprodukcie boli vo svojich pozlátených a zdobených rámoch nalepené na preglejkových doskách. A rozmery záchodového okienka, našej únikovej cesty, boli menšie, ako rozmery obrazov. A tak sme museli s ťažkým srdcom všetky obrazy nechať na svojich miestach a nočnú budovu školy opustiť s prázdnymi rukami.

V to leto ma moji rodičia bez môjho vedomia prihlásili do letného tábora. Vlastne to ani pravý tábor nebol. Menšie deti bývali v hlavnej budove podnikového rekreačného strediska, väčšie deti v štvormiestnych chatkách.
O svojom osude som sa dozvedel tesne pred prázdninami, takže mi to pokazilo posledné príjemné dni školského roka, keď už v škole o nič nejde a všetci sa len tak flákajú a užívajú si vzrušené očakávanie prázdnin.

Aj ja som sa tešil a mal som svoje vlastné, pomerne presné predstavy o tom, ako ich prežijem. Lesy okolo Devínskej Novej Vsi boli plné tajomstiev, jazerá na dne hliniska plné rýb, betónové bunkre pozdĺž železničnej trate do Devínskeho jazera čakali na preskúmanie, a banda Kolóniárov, s ktorou sme my, Tehelniari, viedli svätú vojnu, sa pripravovala na definitívny útok na naše posvätné územie - hlinisko za tehelňou. Toto všetko som musel opustiť a odobrať sa do tábora Lipiny pri Pezinku medzi samé cudzie decká.

Každé ráno budíček a rozcvička a potom po celý deň rôzne športovo-branné hry. To mi pri mojom absolútnom nedostatku súťaživého a športového ducha spôsobovalo nekonečné stresy - najmä keď som bol zvyknutý vždy a všade vystupovať sám za seba a sám za seba niesť zodpovednosť.

Tak ma vychovával môj dedo-solitér. Tuná som však zrazu bol stále členom nejakej drbnutej štafety či hliadky, ktorá vďaka mne každý deň niečo dôležité prehrala, takže po týždni sa so mnou nerozprával už ani správcov pes.

Nebavilo ma to. Moje úpenlivé listy dedovi, v ktorých som ho prosil, aby po mňa prišiel a pod nejakou zámienkou ma zobral domov (rodičom mi ani nenapadlo písať, veď to boli oni, čo ma sem poslali), zadržala cenzúra, takže ma potom už nenávideli aj naši vedúci - partia stredoškolákov a vysokoškolákov, pribrzdených športovcov a športovkýň, ktorí chceli mať predovšetkým pokoj na súloženie a iné radosti vlastné ich veku.

Jediným riešením, ako z toho uniknúť, bola simulácia ochorenia. Nasimuloval som teda angínu a tretí týždeň pobytu v tábore (našťastie už posledný) som strávil na maródke v táborovej ošetrovni. Bol som v tzv. izolačke, čiže sám na izbe, čo mi po dvoch týždňoch strávených v smradľavom spacáku v smradľavej chatke vyhovovalo.

Kašeľ som simuloval, zapálené mandle som si vyrábal každodenným kričaním do vankúša, teplomer som si naklepával, lieky som splachoval. Celé dni som sa vyvaľoval a čítal knihy z táborovej knižnice. Aj dve za deň. Ako keby môj organizmus chcel zúrivo dohnať intelektuálny deficit za predošlé dva týždne nezmyselného a bezduchého nadrapovania sa, behania, kolektívneho športovania a súťaženia.

Našťastie, budova slúžila mimo sezóny ako školiace a rekreačné stredisko aj pre dospelých, takže sa v knižnici dalo niečo vybrať. Po odkrútení troch týždňov som bez najmenšieho pohnutia či sentimentu opustil tábor, rozhodnutý, že tie tri zmárnené týždne čo najrýchlejšie vymažem zo svojho života. Dodnes sa mi to celkom nepodarilo.

Je to tak. Ak na svete existuje niekto, kto má zmysel pre súťaženie amputovaný do poslednej bunky, som to ja.
Prejavilo sa to už na základnej škole, trebárs na hodinách telesnej výchovy. Absolútne som nechápal, prečo sa musím s niekým pretekať v behu, aby som dokázal, že bežím rýchlejšie. Futbal ma tiež nebavil - ani ako hráča, ani ako diváka.

Podobným nešportovcom bol aj Stanko. Ten sa však ani s nikým nekamarátil a vôbec nemal zmysel pre fair play. Keď sme sa v komunite seberovných bili, používal zákerné prvky ako kopy, údery päsťou a v záverečnej fáze žalovanie dospelým.

„Prečo biješ slabších a dievčatá?" spýtal sa Stanka v rámci výsluchu učiteľ Tomko. „Vari je to rytierske?"
„Ja nie som rytier," povedal Stanko zaťato. „Rytieri mali majetky."
„Je to hanba, biť slabších!" povedal mladý učiteľ plný ideálov.
„Silnejší by zbili mňa, nie?" povedal Stanko, čudujúc sa toľkej nechápavosti.
„Tak dobre!" povedal Tomko. „Ja som silnejší a tak ťa teraz zbijem!"
Siahol po trstenici.

Stanko sa bránil. Napodiv, rytiersky. Schmatol z katedry veľké drevené kružidlo, zabodol ho Tomkovi do ramena ako oštep a vyskočil von oknom. Bolo to na poschodí a utečenec si pri dopade na vybetónovaný dvor bolestivo vyvrtol nohu.
Všetci sme sa vyrojili von.

„Vyhodil ma!" plakal Stanko v predstieranom šoku, keď ho ratovali tety zo školskej kuchyne, ktoré videli jeho zúfalý skok. „Súdruh učiteľ Tomko ma vyhodil z okna. Zavolajte mamičku...," vydýchol naposledy a upadol do predstieraného bezvedomia, z ktorého ho prebral až rozzúrený hlas jeho matky, ktorej ktosi zatelefonoval do práce. Hneď nahodil lojálny výraz svätého dieťaťa, ktorému ktosi ublížil. Chytro si to vykalkuloval, vedel, že na toto by mohli byť matky citlivé.

Aj boli.
Rytier Tomko sa sťahoval z našej školy ešte ten týždeň. Nikto sa ho nezastal, nikto si ho neobľúbil. Bol to odporný žilnatý zupák v teplákoch, neustále hvízdajúci na píšťalke. Dobre mu tak.

Môj dedo veru vedel byť k cudzím ľuďom strohý. Asi sa to naučil pri otravných opilcoch, s ktorými ako vedúci dedinského pohostinstva deň čo deň prichádzal do styku. On, ktorý obsluhoval na Montmartri! Kým ich neskoro večer po záverečnej všetkých povyhadzoval z krčmy, trvalo to.

Dedo nerád strácal slová. Ešte aj bežne používané obraty skracoval, často až za hranicu zrozumiteľnosti. Iba ja som mu dakedy rozumel.
Keď ma napríklad chcel varovať pred príliš veľkým nadšením z čohokoľvek, často hovorieval: „Nie je všetko, čo sa blyští!"

A keď som trebárs niečo vyparatil a bál som sa neprimeraného trestu od mojej hysterickej matky, upokojoval ma: „Neboj sa, veď žiadna kaša sa neje horúca!"

A keď bláznivý Lojzko, ktorý býval na našej chodbe so svojimi staručkými rodičmi, robil doma bordel, takže sa to rozliehalo po celom dome, dedo si len vzdychol: „Jablko nepadá ďaleko."

Kým som bol dieťa, vôbec som si neuvedomoval, že dedovým prísloviam vždy čosi chýba. Naopak, keď som neskôr vstúpil do života a počul som tie múdrosti od cudzích ľudí, tentoraz v kompletnej, nezostrihanej podobe, mal som stále pocit, že je v nich čosi navyše.

Mal som dvanásť, možno trinásť rokov a dedo už bol po treťom infarkte a zasa mu raz prišlo zle a čakali sme spolu na sanitku, ktorá ho mala odviezť do nemocnice. Pozrel na mňa a povedal: „Nechcem maľovať na stenu, ale teraz sa asi dlhšie neuvidíme."
A veru, už sme sa nikdy nevideli.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska
  2. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  3. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  4. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  5. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  6. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  7. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  8. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  9. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  10. Top First moment dovolenky na leto 2018
  1. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  2. Vianočný bázar chalaňov
  3. Vianočné mecheche 2017
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  5. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  6. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  7. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  8. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  9. Zamestnanci a študenti EU v BA darovali radosť a vyčarili úsmev
  10. Rekonštrukcia v zime? Prečo nie?
  1. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 7 311
  2. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 6 091
  3. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 3 854
  4. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 2 305
  5. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 2 197
  6. Top First moment dovolenky na leto 2018 2 013
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 913
  8. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní 1 784
  9. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť 1 660
  10. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté 1 326

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

S elektronickým receptom riskuje pacient tour po lekárňach

Čítačku kariet, ktorú potrebujú, aby sa pripojili do elektronického systému receptov, stále nemá 40 percent lekárnikov. Termíny už tlačia.

Neprehliadnite tiež

Jej telo dostalo záchvat hnusu. Salma Hayek vraví, že Weinstein sa jej vyhrážal zabitím

Pri filme Frida ju donútil k sexuálnej scéne s kolegyňou.

Na Vianoce padáme vyčerpaní pod stromček. Shina a Solovic sa pýtajú, či to stojí zato

Nahrávka Analemna hovorí o chvíľach, keď si zapíname plytký seriál.

RECENZIA

Už to nikto nečakal. Star Wars sú opäť na vrchole

Prístup nového režiséra je až rúhačský. Pozrite si naše hodnotenie.

ROZHOVOR

Dominik Hrbatý: Tenisti sú ako autisti, jeden telefonát im prehrá zápas

Náš tenisový šampión komentuje svoj zážitok z kina. Spoznal sa vo filme Borg/McEnroe.

Sting zahrá na bratislavskom hrade svoje hity

Spevák patrí ku komečne najúspešnejším hudobníkom.