Tridsaťročný príbeh troch priateľov spoznávame prostredníctvom neutrálneho rozprávača, ale v poslednej kapitole zrazu dáte slovo žene, ktorú tí traja milujú. Je to nečakané, efektné, ale asi to nebol váš jediný cieľ. Čím si to zaslúžila?
„Pri povrchnom čítaní románu by sa mohlo zdať, že Mária je odovzdaná a pasívna žena, ktorá čaká, ktorý z troch mužských predstaviteľov sa jej ujme. Nie je to tak počas celého románu, ale obzvlášť v poslednej kapitole som chcel zdôrazniť jej optiku. Ona je tým, kto bilancuje celý príbeh. Svojím spôsobom je práve ona hlavnou postavou, pretože je dôvodom, motiváciou konania mužských postáv."
Tento štvorlístok zažíva krkolomné dejinné zvraty, ktorými prešlo Československo v rokoch 1938 až 1968. Predchádzala písaniu dôkladná rešerš historických faktov, ktoré viedli osudy hrdinov, alebo ste fiktívny príbeh „priebežne" zasadzovali do konkrétnych udalostí a reálií?
„Moje najvyššie vzdelanie z odboru história je maturita z dejepisu, ktorý ma učili podľa komunistických osnov. Musel som si mnoho vecí naštudovať, čo ma však veľmi bavilo. Dejiny strednej Európy v dvadsiatom storočí, ako asi dejiny každého regiónu v každom období, sú zaujímavé a pre človeka, ktorý chce napísať prózu s historickou tematikou, veľmi inšpiratívne. Niekoľkokrát sa mi stalo, že osobné príbehy postáv prestali do seba zapadať - a práve vtedy úplne zázračne prišli na pomoc dejiny. Ponúkli udalosť alebo zvrat, ktoré osobné mikrodejiny postáv posunuli vpred."
Osudy troch priateľov z Levíc - Maďara, Čecha a Žida, symbolizujú pohnuté osudy generácie vašich rodičov či starých rodičov. Vy ste strávili mladosť v komunizme, profesijnú časť života prežívate v demokracii. Máte pocit, že novembrová zmena roku 1989 bola väčším zlomom ako peripetie režimov, ktoré zažili hrdinovia vašej prózy?
„Slovenská politická špička sa stále grupuje z väčšej časti z bývalých členov totalitnej strany, čo by skôr svedčilo o tom, že November 89 začal zmenu evolučnú, nie revolučnú. Na tom je pre mňa, ako autora knihy Stalo sa prvého septembra, zaujímavé čosi iné - ako kontinuálne pokračujú osobné príbehy ľudí. Niekto sa v osemdesiatych rokoch rozhodol robiť politiku a vstúpil do komunistickej strany a o štvrťstoročie neskôr sa mu jeho sen naplnil, je významným politikom. Bez ohľadu na November 89."
Kritici o Pavlovi Rankovovi
Peter, Jan a Gabriel – to sú naše životy, konkrétnejšie: životy našich rodičov a starých rodičov. Pavol Rankov rekapituluje a vzdáva hold. Nekritizuje, na to má svojich hrdinov priveľmi (a vlastne oprávnene) rád. Pripomína však fakt, na ktorý veľmi radi (priam nepoučiteľne) zabúdame: Kým sa zahľadíme do budúcnosti, treba si vyleštiť okuliare a pozrieť sa späť, do voľakedajška. Rankov vskutku rozpráva svoj príbeh jasne, jasné rozprávačstvo je (už tradične) autorovou najsilnejšou stránkou.
Zuzana Mojžišová
Pavol Rankov nonšalantne predhodil vari najzmyslupnejšiu výzvu slovenskému románu. Ak má na to, aby ju prijal, má sa slovenská literatúra na čo tešiť. Ak nie, Rankovov román ostane hodnotou, ktorej budú – ako zvyčajne – na dohodnotenie chýbať procesuálne kontexty. No aj tak zostane konštitutívnym prozaickým výkonom, ktorý prekročil prahy dovoleného.
Alexander Halvoník
Súkolesia časov nemajú spoločný stret. Ako sa obzrieť späť a vidieť tento stret? Aspoň jednotlivé zúbky koliesok času vykreslil Rankov a zapadajú do seba ako súkolesie, ktoré veľmi túži uvidieť rovesník autora – a neskromne sa domnieva, že aj ostatní z ich generácie.
Ľubica Suballyová
Vaša doterajšia poviedková tvorba mala blízko k magickému realizmu, spomínali sa inšpirácie či tradície autorov ako Cortázar, Borges či Grendel a Mitana. Nelákalo vás zostať v tomto vám blízkom svete aj pri písaní románu?
„Svoje poviedkové korene som nezaprel. Miklósa Horthyho prinesie na levické námestie obrovský vták turullus panonicus, maršal Konev rozhoduje o osude európskych národov podľa toho, či mu fungujú všetky hodinky v jeho obrovskej zbierke. Dejiny, obzvlášť dejiny dvadsiateho storočia, sú natoľko iracionálne, že odborné historické knihy opisujúce realitu musia každého súdneho čitateľa viesť k otázkam, či nad týmito dejinami nie je ešte jedna, tajomná démonická vrstva, ktorá to všetko spôsobila a riadila. Dvadsiate storočie nie je v súlade so zdravým rozumom, obdivujem autorov, ktorí o ňom dokážu napísať realistický román."
Magicky v knihe pôsobí september, v ktorom sa odohrávajú každoročné epizódy románu. Jeho posledná veta o tom, že bol napísaný v čase od 1. septembra 2007 do 1. septembra 2008, je akoby ďalšou, vašou súkromnou pointou. Alebo je to nebodaj pravda?
„Kniha bola vytlačená takmer presne prvého septembra 2008. Ale to bol marketingový ťah, na ktorom sme sa dohodli s vydavateľom, nie mágia čísiel."
September vám určite spríjemní aj prevzatie Ceny EÚ za literatúru práve za román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Kedy ste sa dozvedeli o jej udelení?
„Bruselská tlačová správa vyšla v polovici júla, keď som bol na dovolenke v Taliansku. Plážový rozhlas a všetky Berlusconiho televízie túto správu ignorovali."
Na svojom konte už máte viacero ocenení, teraz ste finalistom Anasoft litery. Je nejaký titul z vlaňajšej produkcie, ktorý vám osobne chýba medzi desiatkou finalistov?
„Zabával som sa na Ballovej knihe, Vladimír je čím ďalej tým vtipnejší autor. A obdivoval som ľahkosť Rakúsovho románu. Hoci obaja majú na svojom konte aj lepšie knihy, než tie, čo im vyšli minulý rok."
Na stav čítania má nesporne vplyv aj internet, vy (aj) o tom učíte na vysokej škole. Aké sú jeho plusy alebo mínusy a čo si myslíte o názore, že internet môže byť záhubou klasickej knihy?
„Tlačená kniha nahradila pred päťsto rokmi rukopisnú a elektronická kniha skôr či neskôr nahradí tlačenú. Ale to bude iba koniec knihy, nie literatúry."
Úryvok z knihy
Na Honzov výkrik vybehla z izby Jitka. Dala mu facku a sotila ho do kuchyne. Blondínka sa rozrehotala. Našťastie. Práve vďaka tomu odpornému chrapľavému smiechu ju mohol nenávidieť. Ešte minútu predtým ju miloval a stal by sa kvôli nej aj kolaborantom. Z izby vykukli dvaja muži. Aj oni sa rehotali.
– Náckové zasraní, – precedil pomedzi zuby Honza.
Jitka mu dala ďalšiu facku. Zamkla ho v kuchyni. Orgie v rodičovskej spálni pokračovali ešte asi hodinu. Honza celý ten čas preplakal plný poníženia a nenávisti.
Keď Nemci odišli, Jitka ho odomkla. Povedala, že rodičom nesmie povedať ani slovo. Varovne zdvihla ukazovák:
– Jinak budou problémy.
Honza sa ironicky uškrnul.
– S nima, – spresnila a hodila hlavou k vchodovým dverám, akoby tam tí ľudia ešte stále čakali.
Honza pred rodičmi túto príhodu zamlčal, ale aj tak sa čoskoro všetko dozvedeli. Keď boli obaja Bízekovci v práci, Jitka si totiž vodila domov návštevy pravidelne. Zväčša boli v uniformách. Mala sedemnásť a myslela si, že nikto to nevie robiť tak ako Nemci.
Kašľala na výčitky rodičov. Kričala, že v Leviciach sa jej každý smial kvôli ryšavým vlasom a pehám, no v Reichu sú jej vstupenkou do lepšieho sveta. Niektorý z milencov jej neskôr vybavil nové papiere. Z Jitky sa stala Rita.