Už trojdňová predvádzačka pred oficiálnym otvorením 53. ročníka benátskeho bienále vzbudila mimoriadny záujem kurátorov, umelcov a médií o inštaláciu v spoločnom českom a slovenskom pavilóne. Nasledovali desiatky pochvalných recenzií v renomovaných svetových médiách a keď o dva týždne neskôr slovenský výtvarník ROMAN ONDÁK otváral svoju ďalšiu výstavu, tentoraz v newyorskom Múzeu moderného umenia, prijímal od miestnej kurátorskej a umeleckej špičky gratulácie aj k svojej benátskej expozícii.
Čo vás na pozitívnej odozve vašej inštalácie najviac prekvapilo?
„Fakt, že ohlasy prichádzajú skutočne z mnohých strán. V článkoch venovaných bienále sa táto inštalácia často spomína a napríklad The Washington Post venoval celý článok len tejto expozícii."
Spomeniete si pri týchto radostiach ešte na to, čo sa dialo koncom roka pri rozhodovaní o tom, kto bude Česko a Slovensko reprezentovať na tejto najstaršej a jednej z najvýznamnejších medzinárodných prehliadok súčasného výtvarného umenia?
„Priznám sa, že áno. Aj keď som sa o účasť na benátskom bienále neuchádzal, to, že ma česko-slovenská porota oslovila priamo, som prijal ako výzvu, ktorá sa neodmieta. Keďže bol postup poroty úplne transparentný, nemal som najmenší dôvod sa voči nikomu cítiť previnilo a jediné, čo mi zostávalo, bolo len spraviť čo najlepšiu výstavu. Preto som sa potom nezapájal do žiadnych pokračujúcich drobných vojen, ktoré by, samozrejme, v Benátkach nikoho nezaujímali, a mňa by len oberali o čas."
Je známy váš názor, že formu uchádzania sa o účasť predkladaním projektov považujete za prežitú. Existuje nejaké ideálne riešenie?
„Ideálne riešenie neexistuje. Som však presvedčený o tom, že oveľa lepšie fungujú priame nominácie umelca alebo kurátora, ktorý si potom vyberie výtvarníka. Reprezentácia tohto typu už musí byť akoby nadstavbou nad bežné súťaže. Rozhodnutie odbornej komisie priamo nominovať kurátora alebo umelca by malo vychádzať z posúdenia ich dlhodobých výsledkov. A navyše, malo by sa robiť minimálne rok vopred."
Vy ste mali na prípravu len niekoľko mesiacov. Kedy vám napadlo vytvoriť v pavilóne presnú živú repliku lesoparku, ktorý ho obklopuje? So všetkou zeleňou, stromami, kríkmi i chodníkom, ktorý prechádza pavilónom?
„Napadlo mi to ešte v ten deň, keď ma porota oslovila. Reprezentácia v hociktorom pavilóne v Benátkach nie je pre žiadneho umelca jednoduchá. Preto som sa teraz, keď som v tom našom mal nečakane vystavovať, snažil z neho akoby uniknúť, a tak som ho takpovediac nechal zmiznúť. Akoby v ňom expozícia ani nebola, ale realita zvonku prešla plynulo cez celý pavilón, ktorý som otvoril z oboch strán. Tá neočakávaná ponuka ma vlastne inšpirovala."
Výsledkom je, že návštevník ani poriadne nevníma, či je v budove alebo vonku.
„Divák nebadane vchádza dnu cez vstup bez dverí, ktoré sme na pol roka odmontovali. Pritom, ako pavilónom kráča, sa stále nachádza v identickej živej prírode a postupne sa chodníkom dostáva k zadnému východu, ktorý ho privedie späť do reality okolitých záhrad. Pohybuje sa teda v slučke reality a fikcie a aj preto sa inštalácia volá Loop, teda slučka."
Keď človek vstupuje do galérie, začne všetko vnímať s pocitom nepísaných pravidiel a necháva realitu za sebou. V tejto inštalácii je však divákovi nejasné, k akému územiu priestor, v ktorom sa ocitol, vlastne patrí. To sú slová rakúskej kurátorky Kathrin Rhombergovej, ktorú ste pred bienále oslovili.
„S týmto názorom sa stotožňujem. Keďže už predtým som s ňou intenzívne spolupracoval, oslovil som ju vlastne automaticky. Spolupráca s ňou bola pre mňa vždy inšpiratívna a nikdy nestrácala ľudský rozmer. Nemenej dôležitú rolu pri príprave expozície zohrala riaditeľka SNG Katarína Bajcurová, ktorá zabezpečovala projekt po organizačnej stránke."
Vaša živá inštalácia reaguje na sezónne zmeny. Keď ste expozíciu otvárali, vegetácia vnútri bola spomalená asi o dva týždne voči vonkajšej. Ako je to teraz?
„Od strážcov a záhradníkov, ktorí sa o vegetáciu starajú, viem, že teraz je tam situácia skôr opačná. Vo vnútri je teplejšie ako vonku, ako v skleníku."
Nemôže to zmenšiť efekt vašej simulovanej reality?
„Nie, tie rozdiely stále nie sú také markantné. Viac som však zvedavý na to, ako to bude vyzerať, keď a kedy vlastne nastúpi jeseň do pavilónu."
Na benátskom bienále ste vystavovali už pred šiestimi rokmi spolu s o generáciu starším Júliusom Kollerom v rámci medzinárodnej sekcie Stanica utópia. To ste už boli zohrané duo, ako sa zrodila vaša spolupráca?
„Našou prvou spoločnou akciou bola účasť na bratislavskej výstave 60/90, kde sa predstavovali dvojice umelcov zo 60. a 90. rokov. Odvtedy sme spolupracovali stále častejšie. Vystavoval som s ním aj v Kolíne nad Rýnom, kam nás pozvala práve Kathrin Rhombergová. Ponúkla mi, aby som jeho samostatnú výstavu v Kunstvereine kurátoroval a pripravil prvú väčšiu publikáciu o jeho tvorbe. Myslím, že práve vtedy sme sa ako umelci zohrali."
Vy ste v kolínskom Kunstvereine okrem iného po prvýkrát predstavili vašu performance Dobré pocity v dobrých časoch. Čo vás k tomu inšpirovalo?
„Spravil som to na otváraciu výstavu v novej budove Kunstvereinu. Zorganizoval som dobrovoľníkov, ktorí každý deň medzi štvrtou a pol piatou popoludní vytvárali fiktívny rad čakajúcich ľudí pred vchodom do budovy. Inšpirovali ma k tomu aj spomienky z detstva, keď sa na všetko, na takmer každý tovar, čakalo v radoch a poradovníkoch. Rad, ktorý je stále svojou podstatou rovnaký, evokuje však rôzne pocity v ľuďoch, ktorí si ho všimnú. V Londýne, kde som performance o rok zopakoval na veľtrhu umenia, sa môj rad, vytvorený z poloprofesionálnych hercov, zamiešaval medzi iné reálne rady na vstupenky, katalógy a podobne. Ani návštevníci, ktorí vedeli, že tam takáto performance bude, netušili, ktorý z radov je vlastne ten môj. Tam som dostal ponuku na odkúpenie performance do zbierky londýnskej Tate."
Dá sa performance odkúpiť do zbierky?
„Bola to prvá performance v histórii, ktorú Tate kúpila do depozitu. Ako koncept, inštrukciu, manuál, na základe ktorého ju možno zopakovať kdekoľvek. Odvtedy už bola zapožičaná na výstavy po celom svete viac ako desaťkrát."
Ste jedným z mála slovenských umelcov, ktorí majú samostatné výstavy v najvýznamnejších svetových galériách a múzeách, spomeňme ešte aspoň zmenšenú repliku megalomanskej turbínovej haly v Tate Modern či súčasnú výstavu Meranie vesmíru v Múzeu moderného umenia v New Yorku. To sú dosiahnuté méty, ktoré môžu možno až demotivovať. Nehrozí vám to?
„Snažím sa to brať triezvo, zostať pri zemi. Isteže sú to úžasné a potešujúce veci, ale ja ich vnímam predovšetkým cez samotné diela, ktoré pre tie výstavy vytváram."
Prakticky stále sa bavíme len o zahraničných výstavách. Nemáte pocit, že ste z pohľadu širšej verejnosti známy viac vo svete než doma?
„Hm. Nie je to celkom otázka pre mňa. Nemám vo zvyku sa ponúkať, som radšej a cítim sa slobodnejší, keď dostanem pozvanie. Je fakt, že ponuky zvonku sú častejšie, čo má však viac príčin. Jednak u nás nie sú priestory typu kunsthalle na vystavovanie súčasného umenia a potom (a aj preto) ľudia nie sú ešte zvyknutí na ten druh umenia, ktorý robí moja generácia. Nie je to však ich chyba, ide o širší problém, ktorý ešte potrvá nejaké roky."
Môžete byť konkrétnejší?
„Napríklad na mojej terajšej newyorskej výstave Meranie vesmíru je každý návštevník oslovený strážcami výstavy, či môžu zmerať jeho výšku, ktorá je potom s jeho krstným menom a dátumom zaznamenaná čiarkou na stene. Počas troch mesiacov na stenách pribudnú takto desaťtisíce mien. U nás by to mnohí považovali v galérii prinajmenšom za čudné, tam je to vnímané úplne v trende súčasných performance a ľudí podobný typ umenia vlastne baví."
