Majstrovsky interpretuje nielen vážnu hudbu, ale aj argentínske tangá, či kaviarenskú hudbu. Sleduje tiež slovenskú politiku. Tvrdí, že keby Slota spustil svoje trápne nenávistné reči v New Yorku, nepochybne ho tam zavrú do blázinca. Akordeonista Boris Lenko.
Kdesi ste povedali, že v detstve ste riešili, či budete hrať na klavíri alebo akordeóne. To, prečo nakoniec nevyhral klavír, ste vraj pochopili až o 20 rokov.
Rodičia považovali za samozrejmé, že ma dajú na hudbu, vnímali to ako súčasť prirodzeného vzdelania. Obaja amatérsky hrali na akordeón, takže vyhral. Na základnej škole som to bral ako povinnú výbavu, až neskôr sa zistilo, že možno mám aj talent. Spolužiaci ma pritom odhovárali, vraj načo budem hrať na „ruskom organe".
Na klavír ste zanevreli?
Nie, vtedy som na ňom hral dosť intenzívne. Problém bol, že ma bavilo na ňom hrať, ale nie cvičiť. Všetko som naozaj pochopil až neskôr - na akordeóne sa dá tón vytvarovať plasticky, čo ma inšpiruje, kým na klavíri mi zanikal a niečo mi tak chýbalo.
Klávesy s pedálmi nedokážu nahradiť klávesy s gombíkmi a ťahaním?
Hovorí sa, že klavír je dokonalý nástroj a asi je to pravda. Akordeón taký určite nie je. Nedá sa to však vysvetliť rovnako, ako niekto nedokáže zdôvodniť, prečo hrá na fujare a nie na gitare. Cez akordeón jednoducho dokážem povedať všetko, čo chcem.
Zahrať niečo od Senzusu vo filharmónii? Ešte viac to strápnite
Kedy je rozpoznateľné, či niekto má na to, aby raz hral „prvú ligu"?
Slávny moskovský klavírny profesor Henrik Neugaus povedal, že talent je vášeň a intelekt. Vášeň je chuť, hudobný intelekt zase schopnosť pochopiť dielo a vidieť správny obraz, ktorý má prezentovať. Tým je povedané všetko. Ak vidíte u dieťaťa vášeň, správne rytmické cítenie, predstavu o harmónii, tak vidíte talent.
Existuje niečo ako absolútny sluch?
Áno, majú ho napríklad Peter Breiner alebo Stano Palúch. Peter hovorí, že to je akási „pamäť naviac". Ja ju nemám, ale nemal ju napríklad ani Čajkovskij. Dokázal s tým však fungovať, lebo mal obrovskú predstavivosť. Hudobná osobnosť teda absolútnym sluchom podmienená nie je.
Je možné vypracovať sa aj bez talentu, iba drilom?
Mám študentov, ktorí dokážu ťažké dielo nacvičiť za dva týždne. Iným študentom to trvá pol roka, ale konečný výsledok môže byť lepší. Kto je teda lepší - ten obdarený, ktorému to ide rýchlejšie, alebo ten, kto musí makať oveľa viac? Na toto neexistuje schéma.
Niekto ostane celý život pri Senzuse, ďalší pri rocku, iný chce počuť Lipu, Hegerovú alebo Triango. Neplatí však, že Senzus počúvajú výhradne hlupáci a šansóny či tangá iba elita. Čo potom v človeku rozhoduje, že niekto počúva komerciu a iný menšinové žánre?
Neviem. Myslím si však, že v tom zohráva úlohu tak osobnostná výbava, ako aj masírovanie médiami. Ak trápnu pesničku počujete pätnásťkrát denne, ostane vám v ušiach a vojde pod kožu. Nekvalitné veci sa tak vydávajú sa kvalitu a ľudia sú z toho vyslovene zmagorení. Môj kamarát Marek Piaček (Požoň sentimentál, pozn. autora) vyhľadáva najväčšie gýče, aby s nimi pracoval. Jednoducho sa nad ne dokázal povzniesť a kým iní „veľkí" umelci ich apriori odmietajú, on ich považuje za materiál, hodný spracovania. A geniálne sa na tom zabáva, pretože skúma, ako vlastne pracuje mozog, ktorý vyprodukuje zlú skladbu.
Najväčší problém je, že ľudia nedokážu rozpoznať kvalitu. V Nemecku to rozoznajú viac, a nielen to - rozlišujú dokonca aj špičku. Presne sa vie, kam patrí trebárs Anna Netrebko a kam Edita Grúberová.
Tu je to inak?
Áno, lebo všetkých zaraďujeme do jednej kategórie a nie sme schopní odlíšiť, čo je úplná špička a čo sa k nej len približuje. Ďalšia vec - ak sa niekomu z prvej ligy prestane v Nemecku dariť, vie mu to dať najavo kritika aj divák. U nás? Raz sa stanete slávnym a veziete sa na tej vlne až do smrti.
Ak gýčovú skladbu prearanžujem a vložím do iného priestoru, ostane nutne gýčom?
Samozrejme. Zlá vec ostane zlou vecou, nech s ňou spravíte čokoľvek. V umení platí, že ak je raz niečo otrasné, nemáte možnosť z toho spraviť hodnotné dielo. Myslíte si, že ak niečo od Senzusu zahráte vo filharmónii, pomôžete tomu? Naopak, ešte viac to strápnite.
Ak uvidíte len Picassov obraz a žiadny iný, čo si s ním počnete?
Je jasné, že ľudia majú rôzny vkus. Dá sa potom definovať, kedy je skladba kvalitná? Povedali ste totiž, že ľudia u nás to nedokážu rozpoznať. Niekto tak lieta v oblakoch pri Musorgskom alebo Chopinovi, iný práve pri Senzuse.
To je veľmi zložité, lebo zložité je aj samotné umenie. Neraz som sa s hudobníkmi rozprával o tom, kedy v skladbe cítiť génia a kedy nie. Nevedeli na to presne odpovedať. Určite sa to dá zistiť analyzovaním skladieb, ale... Umenie odráža realitu. Odráža ju aj Senzus, aj Musorgskij, obaja majú recipientov. Každého zasahuje realita jemu blízka.
Laik vníma hudbu pocitovo, analýza je mu nanič.
Iste. Vtedy asi musí cítiť, z čoho ide rezonancia a úprimnosť. Ak niekto tvorí úprimne, pokorne a bez toho, aby chcel primárne zarobiť a zviditeľniť svoje ego, gýč ani nemôže vzniknúť. Raz som počul, že napríklad reklama principiálne nemôže byť umením. Niečo na tom je, lebo primárne sa robí pre zárobok.
Dá sa cibriť vkus človeka?
Určite. Napríklad v hudbe najmä počúvaním a porovnávaním. Keď si vypočujete mňa, môžete mať síce pocit, že som najlepší na svete, ale bude to nezmysel minimálne dovtedy, kým si nevypočujete ďalších piatich, čo hrajú rovnaké veci. Bez toho ma nemôžete ohodnotiť. Ak sa postavíte pred Picassov obraz, pričom žiadny iný nikdy neuvidíte, čo si s ním počnete?
Improvizácia na pódiu je niečo, čo príde časom samo, alebo ju treba tvrdo cvičiť? A je vôbec to, čo vidíme na rôznych „džemovačkách" naozaj improvizáciou, alebo skôr malým podvodom na divákoch?
Je za tým najmä tvrdé cvičenie. Musí byť. Osobne nepoznám džezmena, u ktorého by sa to „zjavilo" len tak. Vždy sa učili od iných, najmä počúvaním a drilom. Viem to aj od Stana Palúcha, ktorý cvičí dennodenne. Vďaka tomu má neskutočne vymakanú harmóniu a presne vie, čo robí. Cvičí totiž rôzne modely, dešifruje systém a potom z neho vychádza s dosadzovaním vlastnej invencie.
Keď príde úspech, pozitívne kritiky od odborníkov aj okolia, nie je tam priveľké riziko, že to stúpne do hlavy? Mať pocit, že som najlepší na svete, je asi garanciou neskoršieho pádu.
To sa už stalo mnohým a často ide o tragédiu. Poznám víťazov rôznych súťaží, ktorí skončili veľmi zle. Pritom riziko, že dosiahnete istý stupeň kvality a neviete, čo ďalej, je obrovské. Záleží na vás, čo s tým spravíte. Katastrofa je, ak sa to stane niekomu, kto má len osemnásť, keď ešte nie je osobnostne zrelý.
Mnohí muzikanti chcú byť na pódiu lídrami, nie „beglajtom". Nemali ste s tým problém?
Nie, neprekáža mi to. Možno preto, lebo mám aj vlastnú predstavu, čo chcem robiť, a aj preto, ze často hrám v kapelách, kde sú iní prirodzenými lídrami.
Tá vaša predstava je aká?
Odráža sa v mojej sólovej hre. Robím na mnohých projektoch, ale najviac ma asi zaujímajú veci, ktoré hrám úplne sám. Ostatné ma tešia, ale necítim potrebu byť v nich hviezdou.
Keď mi z kapely niekto odíde, nebudem ho mať kým nahradiť
Účasť v mnohých projektoch však nesie riziko, že niektoré z nich môžete podvedome flákať. A vy toho robíte požehnane.
Iste, to sa aj deje. Dlho som bol vychovávaný v tom, že budem sólista a odmietal som iné hranie. Možno 15 rokov dozadu som však pochopil, že to je hlúposť a otvoril som sa. Skúsil som mnohé veci, aby sa vyjasnilo, čo chcem a čo už nie. Ak sa pýtate, či mnohými projektmi netrpí kvalita, tak odpovedám, že trpí, a veľmi. Nie som taký dobrý džezový hráč ako Breiner alebo Palúch, a veľmi dobre si to uvedomujem. Zároveň mi je jasné, že by sa to mohlo zlepšiť, keby som sa mal viac času.
V roku 2001 ste založili súbor ALEA, ktorý sa venuje interpretácii tvorby Astora Piazzollu.
Nielen Piazzollovi. V tom čase to však u nás nik nerobil. Dnes je to inak, čo je len dobre, problémom však je, že na to mám menej casu.
Veď ste nedávno spravili CD.
To je fajn, aj nám na ne slovenskí skladatelia napísali skladby, ale kapela funguje menej, než by som si želal. Problém je aj v tom, že chcem hrať s najlepšími muzikantmi. Tých veľa nezoženiete rovnako, ako nezoženiete manažéra.
Špičkoví spoluhráči sú podmienka?
Nie podmienka, ale chuť. Prosto viem, že keď mi z tejto kapely niekto odíde, nebudem ho mať kým nahradiť. Radšej to potom celé rozpustím.
To máme tak málo špičkových muzikantov?
Určite áno. Nezabúdajte, že hráme špecializované žánre. Adaptabilných ľudí, ktorí chcú a vedia hrať to, čo my, je minimum. Každý chce hrať so Stanom Palúchom, lebo vie, že zahrá všetko. Logicky je teda na roztrhanie. Keď potom dostanem ponuku na koncert, často mi povie, že práve vtedy nemá čas. U serióznych muzikantov totiž platí jedno pravidlo - ak ste sa už niekomu sľúbili, tak to aj dodržíte. Nezmeníte to len preto, lebo sa zrazu objavila lepšia ponuka. Trpíme tým všetci, ale inak to nejde.
Ak štát nechce podporovať umelcov, nepôjde to
Je možné, aby sa špičkový muzikant ako vy, uživil výhradne hudbou?
Nie, dokáže to málokto. Zrejme to je problém Slovákov ako takých. V Mníchove často vidím na plagátoch českých alebo maďarských umelcov, naši tam takmer nie sú. Je to dané aj podporou, ktorú tí ľudia dostanú od svojho štátu. Ak ten nechce, aby boli vonku viditeľní, nepôjde to. Pravdou je aj to, že Česi a Maďari môžu z histórie ponúknuť esá ako Janáček, Dvořák, Bartók, kým my, žiaľ, nie.
Máme Suchoňa a Cikkera.
Pri všetkej úcte, vonku nie sú známi ako mená, ktoré som spomenul. Nemáme sa teda historicky o čo oprieť. Štát by sa však mal zamyslieť nad tým, že v posledných rokoch vzniklo na Slovensku veľa skvelých veci v kultúre, ktoré sa môžu v zahraničí prezentovať. A vôbec, čo iné chce vonku prezentovať, ak nie kultúru? Je to jedna z vecí, za ktorú sa vôbec nemusíme hanbiť. Tragédiou je, že ak aj vonku vidíte plagát, na ktorom je Slovák, je to taký, čo tam už roky žije.
Grúberová, Breiner...
Prakticky všetci. Nepoznám skoro nikoho, kto by priamo zo Slovenska chodil pravidelne von a mal úspech. Kde nie je podpora, tam nie je šanca.
Sú ale aj hlasy, že štát by nemal dotovať žánre, ktoré si na seba nevedia zarobiť. Vravia, že nevidia dôvod financovať zábavku tomu, na koho sa príde pozrieť pár ľudí.
V umení nemôžete vopred vedieť, či by nebol mimoriadne kvalitný a hodnotný projekt, ktorý ste práve nepodporili. Ak ho nepodporíte, nevznikne. Okrem toho to tu funguje aj tak, ze vznikne napríklad projekt, ktorý je skvelý a stále má problémy s podporou. Viď A4. Burgr a ľudia okolo neho musia stale čosi dokazovať miesto toho, aby fungovali bez strachu z ďalšieho roka. A vie si na seba zarobiť národné divadlo?
Ak v umení vopred neviem, či projekt, ktorý idem podporiť, bude naozaj kvalitný, zákonite to prinesie podporu množstva hlušiny, ktorá za nič nestojí. Ministerstvo kultúry má už skoro 20 rokov vzácny dar podporovať aj gaunerov, ktorí vezmú obrovské peniaze, ale žiadnu prácu neodovzdajú. Len filmov by som vedel menovať niekoľko.
Iste. Dá sa diskutovať o tom, či je dobre nastavený systém, či je v poriadku, ako fungujú grantové komisie, ale v zásade by kultúra byť podporovaná mala.
Breiner? Neskutočne obdarený, mimoriadne pracovitý
Prejdime k projektu TRIANGO, v ktorom hráte s Petrom Breinerom a Stanom Palúchom. Breiner o vás napísal, že ste ojedinelý akordeonista, pretože ako jeden z mála hráčov na tento nástroj ho neberiete ani ako náboženstvo, ani ako najväčší úkaz hneď po zmiznutí Atlantídy. TRIANGO hrá tangá. Čím sú pre vás?
Najmä vášňou. Tango je pre mňa vyslovene spojené s akordeónom. Piazzolla však hral tango na bandoneón, a keď som to počul v tej správnej konštelácii, padol som na zadok. Ten nástroj znel šokujúco dobre, pred tromi rokmi som si ho kúpil a skúšam to aj s ním. Je to však zložité.
V čom sa líši od akordeónu?
Je to jeho obdoba, vznikli zhruba v rovnakom čase. Bandoneón sa však ďalej nevyvíjal. Má dva rovnaké korpusy, kým akordeón ich ma rôzne. Bandoneón sa ťahá do oboch strán, akordeón len do jednej. Bandoneón má na oboch stranách gombíky, akordeón na jednej gombíky a na druhej klávesy. Bandoneón nemá registre na zmeny farby tónu, akordeón áno. Je to teda jednoduchý nástroj, ale zároveň v niečom dokonalý. Nemá ani remene, takže sa na ňom hrá trochu ťažšie. Jeho zvuk je však nenahraditeľný.
Výsledná podoba skladieb v projekte TRIANGO závisí od všetkých troch muzikantov, alebo aranžuje Breiner a vy len interpretujete?
Robí ich Peter, kedysi totiž tie skladby rozpisoval pre jednotlivé nástroje orchestra. Napríklad Stano hrá na husliach sóla, napísané pre flautu. Postupne ich však nahrádza vlastnými improvizáciami, čo je lepšie. Ja dopĺňam Petra v harmónii a niekde sa v melódiách striedam so Stanom, aby to bolo farebne pestrejšie. V sólach sú lídrami oni dvaja, ja ich mám menej, lebo im to nechcem kaziť. (smiech)
Nehráte tam traja melancholickí flegmatici, ale výrazné individuality. Breiner nie je práve tichý diplomat, svoje názory často prezentuje veľmi tvrdo. Neprichádza k sporom?
Áno, ale Peter prezentuje tvrdé spoločensko-politické názory. V hudbe je to iné. Tam tiež prichádza k sporom, ale na inej úrovni a je to normálne. Ak ide o spoločný cieľ, všetko nakoniec eliminujete. Peter je ťahúň projektu a logicky chce, aby to bolo čo najdokonalejšie. Neskutočne ho to baví, teší sa z toho.
Vo svete je pojmom. Čím sa presadil?
Je neskutočne obdarený a mimoriadne pracovitý. To je všetko. Muzika je súčasť jeho života. Spôsob, akým uchopuje skladby, je originálny.
Ako sú štruktúrované koncerty? Nejde totiž len o známe tangá, mnohé ľudia nepoznajú. Historické nahrávky starých táng z argentínskeho rozhlasu Breinerovi posielal jeho priaznivec Mario Safier. Kde sú však neznáme skladby, tam asi treba premakanú dramaturgiu, aby to ľudí zaujalo.
Samozrejme, máme to vymyslené. Veľa táng po sebe na koncerte naozaj môže byť nudných, ale nie je to len o dramaturgii. Veľa totiž zohráva kvalita interpretácie a džezové sóla.
Publikum to prijíma?
Áno. Tangá sú silné, a keď sú aj dobre aranžované, vzniká kvalita. Na naše koncerty ani neprídu tí, ktorých to nezaujíma.
Ako dopadlo šesť júnových vystúpení v New Yorku?
Vymyslel ich Peter, kto iný. (smiech) V jednom džezovom klube bolo snáď 200 ľudí a šlo o vážny koncert so všetkým, čo k tomu patrí, mal som z toho výborný pocit. Dva koncerty sme hrali pre istú nadáciu, bolo tam plno, prišli aj významní ľudia, tiež to dopadlo výborne. Na február sme dokonca dostali pozvanie do Metropolitného múzea.
Breiner napísal, že tango je doteraz jediný druh hudby, ktorý zapôsobil na jeho publikum tak, že sa tesne po koncerte dokonca uskutočnili veľmi priame erotické ponuky.
Nestalo sa to síce s nami, ale nepochybujem o tom. (smiech)
Je nutné, aby si muzikanti v projekte sadli aj ľudsky?
Budete sa čudovať, ale nie. Poznám americké kvarteto, ktorého všetci členovia sa doslova neznášajú, ale na pódiu spolu hrajú ako bohovia. A je to želanie ich manažérov. My také problémy, našťastie, nemáme.
Môžete o sebe povedať, že ste excelentný muzikant?
Som v štádiu, keď si myslím, že akordeón ovládam a presne viem, čo s ním robiť. Otázkou je, čo to všetko viem dokonale zužitkovať.
Akadémia umení v Banskej Bystrici nemá čo hľadať
Rešpektujú vás študenti na škole?
Vždy rešpektujú toho, kto niečo vie. Je dobre, keď pedagóg aj hrá. Na našej katedre snáď ani nemáme takého, ktorý by nebol aktívnym koncertným hráčom. Ja sa pred študentmi snažím hrať čo najlepšie, aby som ich dráždil a motivoval. Chcem, aby boli lepší ako ja a pomaly sa mi to aj darí. (smiech)
Je to dobrá generácia?
Problém vysokých škôl je v tom, že množstvo peňazí, ktoré dostanú, závisí od množstva študentov. Výsledkom je, že každá sa snaží mať ich čo najviac, čo spôsobuje, že kvalita klesá. Ak pred 30 rokmi bolo na škole päť klaviristov, dnes ich je možno štyridsať. Čo s nimi? Pre koncertný trh ich je veľa.
Z toho vyplýva, že školy systematicky produkujú aj veľa priemerných absolventov.
V zmysle koncertného hrania áno. Škola sa snaží ponúknuť i pedagogické zamerania, lebo väčšina z tých, čo doštuduje, nekončí na pódiách, ale v školách, čiže vyučujú ďalších. Aspoň pribúdajú kvalifikovaní učitelia. Problémom ale je napríklad Akadémia umení v Banskej Bystrici.
Prečo? Ak si dobre pamätám, vznikla umelo za Mečiara.
Presne tak, založili ju najmä z politických dôvodov. Od začiatku som bol proti. Ak už mala vzniknúť, tak v Košiciach, čo by bola prirodzená spádová oblasť. Pri všetkej úcte, Bystrica je nezmysel. Svojim študentom hovorím, že im dám možno 10 až 15 percent z toho, čo im dá samotné mesto, jeho kultúra a koncerty. Kde nie sú orchestre, komorné súbory, akcie, festivaly a skladatelia, tam nemá vysoká škola tohto druhu čo hľadať, nech by bola hocako kvalitná. V Bystrici je zasadená do prostredia, ktoré nemôže ponúknuť toľko kultúry, ako veľké mesto. Jednoducho nemá dostatok potenciálu, preto tam musia chodiť učiť ľudia z Bratislavy.
Sú tu muzikanti, o ktorých by sme mali vedieť, ale médiá ich ignorujú?
Jednoznačne. Napríklad Miloš Valent, o ktorom tu málokto vie, poznajú ho len ľudia z brandže. Pritom bol dvakrát nominovaný na GRAMMY. Prednáša na mnohých školách Európy, je to pojem v barokovej hudbe v zahraničí. A u nás? Škoda hovoriť.
Vďaka za tip na rozhovor. Čo chystáte?
Rád by som nahral dve sólové CD. Jedno by mal byť môj návrat k transkripciám...
Čiže klavírne veci, zahrané na akordeóne?
Presne tak. Budú tam Haydnove a Scarlattiho sonáty, čo považujem za splatenie akéhosi dlhu voči sebe samému. Kedysi som to hrával veľmi rád, teraz ma to znovu láka. V Nemecku, je o to veľký záujem, je to však práca na pol roka.
Čo druhé CD?
To už bude o súčasnej hudbe, ocitnú sa tam napríklad veci od Ligetiho, Zagara, Zeljenku, ale aj odo mňa.
Pôjde o viaceré zvukové stopy akordeónu, ktoré spojíte dokopy?
Nie. Strihať sa síce bude musieť, ale stopa bude len jedna. (smiech)
Nebojíte sa, že sólový akordeón na celom CD môže byť pre poslucháča príliš jednotvárny?
Možno sa toho treba báť, neviem. Ja sa nebojím. (smiech) Keď si doma pustím Horowitza, ktorý hrá Scarlattiho „iba" na klavíri, môžem ho počúvať celé hodiny. Je to o kvalitnej interpretácii, o tom, ako spájate myšlienky... neviem to presne vysvetliť. Horowitz to robí tak vzdušne, že sa stále môžem učiť. Prečo rád počúvam práve jeho, keď na svete je plno iných dobrých klaviristov? Lebo je majstrovský.
Ako vnímate Vanessu Mae, ktorá spája štýly, čím do istej miery približuje klasiku konzumentom komercie? Nie je to prznenie žánrov? Rovnako Carreras, Pavarotti či Domingo, ktorí preniesli operu na veľké pódiá.
Hranice sa dnes natoľko posúvajú, že neviem naisto povedať, čo ešte nie je, a čo už je prznením žánru. Určite by som však neporovnával Mae s Carrerasom alebo Pavarottim. Ona totiž robí reklamné produkty, zamerané na zisk. Môže si to dovoliť, lebo je výborná huslistka, dobre vyzerá a zároveň ľudia okolo nej objavili dieru na trhu, ktorú mohla zaplniť. Traja tenoristi však svoj žáner nezmenili, na veľkých pódiách predviedli len to, čo bolo predtým uzavreté v operných scénach. Kvalitné árie tam predsa zostali. A kým taký projekt nezájde do trápnosti, je to v poriadku. Oni to zvládli, takže mi to neprekáža.
Ak Dzurinda dodrží slovo, bude to začiatok konca vlády Smeru
Hráte s Breinerom, ktorého názory na našu politiku sú všeobecne známe, keďže ju dlhé roky komentuje, hoci žije v zámorí. Vy žijete čiastočne v Nemecku. Sledujete, čo sa u nás deje?
Jasné, veď čítam noviny na internete. Žiaľ, to, čo sa mi pred časom v politike zdalo ako nemožné, je dnes nielen možné, ale dokonca to ani ľuďom neprekáža. To je najväčší problém. Preferencie Smeru sú také vysoké, že všetko ide mimo môjho chápania.
Čím to je? Máme za sebou štyridsaťročnú skúsenosť s boľševikom, napriek tomu ich mentálni nasledovníci po ďalších dvadsiatich rokoch zožínajú úspech.
Netuším, nerozumiem tomu. Na druhej strane, kedysi sme tu mali Mečiara a mysleli sme si, že tu bude až do smrti. Národ ho však nakoniec dokázal eliminovať.
Za cenu neskutočných škôd a nielen na morálke.
Iste, ale podarilo sa to. Existujú aj krajiny, v ktorých by bol do smrti neobmedzeným vládcom. Mečiara pritom tento národ miloval a práve v tom dnes vidím rozdiel - Fica nemilujú.
Myslíte?
Určite, je to jasne viditeľné. Ficovi jeho voliči len veria, že im pomôže, že im dá to, čo sľubuje, so zbožňovaním to však nemá nič spoločné.
Pravdou je, že k Ficovi som ešte nikoho nevidel modliť sa, respektíve pozerať naň ako na Boha, čo babky demokratky pri Mečiarovi nielen robili, ale ešte aj na mítingoch mlátili ľudí s iným názorom. Lenže láska - neláska, dôsledky pre krajinu sú obdobné.
Nie. Tam, kde nie je láska, tam to rýchlo skončí. Navyše Dzurinda už povedal, že so Smerom po voľbách nepôjde. To je podľa mňa začiatok konca vlády tejto strany. Ešte to chvíľu potrvá, ale ak Dzurinda dodrží slovo, tak to musí zafungovať.
To je naivná predstava, Dzurinda nedodržal slovo už viackrát. Navyše jeho tvrdeniam o nespolupráci nemožno veriť. Kedysi kričal, že Mečiar má krvavé paprče a nebude s ním spolupracovať, po voľbách 2006 mu to už neprekážalo.
Je to možné, ale ja vravím, že ak by svoje slová o nespolupráci so Smerom dodržal, súčasný typ populistickej ľavicovej politiky by u nás skončil. Pravica sa z toho, čo sa tu teraz deje, mohla strašne veľa naučiť. Jej vláda tiež nebola optimálna a všetci to veľmi dobre vedia. Majú možnosť sa poučiť.
Dá sa vidieť dramatický rozdiel medzi nemeckými a slovenskými politikmi?
Poviem len jeden príklad - keď Merkelová v Nemecku zdôvodňovala zavedenie šrotovného, novinárovi slušne priznala, že to možno nie je najlepšie riešenie, ale že to chce aspoň skúsiť, lebo lepšie aktuálne nemá. Fico by nikdy nepripustil, že rozhodnutia jeho vlády nie sú tie najsprávnejšie. Aj o tom je veľkosť politika.
Čo si potom myslíte o Slotovi?
Keď som bol v New Yorku, šokovala ma tá neskutočná sloboda na ulici. Je tam toľko národov a žijú si tak pokojne, že tam ani nestihnete byť proti niekomu, ako u nás Slota proti Maďarom. Spomenul som si tam na toho nášho McLarena a bolo mi jasné, že keby v New Yorku spustil tie svoje trápne nenávistné reči, nepochybne ho zavrú do blázinca.
Rozhovor bol autorizovaný, Boris Lenko v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
