„Zahrajte mi muzikanti zvesela, zvesela!" Zvoláva Marek Eben a spolu so svojimi bratmi rozbieha pesničku Folklóreček. Takto v nej spieva: „Slunečko vychází nad vysokú horú, počítám, že večer pude zase dolu. Večer pude dolu, zitra pude znovu, takhle tu pisničku máme hned hotovú." A takto vyzerá refrén: „Nejvíc mě ten folkloreček dojímá, když se hraje elektricky, elektricky s bi-cí-ma."
Ťažko nájsť vystížnejší spôsob, ako sa pousmiať nad všetkými hudobníkmi, ktorí v poslednom čase vo veľkom parazitovali na ľudovej pesničke a ktorí tak podobný presah žánrov poriadne zdevalvovali. Spomenula som si na túto pesničku v Španielsku.
V Andalúzii sú diela Federica Garcíu Lorcu povinným školským čítaním, pretože v Granade sa „cigánsky básnik" narodil. Aj tak vám tam však miestni s nadšením povedia: Ak si chceš zobrať kúsok Andalúzie so sebou, nahraj si album Omega od Enriqua Morenteho. To je flamenco s Lorcovými básňami, posunuté do rocku!
Nie je to celá pravda, pretože na tomto albume majú španielsku a zároveň flamenco podobu aj texty Leonarda Cohena. A ani toho rocku tam nie je veľa, ozýva sa decentne.
Vynikajú tradičné nástroje, elektrická gitara len občas a v pozadí posilňuje nočnú atmosféru z lesov a hôr, prípadne z New Yorku, podľa toho, o čom a odkiaľ práve Federico písal.
Nie je to žiadna veselá muzika, ale je to pekný a citlivý prejav lásky - ku všetkému, čo sa viaže k miestu, ktoré aj Lorca miloval, hoci ho tam zabili.
