Inštalácia Arela, ktorá potrvá v synagóge – Centre súčasného umenia Galérie Jána Koniarka do 23. augusta, je apelom na medziľudské vzťahy.
TRNAVA. S otázkou, ako sa dostanete k synagóge, v slnkom zaliatych uličkách Trnavy nepochodíte. V riave chodcov to až mladík s vyholenou hlavou vedel. Odpovedal otázkou: „Nehľadáš ten židovský kostol?" ... a vystrel ruku. Tak takto sa zhmotňujú medziľudské vzťahy v kocke.
Senický výtvarník Milan Mikula sa dostal na najvyššiu priečku. Práve udržiaval balans na trojmetrovom rebríku a mohutnými kliešťami skracoval laná. Visí na nich uprostred synagógy obrovská kocka. Skorodovaná. Ako vzťahy. Nad nimi nás svojou inštaláciou autor núti zamyslieť sa.
Kyselina v žalúdku
Nezvyčajnú patinu dosiahol leptaním. Kyselinu chlorovodíkovú má každý z nás. V žalúdku. Ľahko si predstaviť, ako vyzerá to, či ten, čo nám leží v žalúdku... Neznášame všetko, čo je iné. Čo narúša naše pohodlie a nabáda k nepokoju. Radšej sa uskromníme s obmedzeným životom a myslením v mantineloch stien kocky.
A keď nám je život v kocke pritesný, nepriateľských narušiteľov pohodlia sa zbavíme. Ak nepriateľa niet, vymyslíme si ho. Najľahšie to ide na základe odlišnosti názoru, viery či rasy.
Synagógu v Trnave postavili v roku 1891. V roku 1930, keď Trnava mala okolo 24-tisíc obyvateľov, predstavovala židovská komunita vyše jedenásť percent z nich. V tých časoch bola synagóga primalá. Dnes zostala úplne prázdna. Tých pár trnavských Židov, čo prežilo holokaust, sa vo väčšine vysťahovalo.
V súčasnosti synagóga slúži potrebám Galérie Jána Koniarka. V kontexte uvedených faktov je apelovanie autora inštalácie Arela na vzťahy bez potrebnej tolerancie v každodennom živote o to naliehavejšie.
Štvrtým rozmerom je humanizmus
Milan Mikula, cenený i ocenený dizajnér a knižný grafik, ktorý robí z dobrých kníh aj knihy krásne, i autor plagátov, vytvárajúcich grafikou trojrozmernosť informácií, využíva vo svojich inštaláciách ako scénograf výrazové prostriedky divadla. Ako v divadle izolujú zatemnené okná synagógy diváka od sveta nezmyselného zhonu a dodávajú úctu k priestoru i návštevníkovi k sebe samému.
Svetlo usmerňuje pozornosť na objekt. Sotva sa zamyslíte nad tým, čo chcel autor povedať, a urobíte krok, ozve sa z kocky naliehavý buchot. Jeho arytmia na nás fatálne dolieha ako pred zastavením srdca. V takom momente každý z nás hľadá únik a nie nepriateľa. Únik z trojrozmerného priestoru kocky nám, našťastie, umožní rozmer štvrtý - humanizmus. Tvoria ho vzťahy založené na tolerancii, úcte a slušnosti. Radosti zo života a myslenia, slobody prejavu. Štvrtý rozmer výtvarníka Milana Mikulu nám umožní vnímať svet v kocke i z kocky. Vyjsť z nej.
To, že o tom všetkom dokáže autor inštalácie vypovedať jednoducho v kocke, nie je len v bravúrne zvládnutom remesle a myšlienke, ale v jeho pokore a úcte k druhým. K životu.
