Keď si dáte na plagáty meno Jana Kirschnerová a k tomu informáciu, že vstupné sa neplatí, môžete si byť istí, že bude plno. Hlavné námestie hlavného mesta sa však vo štvrtok večer zaplnilo aj preto, že nešlo o obyčajný koncert.
Jana Kirschner Symphony Session. Tak znel celý oficiálny názov koncertu, ktorý sa konal vo štvrtok v Bratislave. Niekoľko rokov naň speváčku musel šéf festivalu Viva Musica! Matej Drlička lámať, niekoľko týždňov sa rodili aranžmány a dva dni sa skúšalo.
Stálo to celé za to? Ako pre koho.
S orchestrom, aj so skupinou
Klasikom sa väčšinou človek nestane ešte počas svojho života, ešte menej je tých, ktorí sa toho dočkajú len krátko po tridsiatke.
Vstúpiť do sveta klasiky nemusí nevyhnutne znamenať, že musíte skomponovať klasickú hudbu - stačí sa postaviť zoči voči orchestru alebo nechať orchester zahrať vaše pesničky. Projekt Jany Kirschnerovej na festivale Viva Musica! ambiciózne skombinoval obe možnosti.
Keď sa dávajú dokopy rockové či popové hviezdy s klasickými hudobníkmi, smrdí to gýčom. Čím jednoduchšie pesničky, tým viac dlhých ťahavých nôt pre sláčiky. Kirschnerová má ďaleko od Desmodu, no čaro jej nápadov zatiaľ stále zhasína na českých hraniciach (hoci, povedzme si úprimne: koľkých našich muzikantov poznajú v zahraničí?).
Ale: je to momentálne naša najlepšia speváčka a sympatické dievča. Vo štvrtok stála prvýkrát na pódiu pred orchestrom, no napriek úvodnej tréme si publikum rýchlo získala.
Koncert pre letné mesto
Bol to presne koncert, ktorý sa hodí na letný večer do centra mesta, rovnako dobrý pre známe celebrity v prvých radoch, ako aj pre všetky generácie vrátane rodičov s deťmi. Známe, príjemne sa počúvajúce melódie, muzikálne aranžmány (dielo klávesistu a skladateľa Vladislava Šarišského, o ktorom ešte určite budeme počuť) pre orchester poskladaný z hráčov Opery SND a členov Slovenskej filharmónie.
Dirigent Oskar Rózsa mal na starosti aj sprievodnú skupinu, tiež poskladanú zo známych mien: na gitaru hral Henry Tóth, na basu Martin Gašpar, za bicími sedel Martin Valihora. Zneli najväčšie hity, prišlo aj na zatiaľ posledný speváčkin album Shine či titulnú skladbu zo soundtracku k filmu Pokoj v duši, ktorá mala u ľudí asi najväčší ohlas.
Komercia či pseudoumenie?
Otázne je, ako by celý projekt vyznel na inom pódiu a či by malo zmysel vydať symfonický „Best of Jana Kirschner" na CD. Šéf festivalu sa dušoval, že to bude fajnová prepracovaná vec, kde je orchester rovnako dôležitý ako speváčka, no nevyznelo to úplne tak. Hoci bol Oskar Rózsa v obleku, ku koncu koncertu dirigovanie obmedzil najmä na úvodné nástupy, predely a závery, namiesto mávania taktovkou používal ruky na roztlieskavanie publika.
Väčšinu hudobných podkladov odtiahla skupina, orchester (navyše, viac komorný než symfonický) vyznieval ako jej doplnok.
Keď sa do niečoho investuje toľko času, energie aj peňazí ako do tohto projektu, a väčšina publika sa z neho úprimne teší, bola by škoda, keby zostalo len pri jednorazovom uvedení. Nie každé ambiciózne dielo má však automaticky zarobené na nesmrteľnosť.
Vždy je však lepšia dobre remeselne urobená komercia ako to, čo sa ako umenie iba tvári.
