Na vyrozprávanie svojich osudov čakajú desiatky novinárov, ktorí doma či v zahraničí formovali slovenskú žurnalistiku. Patrí medzi nich aj Miro Dobrovodský a jeho známe Dopočutia v rešpektovanom Hlase Ameriky. Z vlasti ho vyhnali sovietske tanky a nechuť byť pri tom.
Keď 12. októbra 1968 krstili v Bratislave Miriam Dobrovodskú, Miro už bol rozhodnutý. O dva dni, spolu s tromi deťmi, Barbarou, Alexom a štrnásťdňovou Miou, opustili Bratislavu plnú tankov. Onedlho boli v Kanade. Slovenská púť Mira Dobrovodského sa po 29 rokoch definitívne uzavrela.
Rodák zo Žiliny vyštudoval novinárstvo v Bratislave. Pracoval v redakcii Svet socializmu, krátko v Smene a napokon v Živote. Písal veľa, spomeňme aspoň rozhovor s národným umelcom Jankom Alexym o obnove Bratislavského hradu. Písal aj texty k piesňam, pre Zuzku Lonskú a Zdenka Kratochvíla otextoval Zmes amerických ľudových piesní. Keď vlani dostal zabudnutú zmes na cédečku, odpísal „...brečím...“
Slovnaft pomohol
O začiatkoch života v Kanade vieme z Dobrovodského mailov. Keď dostal knihu Páni novinári, medzi ktorými je aj Martin Hric, napísal: Pozdravuj Martina, dočítal som sa, že pracoval 20 rokov v Slovnafte. Ja som v prihláške o zamestnanie v Gulf Oil Refinery, Missassaugua, predmestie Toronta, uviedol, že som pôvodne zo Slovnaftu.
Kým sa dostal do československej redakcie rozhlasovej stanice Radio Canada International v Montreale, odkrútil si ešte rôzne zamestnania. Už tam začal používať pseudonym Miroslav Oravec, ako ho poznáme z Hlasu Ameriky. Použil meno strýka, ktorý po vstupe vojsk v auguste 1968 zomrel na infarkt.
V roku 1975 odišiel do Hlasu Ameriky vo Washingtone a presťahoval sa do Spojených štátov. Postupoval od redaktora až po riaditeľa československej (1989) a po roku 1993 slovenskej redakcie. Pavel Pecháček, dlhoročný šéf v Hlase Ameriky i v Slobodnej Európe, spomína: „Miro bol môj nástupca vo funkcii riaditeľa československého vysielania Hlasu Ameriky. Jeden z mojich najbližších priateľov počas 35 rokov. Kamarát najlepší, najobetavejší. Miro bol chlap, o ktorom sa v Amerike hovorí, s ním by som šiel aj kone kradnúť."
Osobné návštevy boli sporadické, po revolúcii prichádzali politici i novinári. Jakešov prejav o „kole v plote" do Hlasu Ameriky poslal disident a neskorší český minister kultúry Pavel Tigrid z Paríža a odvysielali ho aktuálne. Ale aj rozhovory s Alexandrom Dubčekom či Milanom Šimečkom. Dobrovodský spomínal: „Dubčeka som medzitým chytil cez tajný telefón, a keď o rok prišiel, tak vraví, že by sa Jakeš mohol opakovať v silvestrovskom programe... So Šimečkom, Kusým, Čarnogurskými a ďalšími, som mal kontakty, ich čísla a spojenia."
Prezidentské pochvaly
Po páde režimu navštívil Hlas Ameriky prezident Václav Havel, ktorý vo vysielaní 20. februára 1990 povedal: „Chcel by som sa poďakovať českému a slovenskému vysielaniu Hlasu Ameriky za jeho prácu. Dlhé roky to bola najpočúvanejšia rozhlasová stanica v Československu. Informovali ste pravdivo o situácii vo svete aj u nás doma a pomáhali ste k tomu, že prišla ona pokojná revolúcia..." Prezident Michal Kováč redakčnému kolektívu udelil štátne vyznamenanie. Na pôde redakcie sa takýto akt stal azda po prvý raz v histórii rádia.
Mnohé návštevy boli súkromné, exveľvyslanec Martin Bútora spomína: „Po seminári vo Washingtone pozval priateľov na kraby, ukazoval nám, ako ich treba roztĺcť, a bláznivo sme debatovali, čo je ťažšie - poraziť komunistickú mentalitu alebo dobiť sa ku krabiemu mäsu. On mal talent na oboje..."
Rozhlasová stanica Hlas Ameriky ukončila 27. februára 2004 po 62 rokoch vysielanie v slovenčine. Poslednú reláciu odvysielali redaktori Miroslav Dobrovodský a Jozef Šimkovič. Dobrovodský na záver vysielania povedal: „Mrzí nás, že toto je prvý večer, keď sa s vami poslucháčmi nemôžeme rozlúčiť tým jednoduchým a pritom čarovným slovom - dopočutia." Po 27 rokoch služby pre VOA odišiel do dôchodku. Jeho druhá manželka Jarmila potvrdila, že si prial, aby jeho popol rozsypali v zátoke Chesapeake Bay, pri ktorej tak rád žil.
