Dobrý názov, výborná organizácia, dobrá dramaturgia a pekné počasie. Taký bol druhý ročník Open Jazz Festu.
Jediný slovenský džezový open-air festival, ktorý sa cez víkend konal pri Novom Meste nad Váhom, sa začal ešte za vidna. Moderátorka celá v bielom predstavila aktérov otváracieho koncertu, ktorí zafarbili hladinu jazera Zelená voda na modro.
Nežné divy aj husle
Miloš Suchomel a jeho kvartet - Tomáš Gajlík, Štefan Bartuš, Peter Solárik - to je výkvet našej novej vlny moderny. Odohrali pôsobivé lídrove kompozície v perfektnom prednese. Po niekoľkých inštrumentálkach pódium znežnelo. Príchod charizmatickej osobnosti amerického pôvodu Gail Anderson znamenal spočiatku zdanlivo pokojný tok, ale ten sa nakoniec zlial do mohutného vodopádu. Symbióza speváčky s kapelou bola jasná po prvých taktoch a umocnila ju skutočnosť, že kompozície otextovala sama sólistka. Jednu venovali Michaelovi Jacksonovi a spomínalo sa aj meno Doda Šošoku.
Jonathan Crossley priviedol medzikontinentálnu formáciu. Pravdivo odvedený funk bol aj dramaturgicky vhodným ťahákom pre poslucháčov, akurát na okraji hľadiska začala trochu presvitať po hladine sa šíriaca diskotéková produkcia z druhého brehu jazera, čo sa opakovalo aj na druhý deň.
Headlinerom piatku bol bývalý futbalista, dnes husľový virtuóz Zipflo Weinrich. So svojím kvartetom naplnil priestor zmesou strhujúceho swingu, virtuóznej hry, odľahčeného stavu „byť nad vecou". Úžasne podané štandardy v brilantných sólach vyvolali nadšenie publika, ktoré vyvrcholilo po prídavku - ľudovej melódii v nečakanej úprave cez čardášový úvod a etnojazzu až po pekelný swingový záver.
Festivalová formácia - ako nazval svoju skupinu Peter Lipa - nehrá spolu v poslednom čase často, no tu im všetko klaplo. „Jazz v krásnej prírodnej scenérii, máte to tu skvelé. Tie lampičky na stoloch, nádherný pohľad!," hovoril známy spevák. „V Bratislave máme tento rok 35. ročník jazzových dní, prajem vám, aby to aj tu na Zelenej vode vydržalo a potom prídem na oslavu výročia vášho festivalu."
Dorota Bárová s Vertigom presne zapadli do polnočnej atmosféry nežne osvieženej pár kvapkami dažďa. Vertigo je náramne dobrá kapela a Bárová dáva celej muzike charakteristický sférický obal. Po takejto hudbe sa nedá ináč len, okúzlene snívať.
Príjemné vibrácie i tsunami
Druhý deň festivalu vo svojom úvode zopakoval predošlý. Pri západe slnka mala Hanka Gregušová scénu a publikum nabité pozitívnym feelingom. Jej medzinárodné trio pod vedením internacionála Gaba Jonáša sa presne trafilo do atmosféry. V niektorých momentoch pôsobila celá scéna trochu „jammovo", ale to už pri týchto medzinárodných zhlukoch patrí k veci.
So súmrakom gradovala džezová tiaž a dramaturgia napĺňala princípy gradácie. Maďarské trio, ktoré vedie klavirista Peter Sárik, nastavilo latku poriadne vysoko. V Maďarsku prezývaný „jazzový Ferencz Liszt" sa môže bez výhrad radiť do svetovej klavírnej obce. Bubeník Tamas Berdisz a basgitarista (trošku chýbal kontrabas) Gyorgy Frey neboli iba sprievod. Tvorili perfektný celok tria - asi najdokonalejšieho jazzového telesa.
Hlavnou hviezdou soboty bol rakúsky saxofonista Harry Sokal. V sprievode kvinteta Mariána Ševčíka odohral vysoký štandard a Rado Tariška mu sekundoval originalitou jemu vlastnou. Celému vystúpeniu však trochu chýbala iskra a priamejší ťah na bránu.
A potom prišla senzácia - Dávid Hodek trio. Náramne talentovaný 12-ročný bubeník má pred sebou veľkú budúcnosť. Už dnes zvláda technické prvky z učebníc pre pokročilých, je mu vlast〜né polyrytmické cítenie, komunikuje so spoluhráčmi.
Polnoc. Na pódiu sa konajú väčšie úpravy na posledný koncert festivalu - Bass Inferno. Už trochu usedené publikum zaliala „tsunami" perfektnej muziky. Striedavo vedené basové groovy, resp. sóla Jura Grigláka a Roberta Vizváriho ozdobil Michal Bugala nádherne vystavanými melodickými sólami. Toto všetko tlačila pred sebou presná a vitálna mašina „Valihora". Parádny hudobný akt v chladnokrvnom podaní dobre namazaného harmonizujúceho súkolia, ktorý mohol odznieť na akomkoľvek svetovom festivale.
A bol koniec. Vlastne ešte nie. Ešte jammsession, ale to už bolo mimo protokolu a veľmi neskoro.
Čo bolo a čo bude
Dobrý názov, výborná organizácia, pestrá a dobre postavená dramaturgia. Nádherné prostredie, prajné počasie, 1700 poslucháčov, desať kapiel. Umelecký riaditeľ Marián Pavlovič odchádza do New Yorku. Desať mesiacov chce okrem iného využiť na kontakty a mapovanie americkej jazzovej scény, takže o rok sa máme na čo tešiť.
Je tu všadeprítomná aktuálna téma - hospodárska kríza. Ale prestali sme dýchať? Nie. Tak počúvajme jazz.
Autor: Ján Babič
