Chcel byť skladateľom či aspoň hudobným kritikom. Skončil však trochu ako sociológ, trochu ako filozof i estetik. Theodor Adorno zomrel pred 40 rokmi, 6. augusta 1969.
Theodor Adorno
Narodil sa 11. septembra 1903 vo Frankfurte nad Mohanom.
Bol predstaviteľom frankfurtskej školy.
Zomrel 6. augusta 1969.
Mohla to byť výnimočná umelecká kariéra. Teddie Wiesengrund sa narodil vo Frankfurte nad Mohanom speváčke Marii Barbare a židovskému obchodníkovi s vínom Oscarovi, ktorý konvertoval k protestantizmu. Jedináčika vychovávala aj teta Agatha, ktorá ho viedla k láske k hudbe a spoločnej hre na klavíri.
Theodor, ktorý si neskôr meno po otcovi skrátil iba na „W“ a po matke prijal priezvisko Adorno, bol výnimočným študentom.
Gymnázium skončil ako sedemnásťročný a zmaturoval najlepšie z triedy. Už vtedy sa rozhodol, že sa raz stane veľkým skladateľom – chodil na súkromné hodiny kompozície.
Fascinovala ho však aj filozofia. Každú sobotu sa stretával s Siegfriedom Cracauerom a spolu čítali a diskutovali o Kantovej kritike čistého rozumu.
Kým iní tínedžeri sa v rovnakom veku venovali zábave, mladý Adorno sa trápil s jedným z najťažších diel západnej filozofie. Neskôr sa však vyjadril, že práve tieto soboty mu dali viac, než celé univerzitné vzdelanie.
Na univerzitu sa Adorno zapísal vo Frankfurte. Školu ukončil v roku 1924 a diplomovú prácu napísal o Edmundovi Husserlovi. Ten v tom čase už opustil matematiku a začal sa programovo venovať fenomenológii.
Neúspešný hudobný kritikPráve rodiaca sa „iná“ filozofia, ktorá spochybnila samozrejmosť doterajšieho poznania a objektivity sveta, fascinovala aj jeho. Racionálne poznanie totiž nahradila intuícia a filozofická metóda, ktorá mala prekonať predsudky, čo pri poznávaní reality v sebe všetci nosíme.
Pre Adorna však boli aj takéto naoko radikálne myšlienky iba druhoradé. Stále veril, že sa presadí vo svete hudby. Keď už nie ako skladateľ, aspoň ako odborník a hudobný kritik. Po vysokej škole preto Adorno odišiel do Viedne, kde sa chcel stretnúť so svojím veľkým vzorom, Arnoldom Schönbergom.
Hlavná postava takzvanej druhej viedenskej školy na Adorna urobila dojem tým, že napriek odmietaniu publika opustila bežný tonálny systém. Neplatili tu pravidla spájania akordov a chýbali aj tradičné melódie. Jednoducho, skladby zneli inak.
Theodor ako 22-ročný napísal filozofické pojednanie práve o takejto hudbe, kde tvrdil, že muziku oslobodzuje zo závislosti tónov a už nič ju nemusí obmedzovať. Práca však nebola prijatá dobre, dokonca ani u samotných protagonistov atonálnej hudby. Toto sklamanie možno spôsobilo, že mladý Adorno sa prestal venovať písaniu hudobných kritík a začal robiť kariéru vo filozofii.
Postmoderna?„Písať poéziu po Osvienčime je barbarské,“ napísal raz Adorno. V roku 1938 totiž emigroval do USA, štyri roky predtým ušiel pred nacistami do Anglicka. Radikalizmus bol vlastný aj jeho dielu. Snahu o intelektuálny modernizmus kritizoval napríklad v Dialektike osvietenstva.
Racionálne myslenie malo vraj ľudstvo urobiť slobodnejším a silnejším - tu cítiť Husserlovo, ale azda i Marxovo, protihegelovské či Rousseauovo myšlienkové dedičstvo - no kapitalizmus a naháňanie sa za ekonomickým rastom ľudí znovu zotročili.
Ľudstvo podľa Adorna a Horkheimera smerovalo k sebazničeniu.
Vzťahom umenia, poznania a spoločnosti sa však Theodor nezačal vyhýbať. Pred smrťou pracoval na diele, ktoré sa práve týmto zaoberalo.
V Estetickej teórii, ktorá mu vyšla až posmrtne, tvrdil, že poznanie môže byť teoreticky ukotvené viacerými spôsobmi. Žiaden z nich však uspokojivo nevysvetlí umenie. Znamená to, že buď umenie slúži len na akési pobavenie, no o svete napriek zdaniu nič nehovorí, alebo potom umenie vníma svet nejako inak. Ale pre nás dôležito.
Adorno tvrdil, že umenie poznanie sprostredkúva. Len musíme zabudnúť na veci, ktoré nás o povahe poznania naučili.
Pravdivosť - a teda poznávacie kompetencie - umeleckého diela môžeme uchopiť len vzhľadom na jeho vnútornú logiku či spoločenský kontext, v ktorom sa nachádza.
V istom zmysle sa tak Adorno stal na sklonku života postmoderným filozofom.
