To je drzosť - poézia z ulice

Nenechaj toho koňa zožrať tie husle! zvolala Chagallova matka, ale on si len ďalej maľoval a stal sa slávnym a ďalej maľoval koňa s husľami v papuli. O tom, či sú tieto verše slávneho beatnika Lawrencea Ferlinghettiho skutočnou poéziou, dnes už nikto nepochybuje. Za jeho čias to však také jasné nebolo. A dnes zase nie je jasné, či sú skutočnou poéziou rýmy a verše, ktoré vznikajú tu a teraz.

Asi hodinu pred osudnou veternou smršťou, ktorá sa prehnala trenčianskym letiskom počas uplynulého 13. ročníka festivalu Pohoda, sa jeden človek v jednom z mnohých festivalových stanov určite potešil. Stal sa totiž čerstvým víťazom u nás ešte stále nezvyčajnej súťaže v prednese poézie pod názvom Slam poetry.

Jeho verše boli o ženách a dievčatách, o láske k nim a o ich obdive, a ako víťaz získal za ne i finančnú odmenu. Chlapec sa potešil až tak, že pri preberaní ceny využil svojich pätnásť minút slávy a preplnenému stanu predniesol ešte krátku bonusovú básničku.

Divákom z nej - napriek všetkej odolnosti proti vulgárnosti a perverzite - padla sánka. Porota možno v tej chvíli i zapochybovala, či z desiatich účastníkov súťaže vyšiel vďaka jej bodovaniu ten správny víťaz.

Doba si žiada kontakt

Napísať vlastný text, postaviť sa pred ľudí a predniesť im ho čo najpríťažlivejším spôsobom, to chce v prvom rade guráž a odvahu, potrebnú dávku exhibicionizmu, podrezaný jazyk a dobrú rečovú kondíciu. Tí mladší s tým majú oveľa menší problém než staršia generácia, nehovoriac o vážených básnikoch, prozaikoch či literárnych bardoch, ktorí zastávajú názor, že za nich hovorí výhradne ich dielo.

Doba si však ešte stále žiada priamy ľudský kontakt. S renomovanými autormi sa môžeme čoraz častejšie stretávať na literárnych večeroch, počuť ich čítať vlastné texty a sledovať, ako oslovujú svoje čitateľské publikum aj cez neformálne posedenia a živé diskusie.

Niektorí dnes neváhajú pre životaschopnosť svojho diela usporiadať vystúpenia od výmyslu sveta. Veď stále stoja pred otázkou, či kniha ako zhmotnenie krásnej literatúry vôbec prežije. Niekedy je až prekvapivé, akí slabí sú dobrí autori v prejave pred živým publikom, a naopak, ako šikovne sa dokážu slabí autori pred živým publikom predať.

Slovo je niečo iné

Dôraz na poéziu ešte neznamená, že o poéziu skutočne ide, hoci snaha môže byť veľká. Slovo poézia sa vynorí kedykoľvek v okamihoch, keď je niečo inak, než sa zdá a my sme presvedčení, že sme zacítili dotyk umenia.

Zrazu nečakane, možno už aj stýkrát zisťujeme, že pravda máva rôzne podoby a možno ju vyjadriť slovom, ktoré znamená aj čosi iné, než si práve myslíme. Máme do činenia s obraznosťou, viaczmyselnosťou. Keď na to príde, hovoríme o poézii ľúbostného vzťahu, poézii obrazu, poézii hudby, tanca, divadla, poézii života či nejakej paradoxnej situácie.

V užšom zmysle slova je poézia literárny žáner, ktorý vo svojej klasickej knižnej podobe v súčasnosti nie je veľmi populárny. O tých, ktorí jej čítaniu holdujú, venujú sa jej a sú literárne činní, sa vie na verejnosti stále málo. Veď čo je bombastické na tom, či a ako sa niekto stotožňuje s myšlienkou básnika, ako rozoberá stavbu jeho verša alebo nebodaj zasadzuje básnickú tvorbu do širších literárno-historických súvislostí?

Poraziť súpera slovom

Poézia z ulice vo forme slamovania je vlastne podobná rapovaniu v hudbe. Rozdiel je v tom, že pri rape tvorí polovicu produkcie hudba, ktorá hustý veršovaný text svojou rytmikou určuje.

Výtvarník a básnik Paľo Čejka je už v kruhoch slovenských slamerov známy. Patrí k tým, ktorí si svoj text vopred pripravia, neimprovizuje priamo na mieste (čo je tiež jedna z možností, ako na vec). „Čo sa mňa týka, je to čistá zábava.

Nepotrebujem si nič dokazovať alebo pátrať po svojich skrytých rezervách. Slam je len iný spôsob zábavy. Poéziu čítam rád, ale veľmi málo, a preto sa teším z každej príležitosti, že mi niekto iný niečo prečíta alebo zarapuje," hovorí.

Slam si vyskúšal aj raper Bene. Vraví, že si nikdy o sebe nemyslel, že je básnik, občas jednoducho píše a baví ho to. Za celý život vraj prečítal jednu básnickú zbierku - Nox et solitudo Ivana Krasku. Mal trinásť a veľmi sa mu to páčilo.

Miluje aj báseň Havran Edgara Alana Poea a vďaka kapele Stará jedáleň mu učarovala beatnická poézia. K slamu ho viaže čarovný pocit, že vo chvíli, keď je človek na scéne, nemá žiaden hudobný podmaz, ktorý by ho mohol zvýhodniť alebo znevýhodniť, ako je to pri rapovej skladbe.

„Jasné, že k tomu treba prirátať charizmu, spôsob prednesu a to všetko, ale je to bez podmazu, v tom momente ste na javisku iba vy, vaše srdce a slovo," hovorí. Že ide o súťaž aj o peniaze? Určite to neprekáža, veď výhra je vreckové na jeden večer.

„Zo súťaživosti vyšiel aj celý hip-hop. Raperi v sedemdesiatych rokoch rapovali preto, aby porazili svojho súpera slovom, neváhali mu adresovať aj tisíce nadávok. Súťaživosť je potrebná. A víťazstvo je nakoniec veľmi príjemné. Aj tá najbojazlivejšia poetka, ktorá sa bojí vyjsť z izbietky a vytiahnuť svoj malý notes pred svetom, by určite chcela dostať to klasické poklepanie po pleci, že bolo to super, vyhrala si to. Ak tvrdí, že nie, chce to dupľom."

Kľúčom je autenticita

Okrem odvahy ľudí z ulice predstúpiť pred publikum je slam podľa viacerých opýtaných užitočný nielen preto, že môžu slobodne povedať čokoľvek, ale aj preto, že svojím spôsobom približuje poéziu k ľuďom, pre ktorých je inak nepredstaviteľné ísť do kníhkupectva a kúpiť si zbierku poézie. Niektorí jej prisudzujú až punkové parametre.

„Ťažko posúdiť, čo je a čo nie je poézia, v každom prípade ľudia, ktorí sa prihlásia do slam poetry, majú asi potrebu vyjadriť niečo obrazne. Forma, ktorú použijú, sa viac či menej blíži k tomu, o čom ľudia, ktorí problematike rozumejú, hovoria, že to je poézia," uvažuje dídžej a copywriter Braňo Bezák.

Kľúčovým slovom k slamu je podľa neho autenticita. Tento rok sa prvý raz prihlásil do súťaže slam poetry a skončil ako jeden z troch najlepších. Primal sa k vystúpeniu sám svojím kritickým postojom k tejto súťaži.

„Vznikla výzva, aby som sa pred divákov postavil sám a dal nejaké svoje veci, keď toľko mudrujem. V priebehu týždňa som si sadol a napísal som si dve básničky," hovorí. „Zistil som, že tému tej druhej o strednom živote som dlho nosil v sebe, akurát nebol popud písať niečo, čo nikto nepotrebuje. Teraz som to potreboval aspoň ja sám, aby som sa s kritikou vyrovnal. Nie je to jednoduché."

Navzdory akadémii

Jedným zo staršej generácie básnikov, ktorí nemajú problém postaviť sa pred publikum, je Daniel Hevier. Realizácia poézie vychádza podľa neho z kultivovaného priestoru a je prirodzené, že sa chce dostať medzi ľudí. Deklamovaný text je návrat k podstate poézie, ktorá je istou rytmizovanou, extatickou rečou a človek do nej zapája rozum i telo.

„Veď začiatky poézie, to je rituálny, telesný prejav, až neskôr sa začína zachytávať písmom. Preto slam poetry beriem ako vyústenie niečoho, čo má dlhoročnú tradíciu, siahajúcu aj do histórie takzvaných storytellerov, akýchsi mestských rozprávačov. Som fanúšikom tejto formy," prízvukuje.

Akademická literárna obec hodnotu dnešnej poézie z ulice u nás ešte neobjavila. Tí, čo sa s ňou dostali do kontaktu, sú však presvedčení, že v množstve balastu okoreneného pikantnými výrazmi sa vždy nájde výpoveď, ktorá sa môže ukázať ako plnohodnotná.

Nakoniec, ako inak by mal cveng francúzsky kabaret so svojím cieľom obveseľovať (tento žáner spolutvorili mnohí, dnes najslávnejší umelci vo svete) a ako by sa do kníh dostala beatnická poézia? Beatnici túžili po tom, aby sa ich poézia dostala medzi ľudí.

Keď to nešlo konvenčnými cestami cez vydavateľov kníh, začali svoje básne čítať v džezových kluboch. Zaujali divákov a potenciálnych čitateľov svojím expresívnym prejavom a celou osobnosťou. Básne prispôsobovali živému publiku - dĺžkou, rytmikou či refrénmi.

Na vlastnej koži

„Spevnosť poézie u nás etablovali romantici," hovorí Daniel Hevier. „Predstavujem si, ako chodili na výlety a povedzme Janko Kráľ povedal - teraz vám zaspievam pesničku. A dal Zakliatu pannu a všetci ho počúvali. Musel však báseň najprv rytmicky obrúsiť. Až potom sa dostala na papier.

Alebo neskôr surrealisti a dadaisti - ich vystúpenia približovali báseň až k akémusi zaklínaniu. A ako inak než hovoreným slovom sa zachovali staré Homérove eposy? Najprv sa rozprávali, podávali, tradovali. Do knihy sa dostali až vďaka Guttenbergovi."

Poéziu v knižnej podobe a vlastné verše prednášané naživo považuje Daniel Hevier za dva rovnocenné fenomény. Možno už teraz je jasné, že aktéri z ulice - slameri - raz budú fenoménom v školách, alebo sa budú ich výstupy rozoberať na univerzitách.

Viacerí naši starší básnici sú citliví na tento spôsob prejavu a skúšajú ho sami na vlastnej koži - u nás napríklad Ivan Štrpka či Mila Haugová, a kedysi pred rokmi podobne vystupoval i režisér a dramatik Vilo Klimáček. A keď sa pozrieme na východ, jasným predstaviteľom je ruský básnik Jevgenij Jevtušenko, ktorý strhával davy čítaním svojich básní aj na štadiónoch.

Dávky nadávky

Daniel Hevier začal písať básne určené na hlasné čítanie pred ľuďmi formou voľného verša. Šiel skôr beatnickou cestou. Vznikali dlhšie litanické texty, ktoré mali príbeh a hrali sa s rytmom. Neskôr svoj prednes začal rapovať a využil pri tom hru na malé africké bongo. Vo svojom najnovšom románe dokonca zarapoval na celých desať strán.

Inšpiráciu dostal práve od mladých slovenských raperov, ako sú Bene alebo Vec. Uznáva, že v prípade poézie nahlas, do mikrofónu, človek musí pracovať s trochu expresívnejším slovníkom, aby poslucháčov strhol k počúvaniu. Tak dostávajú nový význam aj bohapusté nadávky či rôzne novotvary. „Určite by sa to dalo aj nejako teoreticky rozobrať," uvažuje. „Tí najlepší ich vedia majstrovsky nadávkovať. Je to veľmi dobré pre jazyk."

Hevier upozorňuje i na to, že tok myšlienok podaných naživo pôsobí, akoby sa autorovi slová práve rodili v hlave. Chce sa spoliehať len na svoj hlas a vonkajším prejavom čo najviac zaujať. Len máloktorý však dokáže vystúpiť na javisko bez akejkoľvek písomnej prípravy.

„Ono to vyzerá, akoby slameri či raperi dnes rezignovali na zachytenie textu písmom, ale nie je to tak. Navyše, diváci za nimi neraz prichádzajú po predstavení a pýtajú si text. A to je chvíľa, keď sa slovo vracia do literatúry. Aktéri ho niekde napokon vždy majú napísaný. Samozrejme, ak tí z najlepších práve nedávali úplný freestyle."

Súťaž je súťaž

Vystúpiť naživo pred ľudí s vlastnou výpoveďou je podľa Heviera samo osebe čosi podnecujúce, lebo autor okamžite dostáva divácky ohlas. „Niekto sa na niečom zasmeje, alebo sa zasmejú všetci, alebo je tam mrazivé ticho a cítite, že ľudia vám visia na perách a počúvajú všetko.

Na druhej strane, nie každý autor takúto formu potrebuje. Sú takí, čo radšej čakajú, kým im vyjde knižka a možno sa na ňu niekto po dlhom čase ozve."

Treba hádam ešte pripomenúť, že o nič horší, než je deklamovanie vlastnej tvorby, nemusí byť prednes, pri ktorom sa interpretujú diela iných autorov. Súťaže tohto typu majú u nás tradíciu niekoľkých desiatok rokov.

I keď časom mohli napáchnuť akademickou nudou, aj tu sa z času načas objaví odvážny počin sprevádzaný pozoruhodným výkonom. Bolo to ešte pred rokom 1989, keď sa napríklad na súťaži umeleckého prednesu poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín objavilo dievča menom Lucia Koláriková (dnes manželka výtvarníka Jozefa Danglára).

Pred divákov vystúpila s poéziou Woodyho Allena a aby tej drzosti nebolo málo, ešte aj regulárne šušlala. Porotu i divákov nakoniec strhla celým svojím zjavom natoľko, že si právom vyslúžila prvenstvo.
Čo zostáva povedať? Či už poéziu hodnotí náhodne vybratá porota z ľudu, alebo odborník školený v problematike, súťaž je súťaž, vždy má svojho víťaza a dvíha adrenalín. Ani tej najintímnejšej poézii to neuškodí.

Kto je slamer

Čo je vlastne slam poetry? Ide o súťaž, v ktorej sa kladie dôraz na poéziu a jej deklamovanie. Slamer je človek, ktorý je autorom svojej výpovede a aktuálne ju prednáša publiku. Vlastný text je preňho jeho výrazovým prostriedkom.

Využíva pri tom rytmiku, rýmovanie a členenie, mimiku, pohyb tela, ale aj vtip, improvizáciu či beatbox (vytvára tóny imitujúce bubeníka alebo perkusie iba ústami, bez použitia hudobných nástrojov). Prihlásiť do súťaže sa môže ktokoľvek.

V danom trojminútovom časovom limite má účastník svojím prejavom osloviť prítomné publikum v dvoch kolách. Hodnotí ho porota zložená z niekoľkých náhodne vybratých divákov. Víťaz získava finančnú odmenu, u nás je to sto eur.

Slam poetry založil začiatkom osemdesiatych rokov v Chicagu bývalý stavebný robotník Marc Smith ako vzburu proti suchým literárnym večierkom. Hoci jej v Amerike niektorí vytýkajú komerčný charakter, dokonca ju považujú za karaoke písaného slova a hrozia, že v nej ide o smrť umenia, postupne si aj tak získala popularitu v mnohých krajinách. K nám prišla z Česka a jej regionálne kolá vrcholia na festivale Pohoda, ako to bolo i tento rok.

Detská škola performera

Zistil som, že to nie je len tak. Keď máte športovú halu a v nej tristo detí, musíte sa pripraviť, nemohol som len rozprávať o písaní, musel som hľadať iné prístupy. Začal som hrať na klavíri a využívať i divadelné prvky. Stretával som sa takto s deťmi desiatky rokov," spomína.

Považuje to za dobrú školu, ktorá ho naučila vážiť si svojho diváka a uvažovať nad tým, čomu môžu spoločne porozumieť. „Jednoducho - verejný prednes má svoje zákonitosti," vraví. Detské publikum sa podľa neho od dospelého v zásade nelíši.

Všetci sa dajú ľahko oklamať, zmanipulovať a získať lacnými efektmi. „Snažím sa ich nezneužívať," tvrdí Hevier, známy aj ako učiteľ tvorivého písania na vysokej škole.

V každej myšlienke cítime skrytý časostroj

Rytmus je starší než človek. Striedanie dňa a noci, prílivu a odlivu, a množstvo iných jednoduchých aj zložitejších rytmov tu bolo ešte skôr, než do tohto rytmického prostredia vstúpili živé bytosti - a tie si doňho priniesli tak akosi na revanš zase svoje rytmy, tlkot srdca, vdych a výdych... Keď teda človek začal hovoriť, aj jeho reč bola, pochopiteľne, rytmická.

Tak o poézii hovorí Ľubomír Feldek, básnik, ktorého mnohí poznajú nielen ako majstra verša vo vlastnej i prekladovej poézii, ale aj ako ich štedrého rozdávača priamo pred publikom. Jeho priatelia a známi vravia, že celé hodiny dokáže rozdávať rýmy rovno z hlavy.

Rád improvizuje pre ich potešenie - a hneď vraj svoje improvizácie zabúda. Potom ho vždy príjemne prekvapí, že priatelia si to aj po mnohých rokoch pamätajú. „Raz sa napríklad stalo, že režisér Karol Spišák v prejave, ktorý mal po premiére mojej hry Z dreva vyrezané vo Zvolene, zrazu porozprával, že sme kedysi pred mnohými rokmi išli spolu autom a predbiehali sme stojaci autobus, z ktorého práve vystupoval do krovia pri ceste húf ľudí v čiernom," hovorí Feldek.

„A ja som vraj zaspieval: Keď išli z pohrebu, robili potrebu - od veľkého žiaľu aj veľkú aj malú... Dávno som na to zabudol, Karol si to pamätal - a musel som to počuť od neho, aby som si to aj ja zapamätal."

Čo je veta? Podľa Ľubomíra Feldeka je to myšlienka, ktorej stavba je zharmonizovaná jedným vdychom a výdychom. V každej myšlienke cítime ten skrytý časostroj - a teda vždy aj akúsi dvojdielnosť. „Od tej je už iba krôčik k tomu, aby sa dve polovice myšlienky rýmovali a aby sa reč stávala piesňou.

Človek, ktorý začal hovoriť, začal aj spievať - a pomenúval svet okolo seba s pomocou básnických prostriedkov, čiže aj s pomocou rýmu. Nie náhodou sa aj v slovenčine veci, medzi ktorými sú základné vzťahy, aj rýmujú. Strom je to, do čoho udiera hrom. Tráva je to, čo žerie krava. Podobne sa rýmujú základné pravdy: komu sa nelení, tomu sa zelení, mladosť - radosť, staroba - choroba," hovorí básnik.

Rým teda nie je niečo navyše, čím sa myšlienka prizdobuje - ale je už sám myšlienkou alebo prinajmenšom jej katalyzátorom. Iba vtedy, keď ním básnik narába takto, strhne svojimi rýmami aj čitateľa alebo poslucháča. „Kto toto pochopí, ten zvyčajne má aj väčšiu pohotovosť, čiže dokáže aj improvizovať," uvažuje Feldek.

Tvrdí, že rap a slam nie sú nijaké nové formy poézie - presne tak pracoval aj dávny improvizátor, ktorému vyletela niekde v hore alebo na poli z úst ľudová pieseň. „A aj ten improvizátor bol niekedy vulgárny. Ale keď to bolo dobré - ostatní mu to odpustili a spievali to po ňom. Veď kto by si rád nezaspieval „Od Zvolena až po Bytču" alebo „Od Zvolena až po Beckov"