V remastrovaných reedíciách vyšli takmer všetky albumy, ktoré legendárna britská kapela nahrala v rokoch 1971 až 2005. Výnimkou je Exile On Main Street, ktorý sa objaví v obchodoch až na jeseň.
BRATISLAVA. Crap Years. Aj tak označujú niektorí najväčší kritici najslávnejšej rokenrolovej skupiny The Rolling Stones všetky albumy, ktoré Jagger a spol. nahrali po roku 1972. No keď sa pozrieme bližšie, nie všetko, čo táto nesmierne talentovaná skupina splodila, nestálo za nič. Dôkazom toho je 13 albumov, ktoré na jar a začiatkom leta vyšli v remastrovanej podobe vo vydavateľstve Universal.
Zlatá éra
Rolling Stones sa rokmi stali predovšetkým koncertnou skupinou, ktorá svoje umenie predvádza na pódiu. Porovnajte si, ako hrali v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch a dnes. Kapela v súčasnosti žije predovšetkým zo štyroch zlatých platní na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Zlaté obdobie Stones sa začalo Beggars Banquet (1968), pokračovalo Let It Bleed (1969), Sticky Fingers (1971) a končilo dvojitým Exile On Main Street (1972). Práve z tých nahrávok dnes kapela hrá na svojich koncertoch najviac piesní. Street Fighting Man, Honky Tonk Woman, Brown Sugar alebo Tumbling Dice. Bez nich nie je vystúpenie tejto rokenrolovej mašiny úplné.
The Rolling Stones začali ôsmu dekádu vo skvelej forme. Singel Brown Sugar predznamenal skvelý album Sticky Fingers s legendárnym Warholovým obalom džínsov s otváracím zipsom a so slipami. Po nej nasledoval možno ešte lepší Exile On Main Street, plný štúdiových džemov, country pesničiek a experimentov, ktorý dodnes pôsobí dojmom, že na čo siahli, to premenili na zlato. Skupina ho nahrala skutočne v exile vo Francúzsku, kam ušla pred britskými daňovými zákonmi.
Lenže postupne začala strácať šťavu, aj keď to v hitparádach tak príliš nevyzeralo. V 70. rokoch ich predovšetkým zachraňovali lepkavé single. Jedným z nich bola výborná Angie z kozieho albumu Goats Head Soup (1973), ktorý vznikol na Jamajke. Kapela vtedy prekvapila novým zvukom. Čoraz viac sa presadzovali klávesy, dychové nástroje a vytrácali sa gitary.
Sfetovaný Keith
Tragédiou v kapele bola silná drogová závislosť motora kapely Keitha Richardsa, ktorý si vtedy vyslúžil prezývku „chodiaca mŕtvola". Bez jeho skvelých riffov sa strácala prapôvodná esencia. Nasledujúci It's Only Rock 'n' Roll (1974) trpel slabšími nápadmi, no v rebríčkoch kapelu udržala signifikantná It's Only Rock 'n' Roll, ktorú si Jagger za pomoci Rona Wooda, neskoršieho člena kapely, zložil vlastne sám.
V roku 1975 už bez gitaristu Micka Taylora kapela nahrala pozoruhodný album Black and Blue (1975). Kritici im vtedy vyčítali, že už vôbec neznejú ako Stones, no s odstupom času je to zaujímavá kolekcia piesní, z ktorých sa napríklad vyníma balada Memory Hotel.
Od zlatej éry bigbítu sa toho v hudbe veľa zmenilo. Do popredia sa dostalo otravné disco a kapelu začala ohovárať nová generácia punkrocku. Tí už v Stones nevideli rebelov zo 60. rokov, brojacich proti establishmentu, ale „zaprdených" milionárov. Stones však tento nápor prečkali celkom dobre, možno aj preto, že Keith Richards, ktorý sa postupne začal zbavovať návyku od heroínu, bol neviazaným spôsobom života vlastne jeden z prvých punkerov vôbec.
Z núdze cnosť
Album Some Girls nahrala kapela v roku 1977 v Paríži. Bolo to jej nesmierne tvorivé obdobie aj vďaka novému gitaristovi Ronovi Woodovi, počas ktorého éry vzniklo veľké množstvo piesní. Z niektorých kapela žila nasledujúce štyri roky. Hit Miss You bol odpoveďou na pulzujúcu newyorskú discoscénu. Ďalšie skladby ako When Whip Comes Down alebo Lies sa svojím nábojom blížili punkovej scéne.
Some Girls je dodnes považovaný za najlepší album kapely od Exile On Main Street, ale, bohužiaľ, aj posledný skvelý album od Stones. Nasledujúci Emotional Rescue (1980) bol jednoducho hrozný, bez šťavy, silných melódií a nápadov. Proste katastrofa. V roku 1981 kapela chcela vyraziť na turné, no chýbali jej nové pesničky, a tak sa Mick Jagger rozhodol, že použijú zopár starších z archívov.
Z parížskych nahrávok oprášili ich posledný superhit Start Me Up. Dodnes mnohí krútia hlavou, ako si potenciál tejto pesničky kapela vtedy nevšimla. Baladická Waiting On A Friend je ešte staršia. Pochádza zo sessions pre Goast Head Soup a patrí medzi klasiku. Výsledkom archeologickej práce bol vydarený Tattoo You, ktorý vydláždil cestu kapely do 80. rokov. Bola to vlastne z núdze cnosť, ale zafungovala.
Biznis zahladil spory
Dnes už vieme, prečo ďalšie nahrávky Stones ako Undercover (1983) a Dirty Work (1985) nestoja za veľa. Čoraz viac sa začala prehlbovať nenávisť medzi Glimmer Twins, ako si Jagger a Richards radi v minulosti hovorili. Odcudzenie dvoch lídrov vyústilo do ich sólových nahrávok a kapela sa spamätala až koncom deväťdesiatych rokov. Najprv vyšiel pomerne slušný Steel Wheels (1989) a potom vyrazili na úspešné turné, počas ktorého sa zastavili prvýkrát aj v Prahe.
V súčasnosti Stones pripomínajú dobre zabehnutú rokenrolovú mašinu, ktorá stále prináša obrovské zisky. Pred každým turné vznikne nový album. Z trojice posledných nahrávok Woodoo Lounge (1994), Bridges To Babylon (1997) a A Bigger Bang (2005) stojí za pozornosť hlavne tá prostredná. Ide vôbec o najpestrejšiu a najnaliehavejšiu nahrávku Stones za posledné roky.
Čo nám teda prináša trinásť remastrovaných albumov? Zatiaľ len pozoruhodnú cestu, ktorú kapela prešla. Musíme sa zatiaľ zmieriť s tým, že albumy od Sticky Fingers až po A Bigger Bang neobsahujú žiadne bonusy a rarity. V čase, keď ich slávni kolegovia Bob Dylan, The Beatles alebo Neil Young sprístupňujú svoje archívy a ponúkajú svoje stratené perly, Rolling Stones prekvapivo mlčia, pričom určite by sa v ich trezoroch niečo zaujímavé našlo.
