Stalo sa vám v poslednom čase niečo, čo ste nedokázali rozumom pochopiť?
„Stalo. Len pred par mesiacmi v dome mojej mamy. Bývala sto metrov od nás, mala cukrovku, stále sme ju preto chodili kontrolovať, či nie je v kóme a či netreba volať sanitku. Nakoniec zomrela na infarkt, minulý rok 1. mája. Chvíľu sme rozmýšľali, čo s tým domom bude, či ho prenajmeme, alebo či sa tam nasťahuje dcéra Vera. Ale potom sme sa rozhodli, že rok s domom nebudeme robiť nič. Koncom apríla potom prišli za Verou kamaráti zo Škótska a my sme im ponúkli na prenocovanie matkin dom. Sám som tam zašiel o čosi neskôr tiež, mával som tam pracovňu a zvykol som v nej prespať. Zrazu ma čosi zobudilo, šiel som na chodbu a zbadal siluetu. Keď vyšla z tieňa, videl som, že je to mama. Spýtal som sa, mamička, čo tu robíš? Ale neodpovedala."
Ako si to vysvetľujete?
„Uvedomil som si, že sme jej ducha vyrušili a vypudili. Sľúbili sme, že rok počkáme - a ten sľub sme porušili, hoci len o týždeň skôr. Podobné predsavzatie si dal po smrti mamy aj môj kamarát scenárista. Neviem prečo, som ateista a on, myslím si, tiež. Prečo sme chceli dodržať čosi, čomu neveríme? Zrejme obaja veríme, že predsa len kdesi existuje transcendentálny svet."
Stačí vám na to jeden taký zážitok?
„Mal som aj druhý, bolo to v čase, keď sme nakrúcali Dlhý súmrak - práve vtedy vážne ochorel môj otec. Ochrnul, päť rokov nevedel rozprávať a my sme zasa nevedeli, čo všetko dokáže vnímať. V Dlhom súmraku je scéna, v ktorej sa, dalo by sa povedať, stretáva hlavná hrdinka so smrťou. A v tom zábere som uvidel otca. Mal som pocit, že sme vypadli z rytmu a šli sme tú scénu niekoľkokrát znovu. V strižni som potom na ňu skúšal napasovať hudbu. Nič nesedelo. Až som si spomenul, že mám kdesi ešte úplne prvý záber. Pri nakrúcaní sa mi zdal zlý, v strižni bezchybný. Môj chorý otec, ten, čo prechádzal toľkou kalváriou, mi nakoniec pomohol."
Vo filme naznačujete, že ani vzdelanie, ani vyšší vek nám nepomôžu, keď treba prijať smrť.
„V podstate nie. Človek by chcel stále chápať, čo sa s ním deje, chcel by ovládať všetky svoje kroky. Lenže to akoby preskakoval v knižke niekoľko zaujímavých strán. Nie všetko sa dá verbalizovať, uchopiť vedomím, preložiť do nášho jazyka. Keby sme sa s tým vedeli zmieriť, mohli by sme sa otvoriť novému, možno aj bohatšiemu poznaniu."
Vaša hrdinka ma za jednu noc dva veľmi podobné sny. Aj vám sa nejaké stále vracajú?
„Vracia sa mi sen, že spím v pracovni otočený ku stene. Otočím sa a chcem zažnúť lampu. Lampa sa však nerozsvieti, ja sa zobudím a zistím, že som stále otočený k stene. Chvíľu teda znovu snívam, otočím sa, skúšam zažnúť lampu, tá sa nerozsvieti a ja sa zasa zobudím otočený k stene. Je to veľmi únavné, chcel by som sa naozaj zobudiť, počujem, že niekto je v izbe, volám naňho, ale on ma nepočuje."
Myslíte si, že to niečo znamená?
„Nie je to zlý sen, len neviem ovládať svoje telo a premôcť ten zvláštny fyzický jav. Možno to súvisí s pocitmi žalára - hlava je väzňom vlastného tela."
Ľudí väčšinou nebaví počúvať cudzie sny. Vás áno?
„Sen nikdy nenudí, napríklad moja manželka máva veľmi zvláštne sny. Raz som našiel jej opis dvoch snov, hneď som jej aj kúpil zošit, aby v tom pokračovala."
Čo sa deje s človekom, keď spí?
„Keď spí? O tom som neuvažoval, ale povedal by som, že sa v ňom robí generálny poriadok. Všetky orgány idú do servisu. Jediné, čo neštimuje, je, že mňa v spánku strašne bolia kríže. Dôležitejšie však asi bude, že sa nám v hlave usporadúvajú zážitky, a preto by sme si mali všímať, čo v sne vidíme. Často sa nám totiž zjavujú veci, ktoré sme vo vedomom stave vôbec nepovažovali za dôležité. Všimnite si psa, keď spí. Leží na dlážke a pritom kmitá labami, asi sa mu zdá, že beží. Spánok musí byť poriadna námaha!"
Nebojíte sa, že v sne o sebe zistite netušené veci?
„Nie, pretože každý poznatok ma môže len obohatiť. A napokon, nie som ani sériový vrah, ani psychopat! Ja by som bol vlastne rád, keby som mohol spať a snívať oveľa viac, ale boľavé kríže mi nedoprajú viac ako štyri hodiny. Sny si takmer vôbec nepamätám, kým by som si stihol nejaký zapísať, už by bol fuč. Ale môžem o nich hovoriť aspoň vo filmoch."
Čo v nich filmári vidia?
„Sen je možnosť, paralelná cesta. Neraz ju zbadáme až vtedy, keď križuje tú našu. Kým na ňu nevykročíme, nemôžeme zistiť, či je horšia, alebo lepšia. Väčšinou vtedy príde ku kataklizme. Človek to zvykne chápať ako drámu, náhodnú nehodu, niečo, čo odrazu vybuchlo. Nejde však o nič iné, len o to, že niekde sa stala chyba. Mňa a scenáristu Andrása Forgácsa tieto procesy veľmi zaujímajú. Zvyknú mi vyčítať, že moje postavy nemajú minulosť, ale mne sa zdá najpútavejšie to, čo sa im deje chvíľu pred takým kataklizmickým momentom a chvíľu po ňom. Viedla k nemu cesta, ktorá bola celkom blízko, nebolo ju však vidno. Človek vchádza cez novú bránu bez toho, aby o tom vedel. Stačí, že len na chvíľu odbočí zo svojej cesty, spraví čosi, čo inak nerobí. Naštartujú sa udalosti a jemu sa začne nový život. Znovu sa narodí, dostane sa do sveta s novými zásadami. Buď ich prijme, alebo skončí zle."
Prehliadka Štyri živly je v podobnom kraji, ako si vyberáte pre svoje filmy. Pôjdete sa po okolí Banskej Štiavnice prejsť?
„V každom prípade. Pre bolesti v krížoch nerád cestujem, ale tomuto pozvaniu som sa naozaj potešil. V Banskej Štiavnici sa narodil môj dedo. V jeho dome som strávil pekné chvíle, nad mojou posteľou bol zavesený obraz so Starým zámkom. Vždy som sa naň díval, keď som sa zobudil a mám ho aj doteraz, zdedil som ho po mame. Rád sa pôjdem pozrieť na to, čo mal rád aj môj dedo."
Dobre si pamätáte na detstvo, na to, aké miesto v ňom mala fantázia?
„Samozrejme, že som veľa fantazíroval, svojej fantázie som sa dokonca veľmi bál. Dlho som bol ustráchané dieťa, bál som sa snov aj námesačníctva, bez zasvietenej lampy som nemohol zaspať. Neskôr som začal písať príbehy z kozmonautiky - mimochodom, dodnes mám veľmi rád sci-fi - a s kamarátom sme sa cely deň vydržali hrať na kozmonautov schovaní v jednej debne. Moja fantázia bola výrazne vizuálna. Na gymnáziu som si potom uvedomil, že spisovateľ zo mňa nebude, pretože som si slová nevedel podmaniť. Odvtedy som sa začal zaoberať filmovým jazykom a to, čo neviem opísať slovami ja, to napíše môj kamarát scenárista."
Bol by to zlý sen, keby ste už nemohli nakrúcať?
„Áno, to by bol zlý sen! Síce nemusím každú chvíľu robiť filmy, ale robím ich vždy, keď sa mi niečo dostane do hlavy."
Čo je v nej teda teraz?
„Už dlho nosím v hlave príbeh o mimoriadnom vzťahu medzi starým mužom a mladíkom. V prvom úseku života je ten starý muž veľký zloduch, až neskôr je z neho dobrý človek. A naopak, mladík je najprv veľmi milý, neskôr sa však mení na démona. Bude to príbeh o starobe a stratenom čase. Scenár je už vlastne hotový, ešte musím nájsť dobrého herca do úlohy starca. Je vlastne veľa príbehov, ktoré by som chcel vyrozprávať. Škoda, že život je príliš krátky na to, aby som ich doň nahustil všetky."
