Netradičná expozícia predstavuje tucet Šimkových fotografií Fera Guldana v jeho dvanástich obrazoch.
BRATISLAVA. Kto trochu pozná Guldanovu tvorbu vie, že by Fero Guldan nebol ochotný paspartovať nič. Ibaže by sa rozhodol zapaspartovať všetko vrátane seba paspartou, ktorá by bola pokračovaním jeho samého z oboch strán, t. j. z vnútornej i vonkajšej strany obrazu.
V tomto prípade šimkovskej fotografie, zachytávajúcej Guldanovu prítomnosť v manhattanskej Chelsea, v Brooklyne, na Staten Islande, v marylandskom Baltimore.
Niekoľkonásobné keby
Na fotografiách, ktoré zdiaľky a na prvý pohľad takmer pripomínajú bežné turistické fotografie, ktorými by možno aj boli, keby nebolo toľkonásobného keby.
V podmienke prvého keby by na jednej strane spúšte nebol prst i oko vynikajúceho lekára, otca legendárneho básnika Svetozára Daniela Šimka. Človeka s takým odporom k neslobode, že si pre seba i svojich blízkych dobrovoľne vyberie celoživotnú relatívnosť slobody emigranta amerikána a podľa zvykových zákonov emigrácie sa stane tak trochu vynechaným čudákom pre tých tu aj pre tých tam.
A v rámci tej istej podmienky by na druhej strane spúšte nesmel byť výtvarník, periodicky zdvíhajúci varovný prst zo svojho čudáctvom opradeného príbytku nad Svätým Jurom, ktorý s maximálnym nasadením rozdáva stopy svojho podmanivého prirodzeného minimalizmu všade, kde sa v rámci presného plánu náhod vyskytne.
Od pivných keksíkov vo všetkých krčmách sveta cez poštové schránky, obsahujúce svedectvo toho, čo si človeka nájde, cez drevené, papierové alebo kovové artefakty, pripomínajúce, že jediné, čo v skutočnosti máme, je táto a možno ešte tá ďalšia chvíľa, až po keramickú mozaiku v manhattanskom National Bohemian Hall.
A do tretice, v rámci tej istej podmienky, by oboch autorov napriek ich takmer dokonalej rozdielnosti nesmela spájať nepózerská úcta k slobode. Jej súčasťou je dnes trošku pričasto a až príliš programovo ironizovaná elementárna slušnosť a morálnosť, ktorá sa kdesi medzi oboma koncami spúšte jednoducho nemôže nenachádzať.
Mnohoznačný symbol
Ďalším keby je nepochybne vlnité drevo, do ktorého sú šimkovské fotky zakomponované. Fero Guldan veľmi dobre vie, že básnik je na svete dovtedy, kým žije poézia v jeho básni. A čosi z pocitu, s ktorým Guldan rozoberá a rozpilováva spálňu, ktorú už postupne prestali potrebovať jeho teta Albína a následne aj vlastná matka, prechádza do obrazov.
Pripomína tým trochu dotyky toho, čo je dôležité už len kdesi na hrane medzi dvomi svetmi a v tom našom sa premieňa medzi okom umelca a náhodného diváka na súčasť chvíle celkom inej.
Viem o tom čosi i ja, pretože na niektorých kúskoch spálne sú i chvíle so slovami z mojich vlastných básní, a vie o tom asi najviac Vlado Šimko, ktorý je na doživotie odsúdený a zároveň obdarený žiť s veršami svojho syna, ktoré sú neviditeľnou pečiatkou skutočnosti prítomnej i tej predplatenej vopred.
A napokon, nemenej dôležitým keby, pri ktorom sa treba pristaviť, je aj názov výstavy Špagát vo vetre v bratislavskej K. Gallery. Špagát je symbol vskutku mnohoznačný. Môžu si na ňom oddýchnuť lastovičky, ktoré slobodne preleteli cez pol sveta. Možno naň spoľahlivo zavesiť čokoľvek, čo symbolizuje slobodu chvíle natoľko, nakoľko nejaká chvíľa slobodná na konci trepotajúceho sa času vôbec môže byť.
Ale guldanovsko-šimkovský špagát vo vetre môže byť aj niečím celkom iným. Čímsi, čo sa prejavuje ako priateľstvo ľudí, ktorých niečo spojí, aj keď ich svet občas prinúti odísť tam, kam sa im možno ani príliš nechce, ale čo iné im už zostáva, keď sa rozhodli žiť tak, ako sami chcú.
