BRATISLAVA. Tradičné chápanie textilného diela ako „nástennej maľby“, teda monumentálno-dekoratívneho, podľa maliarskej predlohy vytkaného objektu-gobelínu situovaného v reprezentatívnom priestore, dostalo v kontexte socialistického umenia významnú podporu. Tak ako stredoveké a barokové gobelíny zdobili chrámy a paláce, mali aj „socialistické“ vniesť slávnostnú prezentáciu ideí do nových chrámov budovateľov lepších zajtrajškov.
Nové stratégie textilu
Zmenami, ktoré nastali v 60. rokoch, sa pozvoľna menili aj miesto a funkcie umenia v spoločnosti, a menil sa aj prístup k chápaniu textilného diela. Termíny tapiséria, neskôr umenie vlákna, mäkká plastika, textilný objekt, naznačujú nové stratégie textilu.
S oslobodením od tradičných výrobných postupov, tém a spoločenskej objednávky autori hľadajú nové výtvarné a technické možnosti. Limity už nevymedzuje remeslo a materiál, ale duch súčasného umenia.
Eva Cisárová–Mináriková prišla študovať na VŠVU k Petrovi Matejkovi s excelentnou výbavou – pochádza z Cífera, kde bola na uhorské pomery vynikajúca textilná dielňa, a strednú školu absolvovala v Brne, v oddelení Bohdana Mrázka, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov československej autorskej tapisérie.
Tolerantná atmosféra v Matejkovom ateliéri a otvorený maliarsky program štúdia jej umožnili hľadať vlastnú cestu – sama na ráme votkávala svoje predstavy do textilu. Tkanie na ráme, a nie na tkáčskom stave, v Bratislave zaviedla ona. Verí, že ruka verne sleduje myslenie v materiáli, že je schopná počúvať hlas prírody a tiež Boha, ktorý je v materiáli obsiahnutý.
Už to nie sú elegantné a bravúrne zvládnuté monumenty, ale pripomienky a narážky, hravé či vážne,konceptuálne premyslené, atakujúce zmysly aj pamäť.
Pocty starým majstrom
Autorka postupne po sérii autorských tapisérií a aj po skúsenosti s výskumom k teoretickej diplomovej práci (Mária Hollósy a cíferská vyšívačská škola) obracia pozornosť na štúdium historických textílii, ľudového textilu, textilu predkolumbovských amerických kultúr, umenie prírodných národov a s veľkou pokorou vytvára rad prác, inšpirovaných z týchto zdrojov.
Sú to pocty starým majstrom gobelínu, ale aj ľudového textilu, ktorých diela cituje ako fragmenty a voľne interpretuje, komentuje a parafrázuje vo vlastnej autorskej technike. Majstrovské zvládnutie remesla a kultivovaný farebný rozvrh je prvý dojem z diela, ale hlbšie sústredenie nám odkrýva narážky a spomienky do rôznych časových a kultúrnych vrstiev.
Fragmenty textílií ako pamäť rodu a doby
Veľkú časť svojich tvorivých ambícií posledných rokov autorka koncentruje do „ekologických“ stratégií – recyklovaný textil, priemyslový odpad, prírodné vlákna, fragmenty textílií ako pamäť rodu, národa, doby, sú materiálovou bázou jej tvorby a myslenia v textile.
Už to nie sú elegantné a bravúrne zvládnuté monumentálne textilné diela, ktoré reprezentovali československú tapisériu na významných výstavách doma a vo svete, ale pripomienky a narážky, niekedy hravé, niekedy vážne, konceptuálne premyslené, priestorovo atakujúce zmysly aj pamäť.
Techniku tkania nahrádza koláž a asambláž, plstenie, uzlovanie, inštalácia. Vzorníky, zápisníky, herbáre, šlabikáre, pamätníky, majú podobu knihy rôznych formátov, fragmenty textílií sa ocitajú v rôznych kontextoch a paradoxných posunoch.
Po revolúcii vstupuje Eva Cisárová–Mináriková ako pedagóg na VŠVU a podieľa sa na vytvorení novej koncepcie vzdelávania v odbore, vedie ateliér voľnej textilnej tvorby, zavádza reštaurovanie historického textilu. So študentmi usporiadala rad výstav a exkurzií po textilných pamiatkach Európy, zúčastňuje sa na sympóziách, workshopoch. Dostala Slovensko do európskej mapy historického textilu.
Vystavovala na viac ako dvesto kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí a výstava v Nových Zámkoch je jej prvou samostatnou výstavou... Tiež paradox.
Autor: Eugénia Sikorová (Autorka je historička umenia.)
