Megakoncerty ma príliš nelákajú, ale pri U2 nikdy neváham. Pre hudbu, fantastické gitarové medzihry medzi skladbami, atmosféru, ktorú vie večný šoumen Bono vytvoriť.
Dalo by sa povedať, že som U2 „objavila“ dosť neskoro, až ku koncu 90. rokov. Spätne som sa zoznamovala s ich tvorbou a bavilo ma vnímať zmeny, ktorými postupne prechádzali. Práve preto som vždy zvedavá na každú ich novinku.
Pôvodný zámer ísť na koncert k ich poslednému albumu No Line On Horizont do Záhrebu stroskotal, pretože lístky boli okamžite vypredané, a tak ostali v ponuke poľské Katowice. Ale neľutovala som.
Vrcholom večera bola pieseň New Years Day – jej vznik inšpirovali Lech Walesa a hnutie Solidarita. Pri prvých tónoch vytvoril asi 70tisícový dav poľských fanúšikov obrovskú poľskú zástavu z tričiek, pršiplášťov, z čohokoľvek v potrebnej farbe. Domáci ňou prekvapili kapelu na koncerte už pred štyrmi rokmi. Ale keď to človek zažije na vlastnej koži, je to sila a behá pri tom mráz po chrbte. Nečakali to ani členovia U2. Bolo milé sledovať vždy výrečného Bona, ako na okamih nenachádza slová.
Koncert dopadol výborne. Aj vďaka organizácii. Desaťtisícový dav sa po skončení pozvoľna vytrácal v obrovskom parku okolo štadióna.
A na ceste domov, na hlavnom ťahu smerom na juh, bolo za skorých ranných hodín vidieť hlavne autá zo Slovenska, z Česka a Rakúska. Nikomu neprekážalo, že to bola dlhá noc.
