Václav Jiráček: Na plátne vraj pôsobím urastene

Ak vám meno VÁCLAV JIRÁČEK veľa nehovorí, je možné, že čoskoro bude. Už teraz sa na vás jeho tvár díva z bilbordov a plagátov po celom Slovensku. Je nateraz posledným predstaviteľom Jánošíka. Ako dopadne v porovnaní s legendami ako Paľo Bielik, František

Kuchta či Michal Dočolomanský?

Nebojíte sa, že Slováci budú od nového filmu aj od vás čakať priveľa, že sa budú dožadovať na vašom mieste fyzicky väčšieho chlapa či príbehu zodpovedajúcemu romantickým predstavám?
Teším sa na prípadné rozdielne prijatie vo všetkých troch krajinách, kam náš film a téma Jánošík smeruje. Naučil som sa neočakávať nič a určite sa nebojím. Nechám sa prekvapiť a hádam sa niečo dozviem. Tí ľudia, čo už mali možnosť vidieť náš film, ho vnímali veľmi emotívne, ako keď čítate Jarné vody od Lermontova, takže romantikov by sme sklamať nemali. Tí, čo očakávajú veľkého chlapa, môžu podľahnúť filmovému čaru, na plátne vraj pôsobím celkom urastene.

Proces vzniku filmu Jánošík bol trochu neštandardný, mal odklad jeho dokončenia aj nejaké výhody?
Agnieszka Holland hovorila, že sme sa herecky posunuli. K niektorým scénam by som sa pred pár rokmi postavil inak, ale nakoniec som bol rád, že som mal herecky i životne viacej za sebou. Nemusíme ľutovať, že sa projekt pozastavil.

Čo hovorí váš herecký cit, je scenár skutočne „pravdivou“ históriou?
Pokúsili sme sa priblížiť k historickým faktom. Z filmových spracovaní to bude to najpravdivejšie, veď scenáristka Eva Borušovičová odviedla až historicky-vedeckú prácu pri príprave svojho scenára.

Vnímate Jánošíka ako národného hrdinu či národného zbojníka?
Osobne sa stotožňujem s Jánošíkom ako s človekom, ktorý túži po istej vnútornej slobode. Politika a národnostné uvedomenie ho nezaujímajú.

Preštudovali ste si vopred, ako sa k postave Jánošíka postavili vaši hereckí predchodcovia, v čom budete iný?
Heroicky zdvihnutá tvár smerom do hôr, plná odhodlania, revolty a pomsty. Fascinujúce. Ale tieto filmy mi neboli nejako zvlášť odporúčané, aby som nenabral podobný kurz. V tom našom pohľade je skôr melanchólia s vedomím toho, že svojmu osudu človek neutečie.

Vznikali počas nakrúcania nejaké slovensko-poľsko-české nedorozumenia?
Agnieszka Holland ovláda češtinu i slovenčinu a mnohé ďalšie jazyky, z ktorých rodná poľština, do ktorej i prekladá, je jej najbližšia. So mnou hovorila striedavo po česky a slovensky. Kasia Adamik si vytvorila tzv. východoeurópske esperanto, s ktorým dodnes komunikujeme. Kameraman Martin Štrba naučil svoju kamerovú osádku dôležité slovenské slová. Pri poľskej časti nakrúcania zabezpečili tlmočníka, ale jeho funkcia bola zbytočná, po týždni balil kufre a opustil nás. Ospravedlňujem sa, ale žiadnu vtipnú historku nemám, jazykovým nedorozumeniam sa nesmejem.

Aké scény boli pre vás fyzicky či psychicky najťažšie?
Otvorená zlomenina stehennej kosti, polámané rebrá a zápal pľúc, zo súbojov niekoľko drobných škrabancov a modriny. To všetko si odniesli niektorí kaskadéri. Ja osobne som schytal len tie škrabance, zlomený kúsok zubu a štvorročnú reumu v rukách. Zo studeného Dunajca a zo snehu. Nakrúcali sme v každom ročnom období, takže v zime sa všetci brodili snehom, na jeseň blatom, v lete bolo zas horúco. Nakrúcať v horách je ťažké. Určite scéna popravy a kúrenia v osemstupňovom Dunajci.

Zažili ste aj skutočne krízové situácie?
Najťažšie bolo pre všetkých prerušenie nakrúcania. Tomu projektu sme už niečo dali a verili sme mu. Teším sa na celý slovenský štáb, že sa opäť pri premiére stretneme a budeme šťastní, že sa to dokončilo.

Ako ste si rozumeli s režisérskou dvojicou? Ako mali medzi sebou matka a dcéra rozdelené kompetencie?
Občas som sa spýtal na rovnakú scénu Agnieszky i Kasie, bavilo ma, že oboje bola pravda. Inak si to ale rozdelili tak, aby im bolo dobre. Hore do hôr chodila väčšinou Kasia, dole v chalúpke bola Agnieszka. Ale až na pár výnimiek boli na mieste vždy obe. Keď som nenakrúcal, sedel som s nimi pri monitore, krásna atmosféra. Agnieszka vie pekne spievať ľudové pesničky.

Vo filme Na vlastní nebezpečí hráte zakomplexovaného človeka, ktorý celej výprave skomplikuje život. Ktorá poloha je vám bližšia, táto alebo tá hrdinská, jánošíkovská?
Obe.

Vaša postava vo filme Hlídač č. 47 je tak trochu vydedenec z miestnej komunity. Myslíte, že vám už prischnú takéto postavy s temným tajomstvom, alebo sa ešte vrátite k aristokratickým postavám, akú vám pridelili vo filme Krev zmizelého?
Úprimne neviem, v našich podmienkach si herec svoju dramaturgiu nevytvára, len sa za ňou pozerá.

V ostatných filmoch ste hrali aj po boku slovenskej herečky Lucie Siposovej. Rozumiete si, alebo sa len k sebe vizuálne - teda podľa názoru režisérov - hodíte?
Hodíme sa k sebe zrejme i povahovo, pretože sa z nás stali priatelia. Luciu obdivujem, napísala úspešnú knihu, má dokončený filmový scenár, ktorý sa má realizovať. Naposledy ma obsadili do krátkeho filmu S Elisabeth v kuchyni, ktorý nakrútil Juraj Krasnohorský a bol to náš s Luciou už celkom štvrtý spoločný film. Okrem tých dvoch menovaných sme ešte obaja hrali vo filme Dark Spirits. Dúfam, že nám i to pracovné stretávanie vydrží.

Práve sa roztrhlo vrece s premiérami vašich filmov. Koncom augusta má mať premiéru aj film Hodinu nevíš, kde hráte heparínového vraha. Ako vám sedel takýto hororový žáner?
Čítal som scenár a mal som skutočne nepríjemný pocit viny, na druhej strane ma to fascinovalo. Pri nakrúcaní mi dalo veľa práce sa s tým vysporiadať. Nakrúcať sa začalo tri týždne po Jánošíkovi a tejto zmene som sa potešil. Čakal ma komorný štáb, uzatvorené miestnosti a úplne iná postava. Extrémne situácie a napätie mi sedia rozhodne viac než niečo nudné.

Ako sa cítite pri nakrúcaní akčných sekvencií filmov?
Akčné scény a vôbec prácu s kaskadérmi mám rád. Mozog pritom pracuje viac v športovom duchu. Je to príjemné telesné uvoľnenie behom nakrúcania, zároveň však trocha vzrušenia. Život kaskadéra by sa dal prirovnať k tomu zbojníckemu - počas dňa nebezpečná práca a večer zábava a ženy.

Zdá sa, že nemáte nič ani proti polohám záhadných milencov. Ako je to s citovým svetom Jánošíka a s jeho filmovými partnerkami?
Táňa Pauhofová je skvelá herečka, ľudsky s ňou cítim, kopu vecí si nemusíme vysvetľovať a hovoriť, sú medzi nami prirodzene jasné. Od Jánošíka sme sa bohužiaľ už pracovne nestretli, ale verím, že to ešte príde. Poľská herečka Kasia Herman patrí medzi tie najlepšie vo svojom veku, je to veľká profesionálka. Sarah Zoe Canner, ktorá hrala osudovú lásku Jánošíka, bola moja spriaznená duša počas nakrúcania. Zostali sme, podobne ako s Táňou, priatelia.

Máte hrať aj vo filme Nádech a výdech (Mamas & Papas), ktorý má prísť budúci rok do distribúcie. Do akej úlohy vás tam obsadila režisérka Alice Nellis?
Moja úloha je práve nádych a výdych. Hrám potápača, takže som si musel urobil kurz. Chodím plávať a opaľovať sa, aby som bol opálený. Nikdy som si nemyslel, že sa objavím v soláriu, no a už som na tom vesmírnom grile dvakrát ležal. Scenár si neprečítam, pretože žiadny nemám. S Alicou sme mali len také sedenie, kde nám porozprávala naše charaktery a históriu postavy do chvíle, keď sa objaví v príbehu. Spoločne so Zuzanou Kronerovou a Bydžovskou budeme improvizovať. Väčšiu časť filmu už nakrúcam, teraz čakám na povolenie pre nakrúcanie v Egypte. Film Nádych a výdych je moja nová meditácia až vášeň, objavil som pri ňom krásny pocit pri plávaní a potápaní.

Pri množstve filmových ponúk budete stačiť ešte aj na divadlo?
V súčasnosti hrám už len v Dejvickom divadle. Dlho som nič nové neskúšal a tak hľadám tému, ktorá by mňa i divákov mohla zaujať.

Začali ste divadlo, aké ambície ste mali pri zakladaní divadla Letí?
V divadle Letí som videl herecké divadlo, ktoré by nadviazalo na našu školskú prácu s profesorom Miroslavom Krobotom. Ale bez silného režiséra, ktorý by sa mohol naplno, koncepčne, niekoľko rokov venovať len jednému divadlu, to nejde. Navyše nemáte dostatok financií. Takže v dnešnom Letí prevažuje dramaturgia, ktorá predstavuje súčasných dramatikov. Viacerí herci spolupracujú ako hosťujúci Naše cesty sa teraz rozišli, ale nemyslím si, že to je definitívne.

Ako spomínate na spoluprácu so slovenským režisérom Mariánom Amslerom?
Marián je jeden zo zakladajúcich členov Letí. Stretli sme sa pri absolventskom predstavení na DAMU. Práca s ním je skvelá, jeho pohľad na tému je vždy súčasný a komunikatívny, ale hlavne si rozumieme ľudsky, to je dôležité.

Očakávate, že od septembra bude každý na Slovensku poznať vaše meno, že sa film o Jánošíkovi stane kasovým trhákom?
Niekoľko ľudí pracuje na tom, aby to tak bolo i v Čechách a v Poľsku. Snažíme sa, aby sa o mne a našom filme vedelo.