Tričká s nápisom Yes smerovali v sobotu na hrad Devín. Pretože aj Jon Anderson prišiel oslavovať nový svet. Marián Varga upozorňoval, že netreba byť zbytočne sentimentálny, ale pri Marte Kubišovej sa nedalo nezaslziť.
BRATISLAVA. Symbolicky, s kúskom ostnatého drôtu v ruke, privítal v sobotu Ladislav Snopko návštevníkov Devínskeho hradu. „Kedysi som sníval sen, že sa aj v tejto krajine budú organizovať slobodné koncerty pre slobodných ľudí,“ vravel na úvod akcie Tribute To Freedom: Pocta slobode.
Bol jej organizátorom a moderátorom a nezabudol pripomenúť, že dramaturgia podujatia nebola náhodná. Zahrať či zaspievať prišli umelci, ktorí sa pred dvadsiatimi rokmi podieľali na páde totality.
Na hranici poznania
Najväčším magnetom bol špeciálny hosť - hudobník Jon Anderson. Tričká s logom legendárnej art-rockovej formácie Yes, v ktorej dlhé roky pôsobil, mali oblečené návštevníci rôznych vekových kategórií. „Je to ako zobudiť sa a uvedomiť si, že naokolo je nový svet,“ uviedol očakávanú pieseň Close To The Edge.
Andersona sprevádzali počas koncertu slovenskí hudobníci a skromný Brit ich síce opatrne, ale nakoniec bezchybne uviedol po mene. „Som poctený, že môžem vystupovať na pódiu s Jonom. Skupinu Yes som počúval od štyrochpiatich rokov a teší ma, že som účastníkom takéhoto spomienkového večera a stojím na pódiu s takými ľuďmi, akí tu dnes sú,“ hovoril bubeník Martin Valihora.
Netreba byť patetický
Osvetlený hrad, ktorý v minulosti obopínal ostnatý drôt, sám osebe dotváral atmosféru. „Prešiel som to tu asi trikrát na bicykli, je to magické miesto,“ opisoval svoje dojmy pesničkár Vladimír Merta. „Som neperiodický človek a neoslavujem ani svoje narodeniny, ale pri jubileách sa asi každý stáva pamätníkom. Nechcem byť ten, kto spomína, pre mňa je už veľa vecí z komunizmu nepochopiteľných a neviem, čo si potom myslia mladí ľudia, ktorí o tom počuli len od rodičov. Tribute To Freedom má zmysel ako dôstojný výchovný koncert.“
S ním súhlasil aj Marián Varga. „Pád železnej opony je aj z historického hľadiska dôležitá vec, ale ja sa snažím nerozlišovať medzi koncertmi. Treba mať hlavne úctu k poslucháčovi a ani v tomto prípade nebyť príliš sentimentálny a patetický.“
Spevák a politik Michael Kocáb, ktorý s Pražským výběrom II. vystúpil na záver sobotňajšieho koncertu, si pamätá, ako ho Collegium Musicum v minulosti oslovovalo. „Vďaka Mariánovi Vargovi som si všimol slovenskú hudbu,“ konštatoval pri svojom príhovore na pódiu.
Zázrak, ktorý sa začal diať
Kocáb a jeho kolegovia z kapely pripravili energické ukončenie slávnosti. V mnohých však vtedy ešte stále doznievali pesničky Marty Kubišovej, pretože pri niektorých sa nedalo ubrániť slzám. Po kedysi nežiaducich skladbách Cesta alebo Motlitba pro Martu pridala svoje ďakujem všetkým, ktorí pri nej celý čas stáli. „Myslela som, že by to bol zázrak, keby som mohla ešte stáť na pódiu a ten zázrak sa zrazu začal diať.“
Autor: Katarína Šamajová
