Žiadna diskrétnosť zrejme neplatí, keď sa píše o Ingmarovi Bergmanovi. Presnejšie - neplatí, keď sa píše o jeho láskach. Nedávno o ňom vyšla nová knižka, volá sa The Life and Films of the Last Great Europian Director. Sám autor, britský kritik Geoffrey Macnab, z nej mal trochu nepríjemný pocit. „Keď som pred písaním hľadal o Bergmanovi nové informácie, mal som pocit, že zneucťujem posvätnú pôdu," vravel pre denník The Independent.
Pôžička pre pár rodín
Žeby sa teda Bergman v hrobe obracal? Pravdepodobne nie. Nové ženy vítal vo svojom živote so samozrejmosťou, zmeny vo vzťahoch sa mu zdali rovnako zákonité ako zmeny v počasí. Píše o tom v autobiografii Laterna magica. Na jednom mieste konštatuje, že v roku 1950 už musel živiť tri rodiny. Inými slovami, vtedy mal čosi vyše tridsať, práve išiel nakrúcať Leto s Monikou, a k tým rodinám mu pribudla ďalšia milenka, herečka Harriet Anderssonová.
Veľa filmov robil Bergman len preto, že potreboval peniaze, o tom písal tiež dosť otvorene. A jeho zamestnávateľ Svensk Filmindustri zas otvorene hovoril o tom, že nie vždy bol s tými filmami spokojný. Aj tak sa však o svojho mladého režiséra staral, a keď bolo v jeho rodinách veľmi zle, poskytoval mu aj pôžičky. Ale o niekoľko rokov, keď boli v kine Úsmevy letnej noci, už bol veľmi radi, že pre neho robí taký úspešný režisér.
Krajšia ako Panna Mária
Samozrejme, úžasnú mágiu Bergmanovych filmov dotvárali jeho herečky. Lenže, práve proti tomu slovu „jeho" dnes tie herečky protestujú. V The Independent o tom rozpráva Geoffrey Macnab. Stretol sa, napríklad, aj s Harriet Anderssonovou a tá povedala, že ona a jej kolegyne boli z Bergmanovho vlastníckeho prístupu nešťastné. Vždy, keď hovoril „moje herečky", mali pocit, že sú bábky.
Harriet hrala vo filme Ihrisko, spolu s Bibi Anderssonovou. „V spôsobe, akým ich snímal, bolo až čosi fetišistické," vraví Geoffrey Macnab. Všimol si tiež, že Bergman v herečkách hľadal svoju mamu, pretože pri nej sa cítil bezpečne. A porovnával ich s ňou, lebo si myslel, že bola krajšia ako Panna Mária. Konečný výsledok nemohol byť iný ako chaos, egoizmus, žiarlivosť, myslí si Macnab.
Na také čosi si dodnes spomínajú aj iní jeho spolupracovníci, najmä technici. Ingmar Bergman má šťastie, že napísal Laternu magicu. Pretože zakaždým, keď sa k nej jeho fanúšikovia vrátia, nájdu v nej človeka, ktorý musel obohatiť nejeden život. Citlivo opisuje chvíle, keď cítil blízky rozchod. Ak niekomu ublížil, vedel to a nemal z toho dobrý pocit. Píše aj, že sa mu obrazy z nepríjemnej situácie dlho vracali. A to si nevymyslel.
