Keď neprídete, naseriete nás. Pozvi svojich priateľov do kina brutálnym spôsobom. Pošli im videopozvánku, z ktorej sa po... Netradičný film, netradičný marketing. Takýmto spôsobom pozývajú tvorcovia svojich potenciálnych divákov na svoj BratislavaFilm prostredníctvom webovej stránky. Napokon, je určený predovšetkým mladým divákom. No pozrieť si ho môžu aj staršie ročníky, ak sa chcú dozvedieť niečo o tom, ako žije petržalská mládež. Syn herca Jána Kronera JAKUB KRONER, ktorý ho nakrútil, sa teší, že filmom vyvolal diskusiu. Najmä mladí ľudia sa podľa neho o slovenských filmoch vôbec nebavia.
Akou kamerou ste film nakrúcali?
Digitálnou. Jedna bola poloprofesionálna kamera Panasonic a druhá bola úplne obyčajná, vyšší rad Sony. Ale niektoré zábery sme robili aj väčšou kamerou, s ktorou sa nakrúca do televízie.
To bol zámer alebo z núdze cnosť?
Mali sme zámer nakrútiť to trochu dokumentárne, ale bola to aj z núdze cnosť. So slabšími kamerami sme si nemohli dovoliť niektoré veci. Naschvál sme nerobili zábery na statívoch, aby boli roztrasenejšie a pôsobili viac akčne.
Aký efekt ste chceli docieliť?
Asi nejaký uveriteľnejší dojem.
Film vznikol s minimom finančných prostriedkov. Keby ste ich mali viac, pristupovali by ste k nakrúcaniu inak?
Určite áno. Ale boli sme príliš mladí a neskúsení, asi by nám tie prostriedky ani nikto nedal. Tak sme to urobili na kolene.
Pre takýto spôsob práce - „na kolene" - ste sa rozhodli preto, že ste cítili potrebu niečo rýchlo urobiť a pustiť to von? Nechcelo sa vám čakať na priaznivejšie podmienky?
Skôr sme cítili potrebu nakrútiť niečo iné a veľa ľudí nám hovorilo, že sa takýto žáner alebo takáto téma nakrútiť nedá, že na to treba veľa peňazí a veľa času.
Tak sme si povedali, že to skúsime urobiť aj bez peňazí a čas máme. Obetovali sme tomu všetok voľný čas. Chceli sme dokázať, že sa to dá.
Film ani nebol pôvodne určený pre kiná ...
Kinodistribúcia je komplikovaná, preto sa asi každý uchyľuje k dévedéčku, je to jednoduchšie. Ale potrápili sme sa s tým viac, aby sa to dalo pustiť v kine.
Prečo ste si vybrali takúto tému? Petržalská mládež, díleri drog, raperi, podsvetie...
Pretože sme mali pocit, že takéto témy sa tu netočia, je tu medzera aj v žánroch, ktoré by sa mali točiť. Chýbajú napríklad aj komédie.
Ale je vám blízka táto téma? Mali ste vnútornú potrebu vypovedať práve o tomto?
Skôr nám chýbal takýto žáner. V čase, keď sme začínali nakrúcať, nebol ešte ani Gympl v Česku. Chceli sme byť na Slovensku prví v tomto štýle.
Chceli ste sa odlišovať?
Slovenské filmy a príbehy sú všetky veľmi podobné, pre rovnakú skupinu ľudí. Naším cieľom bolo posunúť to nižšie, urobiť niečo aj pre mladších divákov.
Nie je to tak, že každý autor v sebe nosí nejakú tému a premýšľa o tom, že by o nej chcel rozpovedať?
My sme začínali tak, že sme nakrútili dokument o Bratislave. Takže dá sa povedať, že túto tému sme v sebe držali dlhšie. Už asi v šestnástich - sedemnástich rokoch sme chceli urobiť dokument alebo niečo podobné. Urobili sme aj pokus s krátkym, asi dvadsaťminútovým filmom.
Pri dokumente ste nechceli zostať?
Rád by som si vyskúšal veľa vecí, nechcel by som zostať pri jednom žánri. My sme už jeden dokument urobili, a to nás posunulo ďalej.
Myslíte si, že hraným filmom sa o tejto téme dá aj viac povedať?
Mám pocit, že áno. Aspoň ja to tak vnímam, že keď sa môžu scénky zinscenovať, dá sa to viac odkontrolovať.
Scény vo vašom filme vychádzajú z reálnych situácií?
Vychádzajú. Sú to buď historky, ktoré sme počuli, alebo niektorí aj zažili, zažili ich naši známi, kamaráti. Je to vo veľkej miere prehnané a pospájané dokopy, ale väčšina motívov, ktoré sú vo filme, vychádza z reality.
Film ukazuje, ako žije petržalská mládež, vidíme tú horšiu tvár Bratislavy, ktorú možno mnohí poznajú len z počutia alebo zo správ v novinách. Čo ste ním chceli povedať?
Veľa ľudí sa nás na to pýta. Chceli sme ukázať Bratislavu, ale nielen Bratislavu, aj život mladých ľudí alebo skôr nejakej skupiny mladých. Práve preto, že také veci sa u nás netočia.
Nemá to byť klasický príbeh, kde sa postava odniekiaľ niekam dostane, skôr je to pohľad jedného dňa na viacero postáv, na to, čo žijú, a divák si môže na celú situáciu utvoriť svoj názor sám. To, o čom je ten film, nechávame dosť na divákoch. A je celkom zábavné pozorovať, ako sa to niektorí snažia pochopiť a niektorí vôbec.
Sledovali ste reakcie divákov v kine?
Tým, že sme mali turné po Slovensku a chodili sme na predpremiéry, mal som možnosť pozorovať divákov v rôznych mestách a bol som rád, že to fungovalo - tieto veci sa totiž dejú všade. Ľudia na to reagovali hocikde inde.
Zabávali sa? Smiali sa na niektorých miestach?
Určite. Človek možno ani nevie, či sa má smiať, alebo nie, ale to sa mi na tom páči, možno ten balans medzi drámou a komédiou. Na veciach, na ktorých sa mali smiať, sa ľudia smiali.
Prostredie, ktoré vo filme ukazujete, je vám dôverne známe? Pohybovali ste sa v ňom?
Nepovedal by som, že nejako extra, možno v tom čase, keď sme film robili, sme sa v takých prostrediach pohybovali, a pohybovali sa tam naši známi. Keď si to s odstupom času pozerám, mám pocit, že sme už inde. Ale som rád, že sme o tom nakrútili film, lebo veľa ľudí, ktorí majú tých šestnásť, sedemnásť, osemnásť rokov, toto stále žijú.
Chodievate do Účka?
V Účku som bol naposledy, asi keď sme nakrúcali ten film. Išlo nám aj o vizuál, spomedzi bratislavských klubov sa nám najviac páčil, vyzerá dosť undergroundovo.
Máte rád hip-hop?
Určite ho mám rád, do nejakej miery, ale vypočujem si aj niečo iné, nie som vysadený na jeden hudobný štýl. Páči sa mi hlavne slovenský hip-hop.
Vám niekedy niekto ponúkal drogy?
(Smiech.) Neviem, mám pocit, že je taká doba, že každý sa k tomu dostane, ide len o to, či to prijme, alebo neprijme. Nechceli sme priamo vo filme hovoriť, že drogy sú negatívne, ale z filmu je jasné, že všetkým postavám, ktoré prichádzajú do kontaktu s drogami, sa stane niečo zlé.
Dá sa u nás ľahko dostať k drogám?
Asi tak ako v každom inom meste.
Keď vo filme ukazujete len toto prostredie, teda Petržalku a podsvetie - čo bol váš zámer - ľudia musia byť zhrození.
Skôr je to určené pre mladších ľudí, oni sa s tým určite stretávajú.
Vy zrejme nebývate v Petržalke. Poznáte tak dobre petržalskú mládež?
Mám odtiaľ veľa kamarátov, chodil som v Petržalke na strednú školu, strávil som tam štyri roky svojho života každý deň, takže poznám trochu Petržalku. Ale nie som rodený Petržalčan.
Myslíte si, že bývať v Petržalke je nebezpečné?
Skôr mám pocit, že je to tam beznádejnejšie. Väčšina z tých detí je na ulici. Nie je tam vlastne čo robiť, a to je asi najväčší problém, keď ľudia nemajú kde investovať svoju energiu. Oveľa ťažšie sa im prebíja, keď žijú na sídlisku.
Ako ste získali pre film nehercov?
Sú to všetko naši známi alebo kamaráti, ktorých sme prehovorili, aby išli hrať, aby to bolo autentické, aby to zahrali tak, ako oni poznajú takýchto ľudí. Chceli sme aj im ukázať, že sa dá natočiť niečo, z čoho by nemali pocit, že je to umelé alebo vyumelkované. Tak sme tam dosadili normálnych ľudí, ktorí tam žijú.
Chlapci, ktorí sa vo filme vyskytnú, sa tiež zaoberajú predajom drog, krádežami a podobne?
To nie. Sú tam aj raperi a takí, čo robia hiphopovú muziku. Každý, kto tam hrá, nemá za sebou minulosť, pre ktorú by sa nemohol ukazovať. Skôr boli radi, že sa tiež môžu ukázať v nejakom svojom hereckom štýle, určite stíhali profesionálnym hercom. Práca s nehercami je vždy ťažšia, ale dávali sme im voľnosť.
Vďaka nim je film autentický. Ako ho oni hodnotili?
Im sa to páčilo, čo sme veľmi radi, lebo sme boli dosť zvedaví, ako zareagujú ľudia, ktorí tam žijú. Tešili sa, že sme niečo takéto konečne ukázali.
Pomáhali aj pri tvorbe scenára v tom zmysle, aby boli autentické dialógy a ich jazyk?
V tom práve spočívala naša voľnosť k nim. Mali sme kostru, chceli sme, aby sa nejaký dialóg niekde dostal, aby bol o niečom, ale to, ako ho povedia, sme nechávali na nich. Museli nad textami rozmýšľať a rozprávať ich svojimi slovami. Dialógy sú aj preto také živé, že osemdesiat percent z nich vznikalo priamo na pľaci.
Scenár bol až taký voľný?
Mal nejaké dialógy, ale nechceli sme, aby sa ich účinkujúci učili. Pôsobilo by to veľmi umelo a možno by to ani nedokázali. Ale tým, že mohli dať zo seba svoje vety a svoje slovné spojenia, je to živé.
Zrejme ste im povedali, aby sa neobmedzovali ani vo vulgarizmoch.
To určite tiež. Skôr bol problém, aby to bolo k téme, aby moc neulietali. Pri strihu to bolo už ťažšie.
Aký máte dojem z dialógov v slovenských filmoch?
Dialógy v slovenských filmoch začínajú byť vtedy umelé, keď autor píše o niečom, čo nepozná. Vtedy vznikajú také žartovné spojenia a dialógy pôsobia neuveriteľne. Keď autori píšu o tom, čo vedia, čo žijú, je to v poriadku. Najmä pri mladých ľuďoch mám pocit, že ich jazyk vyznieva často naozaj smiešne.
Dialógy mladých vo vašom filme pôsobia autenticky. Myslíte, že sa vám podarilo verne zachytiť aj jazyk predstaviteľov podsvetia?
Myslíte Batthyányho?
Napríklad. Nehrá svoju postavu presne tak isto komediálne ako v Mafstory? Je to ozajstný mafián?
Chceli sme, aby to bolo tak na hrane, aby bol smiešny, aj keď to, čo robí, nie je smiešne. Malo to byť ako-tak vyvážené. Keď sme začali točiť, veľa hercov ešte nebolo natoľko známych, ako sú teraz.
Mafstory ešte len začínala, Batthyányho som poznal len z divadla GunaGu. Preto som ho chcel obsadiť. Robil tú postavu veľmi podobne ako v televízii, veľa ľudí si ho u nás s tým spája. Ale keď sme boli film prepisovať v Česku, reagovali naňho veľmi pozitívne aj Česi, ktorí ho vôbec nepoznajú.
Možno keď film pošleme na festivaly, bude to mať ten efekt, ktorý sme chceli. Tu už je možno veľa ľudí zaujatých proti tomu, že jeho spôsob hrania veľakrát videli.
Na ďalšieho mafiána - s čiernymi okuliarmi - čo sa vo filme objaví v scéne s Batthyánym, ste ako prišli?
Je to jeho bratranec. Originál jeho rodina. Potrebovali sme nejakého takéhoto človeka. Hral už aj v televízii v jednom diele Mafstory, tam si ho obsadil on. Nám sa páčil, tiež bol veľmi autentický. Nevie príliš dobre po slovensky, má maďarský prízvuk, a to sa nám páčilo.
O Zuzane Fialovej sa písalo, že hrá v tomto filme prostitútku, ale nie je to prostitútka.
Nehrá prostitútku, hrá priateľku Petra Batthyányho.
Hrá výborne, ale nie je na túto postavu chvíľami príliš intelektuálna? Nemala by byť ešte hlúpejšia?
Dala tam určite kúsok zo seba, niekde tam pretŕča z tej postavy aj Zuzka. Ale podľa mňa je výborná, už som ju videl hrať v iných filmoch, v českých alebo v poľských, ale v tomto filme sa mi naozaj veľmi páči.
Tá postava jej sadla. Konečne sa mohla vyhrať s nejakou postavou úplne tak, ako chcela. Snažili sme sa, aby si herci prerozprávali dialógy sami, niektorí išli viac podľa textu, niektorí menej. Vo filme sa stiera rozdiel medzi hercami a nehercami, a o to nám išlo.
Zrejme preto, že pochádzate z hereckej rodiny, nemali ste problém získať pre film známe herecké mená.
Zuzku Fialovú poznám od detstva, postavu som písal priamo na ňu, chcela sa vo filme určite objaviť. S Robom Rothom sme točili jeden krátky film predtým, takže sme kamaráti. Ale za Petrom Batthyánym sme išli prvýkrát, takisto za Aničkou Šiškovou aj za inými. Všetci boli pozitívne naladení. Tešíme sa z toho, že nám tam hrali.
Aj ste trochu kalkulovali s tým, že ich mená pritiahnu divákov do kina?
Všetkých hercov, ktorých sme obsadili, sme tam nedávali preto, že sú to známe tváre - niektorí ani neboli. V jednej scénke je Robo Jakab, ktorý vtedy ešte nehral ani v Paneláku, ani v Meste tieňov.
Ale mám pocit, že iná herečka ako Zuzana Fialová v jej veku by túto postavu lepšie nezahrala. Samozrejme, sme radi, ak to prilákalo do kina viac ľudí.
Vulgarizmy nadeľujete divákom plným priehrštím. S tým herci nemali problém?
Nemali s tým problém, skôr som mal pocit, že sa tešia, že z tých príliš literárnych dialógov môžu skočiť do niečoho, čo je hovorovejšie. Určite tak bežne nerozprávajú všetci v takej miere. Ale snažili sme sa nevystrihávať scény s vulgarizmami. Bolo to v poriadku.
Takže im to išlo z úst prirodzene - v tých situáciách?
V tých situáciách určite. Niekedy nám aj Zuzka povedala, či to už nie je moc, ale, myslím si, že je to veľmi prirodzené.
Vyznieva to prirodzene. Napríklad v situácii s dievčinou, ktorá hrala vo filme vašu priateľku. To je neherečka?
Je to neherečka.
Hrala veľmi vierohodne.
Napokon som si s ňou zahral ja, pretože nám na poslednú chvíľu vybuchli neherci, ktorí to mali hrať, a už nebolo času zohnať iných. Je to moja priateľka. Sme stále spolu, ešte odvtedy. Zahrali sme si to, lebo nám to nemal kto zahrať a výsledok je celkom pozitívny.
Vašu postavu vraj nikto nechcel hrať preto, že je taká negatívna.
Aj to.
Ten dialóg, alebo skôr monológ matky do telefónu, ktorá telefonuje s taxikárom, ste písali vy?
To som písal ja. Už od začiatku bol nápad, že to bude rozprávať Rišo Stanke. Má s tým úsmevnú skúsenosť, už veľa ľudí nachytal, keď imitoval do telefónu takéto staršie panie. Myslím, že to tam sedí.
A inšpirácia pre postavu matky, ktorú nevidíme, iba počujeme?
Určite to vychádzalo z mojej starej mamy. Veľa ľudí mi hovorilo, že aj ich mamy sú takéto. Je to stará škola. Dali sme tam tie klasické vety, ktoré mamy používajú.
Ako ste tvorili scenár?
Písali sme ho asi rok. Bol to dlhý proces, stále sme ho prepisovali. Na začiatku sme mali len nejakú kostru a veľa vecí vznikalo až pri strihu. Kopec scénok sme tam dopisovali, takisto aj postavu môjho otca sme dopísali. Veľa vecí vznikalo spontánne na pľaci.
Kto držal v ruke kameru?
Kameru som držal ja a tiež producent. Ja som mal hlavnú kameru, on pomocnú. Dávali sme zábery z dvoch pohľadov. Išli sme veľmi rýchlo, bez veľkých skúšok
Takýmto štýlom práce mienite pokračovať aj pri ďalších projektoch?
Nie je na škodu, že tento film je natočený tak, ako je, myslím si, že to k nemu patrí. Ale pri ďalších projektoch by sme sa určite chceli posunúť ďalej, aj z technickej stránky.
Profesionálnejšie a s väčším štábom?
Určite. Veľa sme sa naučili. Som rád, že sme si odskúšali všetky funkcie - strih, kamera, réžia, scenár, postprodukcia - vlastne všetko. Už vieme, ako to chodí, a pri ďalších projektoch by som chcel mať ľudí, ktorí by robili strih aj kameru. Film je tímová hra, treba na to určite viac ľudí. Pri tomto filme to nebolo možné aj z finančných dôvodov.
Chceli ste ukázať, čo viete, aby ste nabudúce získali viac peňazí a viac profesionálov?
Chceli sme si urobiť meno, aby nás trošku ľudia poznali. Keď niekto príde v devätnástich rokoch pýtať peniaze, pozerajú sa naňho ako na niekoho, kto ešte musí nadobudnúť skúsenosti. My sme týmto filmom nejaké nadobudli.
Aký pocit z nakrúcania a z výsledku mali profesionálni herci?
Z nakrúcania zmiešaný. Nevedeli, čo si majú myslieť, pretože to vyzeralo, ako keby sme nakrúcali skôr dokument o filme a nie film, ale z výsledku boli veľmi milo prekvapení. Keď to videli prvýkrát v kine, boli potešení, že to dopadlo dobre.
Bude film súťažiť aj na festivaloch?
Festivaly určite začneme riešiť, len musíme dialógy preložiť, čo bude dosť ťažké, pri filme, ktorý je postavený na dialógoch a je v ňom veľa slangových a hovorových slov.
Vraj ste mali po nakrútení filmu problémy s podsvetím?
S tým sme nemali vôbec problém. Nás veľmi podporovali ľudia, s ktorými sme to točili, aj o ktorých sme to točili.
Ako dlho ste film nakrúcali?
Tri roky.
Kedy plánujete ďalší film?
Ďalší film? Teraz sa nám zdá, že najskôr o desať rokov. Sme toho ešte plní. Ale ďalšie projekty aj ponuky sa už naskytli, uvidíme.
V ktorom ste ročníku?
Idem do tretieho, do bakalára.
A nie ste po prvom úspechu naštartovaný na ďalší film?
Študujem animáciu, takže možno aj týmto smerom by som si chcel nejaké veci vyskúšať.
Aké ďalšie témy vás zaujímajú? Čím nás prekvapíte?
Určite by sme chceli spraviť niečo iné. Nechcel by som zostať pri jednom štýle alebo pri jednej téme. Veľa dobrých režisérov spraví vec, ktorá má úspech, a potom sa v tom ako keby zasekajú. Možno skúsim niečo historické.
Čo vám povedali na film rodičia? Mama dramaturgička, otec herec.
Mama bola pri procese vzniku, videla aspoň trochu, kam to smeruje. Bola hlavne zvedavá, čo na to povedia iní ľudia, jej kamaráti. Dúfala, že sa to bude páčiť ľuďom z jej okolia, a to sa naplnilo.
Otec bol tiež príjemne prekvapený. Videli sme sa od premiéry asi iba raz, nestihli sme sa o tom ešte rozprávať, ale veľmi sa mu to páčilo. Nechalo to v ňom nejaký dojem, teší sa. Aj sa tešil, že mal vo filme takú smiešnu postavu.
Koľko máte rokov?
Dvadsaťdva.
Aký je to pocit mať v takomto veku za sebou celovečerný hraný film?
Veľmi príjemný. Som rád, že sa nám to podarilo v takom skorom veku. Ale išli sme za tým naozaj cieľavedome, hrozne sme to chceli dokázať. Ako keď niekto robí šport a tiež v ňom už ako mladý niečo dosiahne.
Myslíte si, že nakrútiť film, nie je otázka peňazí, ale chcenia? Toho, že človek ide za svojím cieľom?
Mám pocit, že je to tým dané. Aj peniaze ovplyvňujú veľa vecí, ale keď sa človek nevzdá, tak to určite ide.
