Odkedy som zodpovedná: od momentu, v ktorom som získala povinnosti, odvtedy, čo každý môj pohyb značí úsmev alebo plač mojich detí, píše ALTA VÁŠOVÁ. A čitateľ verí hlavnej postave jej románu, hoci tá si vlastne žije svojím vlastným životom. Jej Ostrovy nepamäti sú nezávislé a pevné.
Uprednostnili ste virtuálne stretnutie. Neriskujeme, že sa v myšlienkach nestretneme? Aká je vaša dôvera v písané slovo?
„Prvý popud, prvá odpoveď: neviem, vlastne ani neviem. Chcela som získať priestor, trocha sa zamyslieť, spresniť odpovede. Asi som jednoducho pomalšia, ako sa patrí. A je to aj zvyk - premýšľam na papieri, zároveň s pohybom pera. Potrebujem rám, ohraničenie. Ako okno, dvere, ktorými sa vchádza, vychádza, nazerá do inej reality. Do reality textu."
Vo vašej najnovšej knihe nájdeme napríklad aj zmienku o tom, že málokedy chodievate medzi ľudí. Je to naozaj tak?
„Je to so mnou asi naopak. Spontánna som, keď ma nikto nepozoruje, nepočúva. Asi mám v sebe zakódovanú nedôveru ku kolektívu... No keď sa už niekam vyberiem, pociťujem to ako vybočenie z mojich zvykov a viem si tú zmenu užiť."
Vaša kniha má poetický názov. Stretávame sa s autorkou, ktorá sa dala na serióznu, až nebezpečnú hru samej so sebou - cez svedomito zaznamenané útržky spomienok, odkazov na rodinu, známych, na vlastnú i cudziu tvorbu skladá podobu ženy, človeka, spoločnosti. Do akej miery vás písanie dostáva mimo seba?
„Mimo seba? Vždy najmä dnu, do seba. Všetky moje práce výdatne čerpajú a citujú zo zápiskov, ktoré pri tom vznikajú. Bez nich by som bola ako autorka pri svojej nepamäti nemožná. Vlastne by som autorkou ani nebola. Takže názov Ostrovy nepamäti je pre mňa krutou realitou, nič poetického."
Kladiete si otázku, kto je na vaše myšlienky, úvahy či spomienky vlastne zvedavý. Čo všetko dnes vzbudzuje čitateľskú zvedavosť?
„Keď vynechám náhodu, ktorá privedie čitateľa ku knižke, neviem. Pretože každý človek je iný, jedinečný, je to zázrak, originál. Čitateľ pristúpi na rozhovor s autorom a môže ho kedykoľvek prerušiť či ukončiť. Našťastie, je to jeho vec. Sloboda tvorby spája slobodu čitateľa i autora, ich tiché stretnutia. Čitateľ je niekedy zvedavý na to isté ako autor. Potom to ladí, asi."
Fórum kritikov
Ale prečo tieto spomienky my čitatelia čítame? Možno preto, aby nám pomohli lepšie porozumieť autorovmu či autorkinmu dielu. Alebo preto, aby sme nahliadli do vnútra človeka, ktorého občas stretneme na ulici alebo v kníhkupectve a vďaka tomu, čo o ňom vieme, by sme chceli vedieť viac. A niekedy aj preto, aby sme porozumeli niečo o sebe. Ostrovy nepamäti Alty Vášovej má zmysel čítať zo všetkých troch dôvodov. (...)
Ostrovy nepamäti sú zvláštne a tajomné. Príjemné aj znepokojujúce. Vidíme, počujeme. Aj seba. Nenápadná kniha, veľký román.
Juraj Kušnierik
Vášovej písanie je ako hlboký let bytia, je plné prísnosti a milosrdenstva: lásky aj nespravodlivosti osudu aj vzdoru, aj prijatia. Vášová je mnohostranný talent, ten najzákladnejší je jej talent žiť. Ona a sestra, ona a matka, ona a muži, ona a deti, ona a priatelia, ona a literatúra, ona a film. Málokto v slovenskej literatúre je tak v súlade s tvorbou ako práve Vášová.
Mila Haugová
V špecifickom prostredí textu vás nachádzame a strácame - ako dieťa, matku, spisovateľku, scenáristku, ako človeka, ktorý nechce moralizovať, ale musí sa vyrovnať s minulosťou, pretože mu niečo v prítomnosti hovorí. Čo?
„Nachádzame a opäť strácame? Takúto skrývačku som hrala so sebou pri písaní tejto knižky aj ja. Teší ma, že sa do nej dostala, že ste ju v nej objavili. Keby ste sa stretli s dievčatkom, ktorým ste pred rokmi boli, spoznali by ste sa? Bolo by pre vás prekvapením ako každé iné dieťa. Takto, cez rôzne podoby seba samej som čítala svoje zápisky a komponovala som ich do knižky, s takouto zvedavosťou som sa po rokoch nanovo stretla so sestričkami na cestách."
Existuje niečo ako spisovateľská pamäť? Na čo je?
„So svojou nepamäťou bojujem zošitmi zápiskov, do ktorých si ukladám pocity, postrehy, myšlienky, ale i citáty z iných autorov, odpovede na stretnutia s hudbou, poéziou, výtvarným umením. Bez tejto zapísanej pamäti by sa mi všetko stratilo: netuším, čo by som vedela napísať bez poznámok. Prvú časť zápiskov som vydala pod názvom Úlety. Keď sa nazbierali Dolety, výsledok sa mi videl príliš tvrdý, na doraz. Zišlo sa v ňom primálo udalostí a priveľa úvah. Začala som teda písať o tom, čo sa udialo, a do knižky som pridala Sestričky. A keďže je knižka ladená autobiograficky, na vyváženie som do nej vložila aj prózu S Boženou."
Hlasujte v našej ankete o najlepšiu slovenskú knihu minulého roku - po kliknutí tu.
Napísali ste libretá k muzikálom Cyrano z predmestia či Neberte nám princeznú. Čo vám dnes hovoria?
„Cyrano bol o človeku s čistým štítom, o sile nepoddať sa pomerom, hľadať si vlastnú cestu a o sile priateľstva. Princezná o opustených deťoch, odložených či už v detských domovoch, alebo tak, ako hlavná hrdinka v samote zlatej klietky úspešných rodičov. Podľa všetkého ich náboj prežil aj zásadné zmeny, v ktorých sa dnešní Cyranovia aj princezné môžu rozhodovať slobodne."
Píšete aj pre mladých čitateľov. Čím si vás získavajú?
„Odvahou a chuťou vnímať nezaťaženými očami, schopnosťou údivu, úžasu. Je to čas, v ktorom prevažuje nevšedné nad všedným, čas prvých dotykov, kotrmelcov a prehier, čas otvorenosti a spoznávania zavedených pravidiel. Mladý človek je vynikajúci partner pri hľadaní a kladení otázok."
Cyrano nesmel za oponu
Keď mi Alta Vášová dala Cyrana z predmestia, aby som sa doň pokúsil napísať niekoľko piesňových textov, z jej libreta zablikal lúč slobodného životného pocitu v mori neslobody, v ktorom sme plávali a snažili sa neutopiť.
Alta našla vo svojom rockovom Cyranovi to, čoho v tých časoch bolo ako šafranu – charakter, vzdor, vnútornú silu trvať na svojom. Čo, pravdaže, neznamenalo, že by jej Cyrano nemal v sebe lásku a vrúcnosť.
Veľmi sa mi páčilo, ako ho postavila s jeho drsnou nehou do sveta konvencií a pretvárky, a keď sme si sadli s Kamilom Peterajom, aby sme si rozdelili texty, vybral som si tie „tvrdšie“ témy a Kamilovi som prenechal tie lyrickejšie, ktoré mu sedeli viac.
Dostať Cyrana na javisko cez rôznych „schvaľovateľov“ nebolo ľahké, trvalo to takmer dva roky, no vďaka osvietenému vedeniu spevohry Novej scény sa to napokon v októbri 1977 podarilo.
Altin a Cyranov pohľad na svet oslovil hučiacou normalizáciou prišliapnutých mladých ľudí – potvrdilo to viac ako 150 vypredaných repríz Cyrana z predmestia na bratislavskej Novej scéne, aj inscenácie nášho muzikálu v Prahe, Brne, Plzni a iných mestách.
A dôkazom toho, že vtedajšia vrchnosť, ktorá rozhodovala o bytí a nebytí kultúrnych počinov, veľmi dobre vedela, o čo ide, bol fakt, že natvrdo znemožnila uvedenie Cyrana z predmestia na Západe, napríklad v NSR, Holandsku, Taliansku či v ďalších krajinách. Vraj by to bol skreslený obraz o našej šťastnej socialistickej prítomnosti...
Ján Štrasser
