Pred dvadsiatimi rokmi vyšiel legendárny debut od britskej skupiny The Stone Roses.
BRATISLAVA. Nikdy nepredali svoju dušu, ale napriek tomu boli oslavovaní. The Stone Roses o tom spievajú v jednej zo svojich najslávnejších piesní I Wanna Be Adored, debutového albumu Stone Roses. Tento slogan sedí do histórie jednej z najpozoruhodnejších britských kapiel ako uliaty. Na prelome ôsmej a deviatej dekády spôsobili v ostrovnej hudbe veľkú revolúciu bez toho, aby ju pretlačili veľkí šoubiznisoví bosovia.
Tá netrvala dlho, no kritici po rokoch stále žasnú nad sviežosťou a nadčasovosťou ich pesničiek. Stone Roses sa ich debut, ktorý vyšiel pred dvadsiatimi rokmi, nikdy nepodarilo prekonať, no nebyť tejto štvorice, nebolo by ani brit-popu.
Zmluva za jedloStone Roses boli pre koniec osemdesiatych rokov tým, čo Sex Pistols pre vznik punku. Aj oni hrali hudbu, ktorá sa vtedy nepodobala na nič, čo vtedy vládlo v rebríčkoch. Hitparády ovládali syntipopové a novoromantické kapely, hrajúce šikovnú, no nevzrušivú hudbu, ktorá vôbec neodrzkadľovala život adolescentov v priemyselnom Manchesteri.
Ian Brown, John Squire, Mani a Remi boli vtedy jednými z mnohých tínedžerov, ktorí sa flákali, drukovali futbalovým klubom United alebo City, brali prvé ľahké drogy, občas niečo ukradli a skúšali v garáži. Na rozdiel od kamarátov flákačov boli svojou hudbou posadnutí. Už v roku 1985 napísali I Wanna Be Adored a zopár ďalších piesní. O dva roky nahrali prvý album, ale ten odložili, pretože cítili, že majú naviac.
Po úspechu v rodnom Manchesteri sa o nich začali zaujímať rôzne nahrávacie spoločnosti. Štvorica sa nakoniec upísala labelu Silvertone Records, pretože tá im dala peniaze rovno na ruku. „Pravda bola taká, že sme súhlasili, pretože sme nemali čo do úst a oni nás hneď po podpise zmluvy pozvali do talianskej reštaurácie," spomínajú po rokoch jej členovia.
Roses mali štastie aj na skúseného producenta. Bol ním John Leckie, ktorý začínal s hudbou ešte v sedemdesiatych rokoch, keď pomáhal pri sólových albumov členov The Beatles. Neskôr nahrával punkové kapely a v deväťdesiatych rokoch spolupracoval aj s Radiohead. Spolu s ním sa kapele podarilo na debute Stone Roses (1989) vytvoriť mohutný zasnený a kryštalický sound, ktorý rámoval jednoduché, ale zato výrazné piesne. She Bangs The Drums, Waterfall alebo Fool's Gold perfektne zapadali do novo vznikajúcej kultúry mladých, ktorí začali znovu objavovať čaro šesťdesiatych rokov aj za pomoci trávy, extázy a speedu.
Stratení v časeStone Roses však neboli žiadne retro. V gitarách Johna Squira síce cítiť silnú inšpiráciu The Byrds a iných psychedelických skupín, no vďaka vtedajším acidhousovým rytmom, ktoré ovládli manchesterskú scénu, zneli absolútne moderne.
Stone Roses zobrali Britániu útokom. Rok po debute vydali úspešný singel One Love, no potom sa na dlhé štyri roky odmlčali. Súdili sa s nahrávacou spoločnosťou, začali sa hádať a povráva sa, že kapelu rozleptalo užívanie kokaínu. Druhý album Second Coming vyšiel v roku 1994, no napriek niektorým silným miesta, skupina stratila momentum. Novými hviezdami boli mladší manchesterskí kolegovia z Oasis a kapela sa už bez gitaristu Squirea po katastrofálnom výkone na festivale v Readingu v roku 1996 rozpadla. Mnohí fanúšikovia by dnes po dvadsiatich rokoch videli s radosťou ich návrat, ale ten Brown a Squire jednoznačne vylúčili. No ich debut má silu aj po rokoch.
The Stone Roses boli jednou z prvých mladých kapiel, ktoré vrátili šesťdesiate roky do hitparád a tým inšpirovali nové generácie britských fanatikov diskoték ich rodičov, pre ktorých boli Beatles, Kinks alebo Rolling Stones nedotknuteľnými skupinami. Na rozdiel od nich Stone Roses znejú aj dnes originálne.
1989: rok, keď sa Manchester zbláznil
Hudobný ošiaľ na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov v anglickom Manchestri, prezývaný MADchester, ponúkol hudobnému svetu široké spektrum faktorov, ktoré ovplyvnili neskorší vývoj populárnej hudby.
Návrat k britpopu a indie, rozmach tanečnej scény a začiatok aktívneho klubového života spojeným s užívaním extázy či acidu vyvrcholil v lete 1989 a aj jeho prezývka „druhé leto lásky“ naznačuje, že ho napriek úzkej lokalizácii môžme zaradiť medzi najvýznamnejšie hudobné revolúcie druhej polovice 20. storočia.
Na začiatku všetkého bol klub - Fac 51 Hacienda (známejší pod jednoduchším názvom Hacienda), situovaný v budove starej továrne. Dramaturgiu klubu zaobstarával boss hudobného labelu Factory Rec. Tony Wilson spolu s postpunkovými New Order a práve ich špecifický výber muzikantov a DJov zabezpečil Haciende povesť originálneho priestoru pre novovznikajúcu komunitu. Prvé koncerty tu odohrali napr. The Smiths na čele s extravagantným Morrisseyom a ďalšie formácie, ktoré sa dnes hrdo hlásia k hnutiu z MADchestru: Happy Mondays, The Stone Roses, James, The Charlatans a ďalší.
Vznik tanečnej hudby, najmä housu, priniesol aj špecifický zvuk nazývaný baggy, ktorý je charakteristický zmiešaním funku, rocku a psychedelie a jeho svojráznosť si zamilovali napr. Blur. Medzi veľkých milovníkov tejto éry patria aj Oasis. „Vždy som sa zaujímal o muziku, ale to, že by niekedy mali vzniknúť nejaký Oasis som prvý krát pochopil až na koncerte Stone Roses, “ priznal sa Liam.
Rovnako ako prvé leto lásky z roku 1969 aj jeho manchesterský nástupca postupne upadal pod vplyvom výtržností, drog a potýčiek s políciou. Posledný úder mu zasadila nová vlnu grungeu, ktorý v prvej polovici 90. rokov prenikal do Británie z amerického Seattlu.
Význam MADchesterskej revolúcie si na počesť dvadsiateho výročia od vydania debutu Stone Roses fanúšikovia uctili aj položením kvetov pred zatvorenú Haciendu či novými kompiláciami, dokumentmi a knihami.
Katarína Šamajová
