V lete 1968 už bola MARTA KUBIŠOVÁ na svojom speváckom vrchole. Minimálne československom, na konte mala víťazstvá v ankete Zlatý slávik i na festivale Bratislavská lýra, triumf v parížskej Olympii a na obzore zmluvu s firmou Polydor. Vychutnávala si síce celospoločenskú eufóriu z udalostí Pražskej jari, no o politiku sa zaujímala len málo. Dokonca až tak, že keď ju 21. augusta nadránom zobudila matka s výkrikom: Sme obsadení, reagovala prekvapene: Čo sa rozčuľuješ, tak prišli Američania, no a čo?
Váš pokoj však asi netrval dlho.
„Keď to vzrušená matka spresnila, že prišli Rusi, nasledoval skutočný šok. Mne fakt nenapadlo, že by nám to mohli urobiť, hoci sa o tom čoraz viac rozprávalo. Veď ja som pár týždňov predtým získala lýru za pieseň Cesta, ktorá bola poďakovaním za oslobodenie v štyridsiatom piatom."
To sa vás naozaj predtým domáca politická situácia vôbec netýkala?
„Režim ma síce nepustil študovať na vysokú školu, ale ako speváčke mi nijako neškodil, nikto mi nezasahoval do textov."
Niečo tam však predsa len nebolo v poriadku, keď vám zakázali študovať. Mali vaši rodičia nejaký konflikt s komunistami?
„Vrúbok si urobili, keď sme sa mali sťahovať za otcom do Poděbrad. Rodičom ponúkli byt, v ktorom bývala matka bratov Mašínovcov, no naši nechceli, aby ju odtiaľ vyhodili. Tak nám našli byt oproti, mama sa vzápätí s pani Mašínovou veľmi spriatelila, k čomu prispelo iste aj to, že obe hrali báječne na klavíri. A tak si polícia začala našu rodinu viac všímať. Pravda, aj režim mal u nás niečo na rováši, veď dedovi pri zmene peňazí v roku 1953 prepadli všetky úspory."
Pražskú jar v šesťdesiatom ôsmom ste teda vnímali aj vďaka úspechom v speváckej kariére vo veľkej pohode a bez zlých predtúch. V Paríži, kde ste úspešne vystupovali v slávnej Olympii, ste však pre študentské nepokoje zažili aj oveľa rušnejšiu jar.
„To bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo som odmietla ponuku Bruna Coquatrixa zostať hneď v Olympii na pol roka. Povedala som mu, že rada prídem, až sa tam prestanú mlátiť policajti so študentmi. Vrátila som sa domov, vyhrala spomínanú lýru a dočkala sa okupácie."
Tam sa začína slávny príbeh piesne Modlitba pre Martu, ktorá sa stala národnou protiokupačnou hymnou?
„Tá skladba už bola prakticky hotová predtým, Jindřich Brabec a Petr Rada ju zložili pre najnovší diel populárneho televízneho seriálu Pieseň pre Rudolfa III. V štúdiu sa ešte mali dokončiť nejaké detaily, bolo pár dní po invázii a my sme zrazu vedeli, že pôvodne myslená pesnička o zmierení nečakane sadla na tie chmúrne časy a získala aktuálny rozmer."
Modlitba vám priniesla slávu, ale neskôr sa asi najväčšou mierou podpísala pod váš takmer dvadsaťročný spevácky dištanc. Keď vám vo februári 1970 zakázali umeleckú činnosť, tušili ste, že to bude až také vážne?
„Áno, myslela som si, že to bude naveky dočasne."
Čo bolo treba urobiť, aby vám povolili znovu spievať?
„Podpísať podporu normalizačnému režimu. Tak som im povedala, že najskôr sa budeme baviť o tých pornofotografiách, na ktorých bola nejaká mne podobná žena a ktorými sa ma snažili vydierať."
Ako sa udeje zmena zo speváckej hviezdy, ktorá sa nezaujímala o politiku, na symbol Pražskej jari, neskôr odolnosti proti normalizácii a zákonite potom i na symbol nežnej revolúcie?
„To nedokážem vysvetliť. Ja vôbec neviem, ako sa k tým udalostiam pripletiem. Neviem, ako je to možné, nikam sa nederiem, vôbec už nie na barikády, ale vždy sa nakoniec presadím ako bojovníčka alebo aspoň rebelka. Tak to bolo napríklad aj s Chartou 77."
Ako?
„Jej text som pokojne podpísala. Vychádzal z dokumentov helsinskej konferencie, na ktorej sa zúčastnilo aj Československo, takže mi to nepripadalo nejako problematické či nebezpečné. Už som na to takmer zabudla, až keď som raz v televízii počula chrliť oheň a síru na nepriateľov režimu a začula slovko charta, trklo mi: Hergot, veď to som tiež podpísala."
To už ste však boli v kontakte s disentom. Ako k nemu došlo?
„Všetko sa to odvíjalo od Václava Havla, s ktorým ma zoznámil môj prvý manžel Jan Němec na svadbe hercov Karly Chadimovej a Jana Třísku. Potom sme sa pravidelnejšie stretávali, často na Hrádečku, kde som s úžasom počúvala Havlove analýzy domácej i zahraničnej politiky. A keď ho zavreli, stala som sa dokonca ako prvá žena hovorkyňou Charty, v triu s Jiřím Hájkom a Ladislavom Hejdánkom."
S tým zrejme súvisel zvýšený tlak zo strany ŠtB, ako ste to znášali?
„Boli sme dobre poučení od právnika Pavla Rychetského, takže sme tie výsluchy nejako zvládali. Pravda, keď som pre tehotenstvo z tej funkcie odstúpila a namiesto mňa prišla Zdena Tominová, uvedomila som si, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Ju eštebáci brutálne mlátili."
Vaša Modlitba pre Martu si zatiaľ žila svoj tichý život legendy. Zaspievali ste si ju niekedy?
„Ale hej, na Hrádečku ju vždy Havel pustil potichu a ja som sa musela postaviť na kozub a spievať. Možno aj preto som sa rozhodla rozšíriť svoj disidentský repertoár a naučila som sa od Jaroslava Hutku niekoľko jeho úprav moravských piesní. Dokonca sme ich aj nahrali a vo Švédsku vyšli na platni Zakázaní speváci druhej kultúry. Bolo úžasné, keď mi jedného dňa prišla tá platňa poštou domov, samozrejme, v obale nejakej neznámej speváčky."
Trio Golden Kids: Neckář, Kubišová a Vondráčková.
Verili ste, že komunizmus niekedy padne?
„Nie, vravievala som, že sa možno ocitneme v dejepise ako rojkovia, ktorí mali slobodu na dosah."
Modlitbu ste si na verejnosti zaspievali prvýkrát počas novembrových dní z balkóna Melantrichu. Napadlo vám vtedy, že sa opäť vrátite naplno k speváckej profesii?
„Priamo tam som na to nemyslela. Dolu vraj ľudia plakali, ja som však mala problém ju vôbec odspievať. Po dlhých rokoch pauzy, pred takým obrovským množstvom ľudí a v nesmierne vypätej situácii, navyše bez akéhokoľvek hudobného sprievodu. Postupne sa to spievanie začalo rozbiehať, no definitívne slovo patrilo mojej vtedy desaťročnej dcére Kačenke. Jej som sa spýtala, či mám viesť kočovný život speváčky, alebo chodiť domov z kancelárie pekne o pol piatej. Keďže veľmi túžila mať video, na ktoré by som inak nezarobila, tak mi povolila spievať."
Aký bol návrat do brandže, kde sa iste mnohé zmenilo, ale kde súčasne boli aj ľudia, ktorí sa zďaleka nesprávali celé tie dve desaťročia tak statočne ako vy?
„To moje muzikantské tápanie chvíľu trvalo. A čo sa týka kolegov, ja nikoho nesúdim, nech si to každý vybaví so svojím svedomím, ak nejaké má."
Nevyrušujú vás ani občasné informácie o údajnej spolupráci niektorých umelcov s ŠtB?
„Nepovažujem to za vyrovnávanie sa s minulosťou, tie zväzky sú dosť vyrabované a neprinášajú celú pravdu. Niekedy mi to pripadá ako hrabanie sa študenta v dámskom bielizníku, hlavne, aby sa vytiahlo nejaké známe meno. Vidím to napríklad na Vaškovi Neckářovi, neverím, že by na mňa donášal, naopak, stále sa mi snažil pomáhať aj za cenu osobného rizika, až som ho musela odhovárať, nech si nenarobí problémy."
Ako je to s vaším vzťahom k politike dnes?
„Som speváčka a dôsledne dodržujem zásadu nespievať pre žiadne politické strany. Na rozdiel od minulosti majú ring voľný, slobodný, nech sa teda snažia samy za seba a nezaštiťujú sa známymi menami."
