Uhrančivá herečka Daniela Lavenderová je pôvodom z Brazílie. V sobotu večer vystúpila na Pražskom hrade v dvojúlohe Titanie a Hypoolity v predstavení Sen noci svätojánskej. Jedno z najuznávanejších divadiel zameraných na Shakespeara, londýnsky súbor British Shakespeare Comapny, sa v publiku chystal sledovať i veľmi vážený hosť – manžel Lavenderovej, britský herec Ben Kingsley.
Sen noci svätojánskej je jednou zo Shakespearových najhranejších inscenácií. Už podľa nej vznikli muzikály, filmové adaptácie, bola inšpiráciou i výtvarným umelcom. Čím si vysvetľujete, že Sen je už štyristo rokov taký príťažlivý?
„Tá hra je napísaná pre ľudí. Nie je to intelektuálna debata ako Hamlet, nie je to ani historická hra zahrnujúca morálne boje o vládu nad Aglickom medzi jednotlivými kráľmi či vládcami. Vlastne len ukazuje štyroch mladých milencov lapených v nezvyčajnom prostredí. Vystupuje v ňom čarovný kráľ a kráľovná, víly, elfovia i obyčajní ľudia. Všetci sú impozantne spojení v jednej hre. Sen noci svätojánskej je pre mňa ten najrýdzejší Shakespeare, ktorý v sebe nesie i temné stránky. A je to hádam jeho jediná hra, ktorá je čisto výsledkom dramatikovej predstavivosti.“
Hráte v nej dvojitú úlohu Titanie a Hyppolity. V čom si je kráľovná elfov a kráľovná Amazoniek podobná?
„Hyppolita, kráľovná Amazoniek a Theseova nevesta je oveľa ťažšia úloha, pretože menej hovorí a menej sa toho povie aj o nej. Takže sa ako jej predstaviteľka musím viac prispôsobovať okolnostiam a situáciám priamo na scéne, nie v texte. Obe tieto postavy sú však extrémne ctiažiadostivé. Titania je na začiatku nahnevaná na Oberona, Hyppolita sa hnevá, pretože sa má vydať za Thesea a ona ho nechce. Obe pritom vedia využiť to, že sú atraktívne a zvodné pre muža svojho života.“
Ako myšlienka obsadiť vás do dvojitej úlohy vznikla?
„Režisér Robert Williamson mal nápad obsadiť jednu herečku do dvoch úloh – to sa od začiatku ukázalo ako dobrá voľba, inscenácii to určite prospelo. Keď už Williamson raz herca obsadí, znamená to, že mu verí a venuje sa potom naplno choreografii. Akým spôsobom vytvoríme postavy, je len na nás hercoch.“
Prečo ste túto dvojitú úlohu dostali práve vy?
„Volal mi môj agent a moje prvé reakcie boli: Čože? Shakespeare? To nemôžem zvládnuť! Môj muž ma upokojil, štyri dni so mnou prechádzal text. Prestala som sa báť a uvedomila som si, ako veľmi Shakespeara milujem. A aj svojho muža. Konkurz som vyhrala. Povedali mi, že mi tú úlohu dali – a že naostro začíname skúšať o tri dni, že sa to mám teda rýchlo naučiť. A moja reakcia v tú chvíľu opäť bola: Čože? Tak to už naozaj nemôžem zvládnuť! Môj muž ma opäť upokojil. A odletel do Maroka nakrúcať film Prince of Persia. Nasadla som do ďalšieho lietadla, ktoré do Maroka letelo, a úlohu som sa tam učila s ním.“
Takže je to výhoda byť ženou sira Bena Kingsleyho?
„Myslím si, že ak žena žije s niekým, s kým má skutočný a hlboký vzťah, stáva sa z nej šťastnejšia a spokojnejšia bytosť vo všetkých možných ohľadoch – teda i v práci.“
Neprekáža vám, že mnoho divákov sa chystalo do divadla hlavne preto, že uvidia jeho ženu, nie herečku Danielu Lavenderovú?
„Byť ženou Bena Kingsleyho má pozitívny vplyv na moju kariéru, rovnako, ako to ovplyvňuje môj súkromný alebo spoločenský život. A je mi jedno, ak sa ľudia chodia pozerať na predstavenie, aby videli manželku sira Kingsleyho. Pre mňa je podstatné, čo si o Titanii a Hyppolite myslia, keď z predstavenia odchádzajú. Prichádzajú sa pozerať na Kingsleyho ženu, a keď si to zaslúžim, tak sa potom vrátia, aby si pozreli ešte raz Danielu Lavenderovú.“
Ľudia pririchádzajú do divadla, aby sa pozreli na ženu Bena Kingsleyho, a keď si to zaslúžim, tak sa potom vrátia, aby si pozreli ešte raz Danielu Lavenderovú.
Z toho, čo ste povedali, sa zdá, že váš muž vám veľmi pomáha s prípravou pred nakrúcaním.
„Naša práca je pre nás oboch dôležitá. Stále sa bavíme o svojich projektoch, úlohách, o filmoch, ktoré sme videli – každý večer sa na nejaký film spoločne pozeráme. Ale nie je to tak, že by sme si sadli a on mi dával lekcie. Každý máme svoje úlohy a vzájomne sa podporujeme.“
S British Shakespeare Company ste teraz v lete na turné po celej Európe. Aké je publikum v jednotlivých štátoch?
„Vždy iné. Z predstavenia majú radosť, ale prejavujú to rozdielne – napríklad v Dubline je publikum veľmi expresívne, tlieska postojačky, vykrikuje. Podobne je to trebárs v anglickom Leedse. V Nórsku sú, naopak, plachejší a tlieskajú v pomalom rytme, ale zasa si tam vytlieskali tri veľké ďakovačky pred oponou. Jednoducho, nechceli odísť.“
Do Prahy ste prišli už po tretí raz...
„ Po prvý raz to bolo veľmi romantické. Bola som doma, môj manžel sa zastavil v Prahe cestou na nakrúcanie v Litve a volal mi. Uvedomila som si, ako veľmi mi chýba, a on mi na to povedal: Tak príď. Kedy? pýtala som sa. Hneď, povedal on. Sadla som do prvého lietadla do Prahy a letela za ním. Zistila som vtedy, že Praha je určite jedným z troch najkrajších miest na svete.“
Zajtra v ňom po prvý raz i hráte.
„A som zvedavá na reakcie českého publika.“
