Odkedy sa do kín dostali Nehanební bastardi, odvtedy sa vo svete hovorí o filme Tucet špinavcov, lebo Tarantino sa ním inšpiroval. To je celkom pekná príležitosť spomenúť si na Johna Cassavetesa. On bol za vedľajšiu úlohu v špinavcoch nominovaný na Oscara.
Slovo „vedľajšia" by sa dalo použiť, aj keby sme hovorili o jeho hereckej kariére ako takej. Samozrejme, vďaka nej sa preslávil, ale jeho impulzívna a rezervovaná, extrovertná a introvertná, a inými spôsobmi originálna povaha sa prejavila ešte viac, keď začal režírovať.
Svoj prvý film Shadows nakrútil vďaka rozhlasovým divákom. V jednej relácii vyhlásil, že má plány, ale nemá peniaze, a že možno by mu pomohlo, keby mu ľudia poslali po jednom dolári. Na druhý deň ich mal dokopy dvetisíc, čo mu spolu s nadšením amatérov a iných nezamestnaných hercov stačilo.
Film Faces zasa robil na dlh, dokončil ho v roku 1968. V dokumente zo série Film za dnešných čias je skvelá pasáž, s nadšením v nej rozpráva o novom vynáleze Ameriky: „Aj špagety a konzervu lososa si už možno kúpiť na úver, tak prečo by som si nekúpil na úver filmový materiál? Čím väčší má človek dlh, tým bohatší je!" Dnes to znie ozaj úsmevne, ale Cassavetes za tie populárne úvery aspoň spravil čosi zmysluplné.
On sám obdivoval filmy francúzskej novej vlny (hoci ich pravdepodobne nevidel), vedel, že aj inde na svete sa nakrúca intuitívnym a zároveň úprimným prístupom. Jeho typom autorského filmu sa v Amerike mohol dávno inšpirovať nieže Tarantino, ale už aj Scorsese, Coppola alebo Ferrara.
