Na stoličku generálnej riaditeľky Slovenského národného divadla si SILVIA HRONCOVÁ sadla v čase, keď jej nikto nezávidel. Divadlo sa presťahovalo a v plánovanom termíne otvorilo aj vďaka jej energii. Proti jej vedeniu sa však začali ozývať kritické hlasy, najviac v opere, kde abdikácia celého vedenia spôsobila nakoniec aj jej odchod z funkcie. Čas ukáže, či sa na tom podpísali viac profesionálne výhrady k jej práci, alebo konflikt záujmových skupín.
Spôsobil váš náhly odchod z funkcie nejaký konkrétny spor medzi vami a šéfom opery Pavlom Smolíkom?
„O jeho abdikácii som sa dozvedela telefonátom z ministerstva kultúry. On a ani ďalší odstupujúci členovia vedenia opery neuviedli konkrétne dôvody svojho kroku.“
Bola dovtedy vaša spolupráca korektná?
„Smolíka som poverila vedením opery v decembri minulého roka a v máji tohto roka po konkurze som ho na odporúčanie výberovej komisie vymenovala za riaditeľa na určitú lehotu, do decembra 2010. Mala som pocit, že aj keď sme mali na niektoré veci rozdielne názory, v hlavných témach sme našli zhodu. Pavol Smolík mi nijaké výhrady proti môjmu spôsobu práce alebo rozhodovania nikdy neavizoval, medzi nami dvomi neprebehol osamote v tomto zmysle zásadný rozhovor. Našou témou bolo doriešenie prevádzky opery, systém odmeňovania, príprava sezóny či aktuálna zmena prevádzky v historickej budove vzhľadom na dočasné spoločné užívanie budovy so Slovenskou filharmóniou.“
O nespokojnosti v opere ste však museli mať signály, či nie?
„Áno a snažila som sa ich riešiť. Abdikáciu Smolíka som však nečakala. Jediný signál som dostala dva dni pred abdikáciou, keď sme spolu s Pavlom Smolíkom, šéfdramaturgom Slavomírom Jakubekom, šefdirigentom Rastislavom Štúrom a teatrológom Jaroslavom Blahom riešili plány opery na ďalšie sezóny. Pred koncom pokojného rokovania mi Pavol Smolík neočakávane povedal, aby som mu nezasahovala do kompetencií. Prekvapilo ma to, ale chcela som to riešiť na stretnutí iba s ním. Domnievam sa, že ma svojimi súhlasnými stanoviskami k mojim návrhom dovtedy zavádzal a jeho konanie len zavŕšilo odpor časti SND proti mojim organizačným opatreniam.“
Najviac sporov vyvoláva vždy rozdeľovanie finančných prostriedkov. Majú dnes súbory vlastné rozpočty?
„Všetky súbory aj ďalšie organizačné zložky majú svoje samostatné rozpočty. V takejto komplexnej podobe po prvýkrát. V divadle sa nastavil nový prehľadnejší ekonomický systém. Pozitívom je, že všetkým trom súborom som v priebehu troch rokov zvýšila finančné prostriedky na novú umeleckú tvorbu.“
Činohra i opera majú často pocit, že balet bol za vašej éry finančne i mediálne preferovaný.
„Mario Radačovský bol mojou voľbou, rozumiem si s ním ľudsky aj umelecky. Balet bol v minulosti v nerovnoprávnom postavení k opere aj k činohre. Čiastočne právom, čiastočne neprávom. Príchodom Mária sa veci zmenili. Na čelo baletu sa postavil skúsený tanečník a choreograf, ktorý postavil kvalitný tím, doniesol špičkových svetových choreografov a baletných majstrov, zvýšil o tretinu počet predstavení. Začal so súborom cestovať na zahraničné festivaly a hlavne, v širokej verejnosti zobudil povedomie o balete SND a celkovo baletnom umení na Slovensku. Ak toto chápeme ako preferenciu, tak sa k nej priznávam.“
Činohra si udržiava vysokú návštevnosť, rast divákov zaznamenal balet, ale prečo za ostatné roky klesla v absolútnych číslach návštevnosť opery, ak sa po presťahovaní výrazne zvýšila kapacita jej sál?
„Opera doteraz nenašla kľúč na prilákanie mladého slovenského diváka. Nejde o to, aby sme mali plné sály na špičkové operné obsadenia, ktoré, samozrejme, nemôžeme mať každý deň. Keď spievali Miro Dvorský, Ľubica Vargicová či Jenisovci, tak sme mali plno. Návštevnosť závisí od dramaturgie, tvorby hracieho plánu, dlhodobého plánovania, čo je v kompetencii riaditeľov súborov. Mojím návrhom riešenia boli aj nové mená, koprodukčné projekty so zahraničnými opernými domami a nové koncepty koncertov. Koprodukčný projekt s Národným divadlom vo Varšave Orfeus a Eurydika potvrdil, že do divadla môžeme dostať nových divákov. Pripravovaný projekt, čo som presadzovala, koncert Oskara Rózsu s Adrianou Kučerovou, ale aj s excelentným muzikantom Martinom Valihorom, mal byť pozvánkou pre mladé publikum. Ak je dramaturgia opery proti takýmto projektom, tak s tým nemôžem súhlasiť.“
Čo považujete za pozitíva dnešného operného súboru?
„V nastávajúcej sezóne sa objavia nové režisérske mená, častejšie hosťovanie dirigentských osobností, širšia ponuka koncertov či väčší počet slovenských a hosťujúcich spevákov. A najväčším pozitívom dnešného operného súboru SND je, že má neskutočne veľký umelecký potenciál v mladých spevákoch. A to je signál, že silná spevácka operná škola úspešne pokračuje v tradícii.“
Z funkcie odstúpil aj vami vymenovaný šéf Činohry Štefan Bučko. Aké ste mali vzťahy po odchode bývalého šéfa Činohry režiséra Romana Poláka?
„So súborom činohry mám korektné a dobré vzťahy, s viacerými z nich som v priateľskom vzťahu. Pán Bučko mi nič neavizoval, podľa mňa odstúpenie neplánoval, len sa pridal a dôvody vie iba on sám. Určite ich vysvetlí predovšetkým svojmu súboru.“
V čom je najväčší problém marketingu divadla?
„Viedla som ho ako centrálnu snahu skvalitniť značku, ku ktorej má väčšina obyvateľov Slovenska silný citový vzťah. Marketing Opery, Baletu a Činohry SND má byť o presadzovaní silných inscenácií, silných výkonov, silných umeleckých osobností.“
Je funkčný model trojsúborového národného divadla, ktorý je v zahraničí pomerne zriedkavý?
„Jednou z ťažkých tém, ktorá sprevádza SND od jeho vzniku, je aj legislatívny fakt, že ide o tri samostatné súbory pod jednou značkou. Udržať fungujúcu „federáciu SND“ je veľmi ťažké. Ak je však organizácia zriadená ako trojsúborové divadlo, generálny riaditeľ nemôže špekulovať o tom, či je to vhodné, ale hľadať spôsoby, ako značku SND podporovať. Snahy odtrhnúť Operu zo zväzku SND sú staré. Nemáme veľa tradícií, ale tradícia SND je hlboko prítomná v slovenskej duši. Pri otvorení novej budovy sa to jasne prejavilo. Možno by sme mali na vzniknutú situáciu pozerať aj z tohto pohľadu. A možno tento malý operný puč má aj túto separatistickú agendu.“
Čo ešte zostalo nedoriešené zo sťahovania?
„Divadlo som preberala v čase, keď sa dlhodobo nevedel stanoviť konečný termín otvorenia novostavby. Jej dokončenie sa predlžovalo, všetci sme pracovali vo veľmi neštandardných podmienkach, no zvládli sme to a budovu sme otvorili načas. To je náš spoločný veľký úspech. V týchto dňoch sa končí komplexná oprava toční v opere aj v činohre a ja môžem konštatovať, že závažné technické problémy sú odstránené. Aj tu som splnila svoje predsavzatia. “
V týchto dňoch sa do historickej budovy na istý čas sťahuje popri troch súboroch SND aj Slovenská filharmónia. Nedalo sa nájsť iné riešenie?
„To je otázka pre ministerstvo kultúry a Slovenskú filharmóniu. Ja som rada, že sa mi podarilo presvedčiť ministerstvo, aby historická budova SND patrila aj v čase pôsobenia filharmónie Národnému divadlu a aby sme aj my mali v budove svoje hracie dni. Počas celého leta som dohliadala na to, aby sme pripravili zázemie pre obe inštitúcie.“
Na čom ste v poslednom čase ešte pracovali?
„Som rada, že tesne pred doriešením je aj niekoľko desaťročí neriešený problém prístavby historickej budovy v centre mesta. Tá totiž nie je od svojho dokončenia začiatkom 70. rokov minulého storočia skolaudovaná a zapísaná v katastri. Pozemky pod prístavbou sme od mesta získali minulý rok a verím, že v krátkom horizonte bude ukončená kolaudácia a takmer 40–ročný majetkový problém divadla bude konečne doriešený.“
Výhrady zaznievali k rastu administratívy na úkor umeleckých zložiek.
„I napriek tomu, že divadlo sa presťahovalo do väčších priestorov, výraznejší nárast zamestnancov, ktorý bol plánovaný v minulosti, nebol vďaka zefektívneniu prierezových činností divadla potrebný. Je pravda, že priebežne sme začali riešiť úväzky umeleckých pracovníkov vo vzťahu k výkonom, zrušili sme všetky dvojité úväzky, s mnohými pracovníkmi sme sa rozlúčili. Uvedomujem si, že práve ja som bola tým, kto po dlhých rokoch vstúpil na tabuizované teritórium. A to tiež nezostalo bez následkov.“
Najviac viditeľné boli časté personálne zmeny na niektorých riaditeľských postoch v rámci SND. Prečo k nim dochádzalo?
„Hľadala som svojich spolupracovníkov na najvyšších postoch dosť zložito. Nie každá umelecká osobnosť s kreditom môže byť aj dobrým manažérom. Nie každý dobrý manažér musí byť umeleckou osobnosťou. Tieto zmeny iste neboli dobrým signálom, ale umelecká kvalita premiérových titulov a koncertov sa neznížila. Zmeny sa však nedejú len v SND. Napríklad v Štátnom divadle Košice po nástupe riaditeľa Petra Himiča sa rok po roku menili traja šéfovia v činohre a traja v opere a situácia sa napokon pod jeho vedením ustálila.“
Čo považujete za svoj úspech?
„Podarilo sa mi urobiť zásadné zmeny v štruktúre organizácie a omladiť divadlo. Toto bolo zároveň aj zdrojom sporov a neporozumenia zo strany mnohých.“
Ktorý je najvýraznejší problém, pred ktorým stojí dnes SND?
„Sú také, ktoré sa dajú riešiť rýchlo, ale aj také, ktoré potrebujú čas. K tým druhým patrí premena myslenia v SND. Fungujú tu dlhoročné väzby, rozdielne záujmy. Ak by som mala dnešné skúsenosti pred otvorením divadla, tohto náročného procesu by som sa obávala. „Sladká nevedomosť vnútorných pomerov“ mi pomohla k odvahe pustiť sa do toho projektu. A mať túto skúsenosť je vzácnosť."
