JANA KIRSCHNER je zvyknutá na pohyb medzi dvoma krajinami. Stále sa chce presadiť v Anglicku a Slovensko predstavuje domov, kde má množstvo poslucháčov. Ale ani na Česko, ktoré zostáva medzi Londýnom a Bratislavou, speváčka nezabudla a po piatich rokoch tam mala cez víkend dva koncerty - v pražskom Lucerna Music Bare a na Karlštejne. „Sme v najlepšej forme, v akej sme za posledné roky boli," hovorí speváčka, ktorá poskytla rozhovor denníku MF Dnes.
Čím to je?
„Jednak sme všetci dospelí, jednak to asi vychádza i zo mňa. Za desať rokov som prešla rôznymi cestami. Najskôr som bola jadrnejšia na albume V cudzom meste, platňa Pelikán bola trošku jemne džezová, potom prišiel album Veci, čo sa dejú a platňa Shine, ktorá bola dosť pokojná. Teraz sa mi zasa chce spievať s väčším nasadením."
Kedy máte v pláne ďalší album?
„Tento rok určite natočíme slovenskú platňu. Mám v šuplíku asi stopäťdesiat pesničiek, ktoré neboli nikdy vydané. Z nich sa dá vyberať."
Už viete, kto bude producentom vašej slovenskej platne?
„Zatiaľ hľadám, stretávam sa s ľuďmi. Slovenskú platňu by som chcela nahrať tak, že si pesničky najskôr riadne naskúšame, potom pôjdeme do štúdia, kde ich priamo natočíme. Žiadne špekulovanie, taký cigánsky spôsob. Tie pesničky sú krehké, ale jednoznačné. Dajú sa zahrať so sprievodom gitary, klávesov alebo s kapelou. Myslím, že ľudia sa vracajú k prirodzenému hraniu. Dôležité je nejaké posolstvo, nálada, atmosféra hudby. Dúfam, že sa ju podarí zachytiť."
To je celkom opačný proces, než ktorým ste prešli pri nahrávaní svojej predchádzajúcej anglickej platne Shine. Prečo ste sa rozhodli pre taký obrat?
„Ja už nebudem nahrávať album dva roky. Shine bola veľká škola, ale nekonečný proces. Každý deň som chodila zo štúdia taká unavená. Štyri mesiace som tam bola zavretá. Nahrávali sme v suteréne, takže to bolo možno za trest. Pritom platňa sa volá Shine - svit, žiara. Je pekná, ale dnes by som ju robila rýchlejšie a inak."
Stála za vami veľká firma, mali ste i slávneho producenta Rossa Culluma. Preto boli pesničky na albume Shine také uhladené?
„Demo nahrávky, ktoré sme urobili predtým, boli alternatívnejšie, také dylanovské, surové, ale boli lepšie. Lenže nastúpila nová firemná politika. Oni si povedali: Jana Kirschner bude nová Katie Melua. A šupli ma do tej priehradky. Známi mi potom hovorili: Je to krásna platňa, ale chýbaš tam, chýba tam tvoja energia, ktorú do pesničiek dávaš. Hrali sme pesničky zo Shine na koncertoch a bolo to fantastické, ľudia sa chytali. Ale potom si kúpili platňu a tú energiu na nej nemohli nájsť."
Napriek tomu Shine zostáva perlou vo vašej diskografii.
„Áno - a verím, že prídu ešte lepšie..."
Shine sa dostala do obchodov napríklad v Česku alebo na Slovensku, ale ohlasovaný štart vo Veľkej Británii sa nekonal. Prečo vás takto stopli priamo v rozjazde?
„Spočiatku sa to vyvíjalo dobrým smerom. Mala som dva a pol roka manažéra, ktorý pracoval s množstvom veľkých mien, spolupracoval s BBC. Všetko bolo pozitívne, moja muzika sa mu páčila a chcel s ňou niečo urobiť. Hrali sme koncerty v Škandinávii, ukážkové predstavenia pre novinárov i rádiá, robila som rozhovory, niekam to smerovalo. Napríklad v Japonsku sa predalo nejakých štyri a pol tisíca platní, ale my sme sa tam nemohli vypraviť. Neboli peniaze na letenky, i keď by sme šli len v trojici, ja, gitarista a manažér. Firma skrátka nedala viac peňazí. Bola to trochu škoda, v Japonsku sa Shine mohla chytiť. Lenže bez firmy som sa nemohla ani pohnúť."
Firma nechcela riskovať?
„Nie sú to pre ňu ľahké časy. Myslím, že momentálne príliš neverí novým veciam, idú skôr na istotu. Povedali, že nie som takzvaný core artist. Nepatrím k jadru umelcov, o ktorých sa trvalo starajú. Veľké firmy veľmi stavajú na osvedčených interpretov. Stane sa, že vezmú neznámeho speváka, ale obvykle si ho pretiahnu od malej firmy. Vzhľadom na to, že prišla kríza, mi vlani v októbri povedali, že album Shine v Anglicku nevydajú. Už som bola úplne vyčerpaná. Ale bola som rada, že to mám za sebou a môžem sa pohnúť ďalej."
Kam ste sa pohli?
„Vystupovala som napríklad na takzvaných Singer Songwriters Nights v kluboch. Štyria alebo piati interpreti zahrajú po dve alebo tri pesničky. Do klubu príde 50 - 100 ľudí, sadnú si a počúvajú. Chodia tam občas aj kritici alebo agenti. Mali sme úspech, pretože sme ponúkli niečo iné. Hrali tam i Američanky, fantastické speváčky, ktoré cestovali po kluboch v Európe. Je to kočovný život, na ktorom nezarobíte. Náš najväčší honorár bol 27 libier."
To je tvrdé.
„Áno, je to tvrdé. Umelcov je v Londýne obrovské kvantum, niektorí majú sotva na nájom. V porovnaní s nimi som mala muzikantský život v luxuse. Pritom stále chodím spievať na Slovensko alebo do Česka. Oni nemajú ani takú možnosť. Novinári do mňa vŕtali, že na Slovensku zarábam a v Anglicku žijem, a neviem čo. Ale to sa nedá inak robiť. Život v Londýne je veľmi nákladný. Ale stálo mi to za to, koncerty mi dodali odvahu. Ľudia okamžite reagovali. Dokonca som bola presvedčená, že keby sme zahrali nejakú vec v slovenčine, publikum v kluboch by ju vzalo."
Ako to všetko hodnotíte teraz, z odstupu?
„Teraz už je mi dobre. Shine bol veľký životný krok, ale malý krôčik do Európy alebo sveta. Ja som na to nebola ľudsky pripravená. Prostredie v Anglicku je úplne iné než u nás. Človek musí trochu zmeniť myslenie, viac sa otvoriť novým veciam. Existuje tiež jazyková bariéra. Prvé tri mesiace si človek pripadá ako hlupák, než poriadne vpláva do jazyka. A tiež je tam obrovská kultúrna bariéra. My sme iní ľudia. Musela som si zvyknúť, ako Briti hovoria a riešia veci."
Aký ste si naplánovali ďalší postup?
„Budem to skúšať po vlastnej línii. Cesta s veľkou firmou sa, bohužiaľ, neosvedčila. Veľký hudobný priemysel momentálne nie je naklonený začínajúcim umelcom alebo projektom. Myslím, že budúcnosť je v menších firmách. I vo svete to tak vidím. Malé firmy sa veľmi snažia pretláčať svojich interpretov a veľa pre nich pracujú. Ja by som sa, samozrejme, nebránila veľkým firmám, ale tam už musíte mať manažéra alebo agenta, ktorý pre vás pracuje. Je dobré, keď sa nájde vo veľkej firme človek, ktorý miluje vašu hudbu a bojuje za vás. Vo veľkej firme ste malá ryba vo veľkom rybníku."
Pohybujete sa medzi Bratislavou a Londýnom. Takto to zatiaľ zostane?
„V Londýne stále bývam, mám tam priateľa, Angličana, život sa mi trochu skomplikoval. Ale určite viem, že nechcem zostať len doma. Spohodlnela by som. Lákajú ma nové veci a rozhodne to len tak nevzdám. Chcem robiť všetko, z čoho mám radosť, hlavne hrať hudbu. Verím, že dobrá hudba môže byť komerčne úspešná, dokáže si nájsť poslucháčov. Keď to nebudú desaťtisíce, môžu ich byť stovky, dajme tomu tisíce. Hlavne mi ide o to, aby sme hrali dobrú hudbu a aby sa dostala k ľuďom."
Napriek tomu ste povedali: Žijem v meste, ktoré nemám rada. Ešte to platí?
„Vlastne to nikdy nebolo moje mesto. Kúzelné je, že v Londýne sa dá robiť mnoho vecí. Ale keď je tam človek sám alebo nemá okolo seba svojich priateľov, tak si to ani neužije. Ale už je to oveľa lepšie. Tri a pol roka som bývala Chelsea, teraz som v Richmonde, kde vraj žije tiež Mick Jagger. Ja som ho tam ešte nevidela. V Richmonde máme dokonca les, skôr lesopark. Môžem si tam zajazdiť na bicykli."
Takže už tam máte akési zázemie?
„V mieste, kde žijem, je oveľa lepšia energia než v predchádzajúcom byte. Veľmi dobre sa mi tam tvorí. V byte mám rozložené klávesy, gitary. V jednej miestnosti sa dá skúšať s kapelou. Tam sa stretávam s chlapcami, s ktorými som sa počas tých štyroch rokov poznala. Občas si zahráme. Je to veľmi príjemné."
Sú to Angličania?
„Áno, i keď gitarista je napolovicu Francúz, rovnako ako jeho brat, ktorý hrá na husliach. Majú folkovú kapelu. Hrajú klasické i francúzske veci, ľudovky, ktoré si prerábajú podľa seba. Je to mladá, temperamentná partia. Vydali už druhú platňu - a pritom si zahrajú i so mnou. Sú takí blázniví, občas ťažko kontrolovateľní. Ale keď stoja na pódiu, vydajú zo seba absolútne všetko. Je to zaujímavý rozdiel. V mojej kapele na Slovensku zasa hrajú ľudia, ktorí už majú v živote niečo za sebou. Gitarista má štyridsaťsedem, dvaja muzikanti sú čerství otcovia. Na svojej novej platni by som chcela spojiť týchto mladých ľudí z Londýna s mojimi muzikantmi."
Na po anglicky naspievanú platňu Shine ste vyberali z štyridsiatich piesní. Určite vám nejaké zostali. Vrátite sa k nim?
„To ešte neviem. I keď jednu z piesní, ktorá sa na Shine nedostala, som potom nahrala pre film Pokoj v duši. Rovnomenná pieseň má veľký ohlas na Slovensku, znie dokonca na svadbách i pohreboch. Každopádne som sa vďaka nej pripomenula. Uvedomila som si, že nemôžem vyškrtnúť slovenčinu. Som to ja, na Slovensku som doma. Preto chcem teraz robiť slovenskú platňu. Angličtinu som si osvojila, ale so slovenčinou som sa narodila."
Myslíte, že slovenčina alebo slovanská melodika je niečo, čo môžete ponúknuť Anglicku?
„Určite. V Anglicku je veľa speváčok a autoriek, ktoré si píšu svoje veci. Ale to, čo by mohlo byť pre Britov zaujímavé, sú naše korene. To neznamená, že budeme hrať folklór. Na koncerte v londýnskej Queen Elisabeth Hall sme hrali po anglicky spievané veci. A potom som spievala tri skladby v slovenčine. Najväčší úspech mala pieseň Na čiernom koni, takmer ľudová pesnička. Prišli za mnou dvaja černosi, ktorí evidentne počúvali skôr hiphop alebo rhythm'n'blues. Bolo to fantastické, hovorili."
V Česku sa máte objaviť v predstavení Kudykam, ktorého oporou sú piesne Petra Hapku a Michala Horáčka. Vystúpite?
„Michal Horáček mi zavolal do Londýna. On a Petr Hapka sú zárukou, že by to mohlo fungovať. Povedala som, že do toho pôjdem."
Autor: Vladimír Vlasák, MF Dnes
