Vyhlásili výsledky Bienále ilustrácií Bratislava. Držiteľkou ocenenia Zlaté jablko sa stala aj slovenská ilustrátorka MARTINA MATLOVIČOVÁ-KRÁLOVÁ za knihu Tracyho tiger Wiliama Saroyana.
Študovali ste animáciu na Vysokej škole múzických, zachytili ste samé začiatky tohto odboru, však?
„Boli sme len druhý ročník novovzniknutej katedry. S dnešnými podmienkami sa naše vtedajšie technické vybavenie vôbec nedalo porovnávať. Ale mne to nevadilo, aj tak som počítačovú grafiku na škole flákala. Vždy som chcela ilustrovať knižky, už od základnej školy."
Aký má pocit mladý animátor, keď skonči školu?
„Animované filmy sa u nás tvoria v ťažkých podmienkach, prakticky na vlastnú päsť. Moji kolegovia zo školy sú všetci v tejto sfére veľmi úspešní, ale majú na túto kariéru aj po manažérskej stránke. Ja som si zvolila ľahšiu cestu, ilustrovanie kníh je menej náročné na čas a psychiku."
Nie je istým spôsobom výhoda, že ste na škole neboli pod vplyvom takej výraznej ilustrátorskej osobnosti ako Dušan Kállay?
„Možno áno, ale viem, že mám aj veľké nedostatky. Po každej knihe prídem na to, že som ju mala robiť inak. Až teraz po desiatich rokoch mám pocit, že nachádzam svoje smerovanie. Je však zlé, že naši vydavatelia sú malo otvorení novým trendom a tlačia ilustrátorov do infantilných obrázkov pre deti. Ak si porovnáte naše knihy s tými, ktoré vychádzajú vo svete, po grafickej stránke sme na tom dosť biedne. Väčšina detských kníh je málo inovatívna, chýba mi u nás progresívnejšie vydavateľstvo detskej tvorby, napríklad ako majú Česi Baobab."
Neboli sme kedysi považovaní za ilustrátorskú veľmoc?
„Je tu veľa mladých a veľmi talentovaných umelcov, nová generácia progresívnych ilustrátorov, ktorí majú odvahu čeliť masovému nevkusu, takže som v tomto ohľade veľmi optimistická."
Kto dnes udáva trendy v ilustrácii detských kníh?
„Myslím, že Francúzi, Španieli, Portugalci, tam je trend autorských kníh. Rada by som sama niekedy išla práve týmto smerom. Na knižnom veľtrhu v Bologni sme videli krásne knihy. U nás by boli mnohé z nich nemysliteľné, kúpilo by ich len pár fajnšmekrov."
Dá sa ilustráciami dnes uživiť?
„Absolútne nedá. Mňa živí manžel. Obaja sme tým trochu frustrovaní. On je pritom vynikajúci výtvarník, ale v súčasnosti pracuje v reklame, aby sme nejako prežili. Ja som tá, ktorá sa 'hrajká'. Takže sa mi príde tak trochu nefér voči nemu."
Skúšate si ilustrácie na deťoch?
„Nemám takúto spätnú väzbu, ale mám skúsenosť, že deti na prvom stupni ešte príjmu všetko, sú formovateľné. Staršie deti sú už „skazené".
Ako reagujete, ak vám niekto povie, že vaše ilustrácie nie sú pre deti?
„Práve, že doteraz boli. Ale obávam sa, že smer ktorým by som sa chcela slobodne uberať, by už pre deti taký čitateľný nemusel byť. V detských knihách som zvyčajne predsa len trochu tlačená do istej popisnosti, možno si aj sama v sebe vytváram tieto bloky. Ale samozrejme, záleží, aký literárny žáner mate na stole. Až pri Tracyho tigrovi a Janovicovej knihe Drevený tato preskočila iskra zo strany vydavateľov Artfórum a Albert Marenčim - Vydavateľstvo PT som mala pocit, že nebudú proti, ak sa trochu odviažem. Je dobre, ak je vydavateľ aj umelec na jednej vlnovej dĺžke."
Nechcelo by to viac reklamy?
„Chcelo."
Stalo sa vám, že by vám autor textu zasiahol do kresieb?
„Nie, nemal tú možnosť alebo záujem. Prv než sa do knihy pustím, pošlem pre istotu dve tri ilustrácie vydavateľovi, aby vedel, do čoho ide. Takže tam sa zásahy občas dejú. Ale so spisovateľom nie som v kontakte, až keď kniha vyjde. Ale zatiaľ mi žiaden spisovateľ nevynadal.
Aké knihy si najradšej vyberáte?
„Menej rada ilustrujem reálne príbehy zo súčasnosti, myslím že môj štýl sa uberá iným smerom. Paradoxne ma ale oslovujú vydavatelia práve s týmito žánrami. Najradšej mám však rozprávky, kde sa môžete výtvarne vyblázniť. Rada som robila pre pani Jaroslavu Blažkovú. Jej drsný, neinfantilný humor je mi blízky. Ale dnes by som najradšej Ohňostroj pre deduška či Mačky vo vreci celé odznova prerobila."
Ako sa rodil Tracyho tiger?
„Keď ma oslovili manželia Janka a Vladimír Michalovci, majitelia kníhkupectva Artfórum, hneď som vedela, že nepôjde o bežnú spoluprácu, lebo Michalovci vydávajú len zopár málo kníh do roka a tituly si starostlivo vyberajú. Ako jedným z mála vydavateľov záleží im na kvalitnom dizajne knižky, chýba im ’rutina’. Nerutinne sme sa stretli ešte so skvelými typografmi Palom Bálikom a Jankou Némethovou. Nikto z nich nepovedal, že sa to nedá sa, že to bude drahé, ale spoločne sme hľadali vhodnú podobu tej knihy. V istom momente to bolo skoro dobrodružné. Fungovali sme ako trio, všetko sme museli všetci odklepnúť až po tom sa šlo ďalej. Také čosi som pri inej knihe doteraz nezažila."
Saroyanov text však nie je určený deťom, však?
„Je to intelektuálna záležitosť, zdanlivo písaná jednoducho, ale so zložitými vnútornými otázkami. Vedela som, že Tracyho tiger musí byť úplne iný než všetky knižky doteraz. Lebo Tracyho tiger nie je zviera, ktorého poznáme pod slovom tiger, je to imaginácia, vnútorný svet človeka, čosi neuchopiteľné."
Vaše ilustrácie v tejto knihe sú veľmi rôznorodé.
„Ku každej ilustrácii som pristupovala s rešpektom a obavami, aby nebol obrázok príliš detinský či klišéovitý. Keď som sa skoro po roku dotápala k poslednej ilustrácii, zistila som, že sú žánrovo aj farebne dosť odlišné. Každý obrázok je akoby z inej knižky. Nakoniec sa ale ukázalo, že práve moja neschopnosť udržať ilustrácie v jednotnom duchu je vlastne zaujímavá a dielu prospešná. Ilustrácie napriek môjmu trápeniu pôsobia hravo, nevypočítateľne a slobodne. Mňa aj akosi dojímajú, podobne, ako neštandardné počínanie si hrdinov Saroyanovho príbehu: Tracyho, bláznivého psychiatra Pingitzera, či náčelníka Huzingu a kapitána Blytha."
Čo pre vás znamenali knihy v detstve?
„Ja som knihami žila, viedla ma k nim moja mama knihovníčka. Vždy, keď som ochorela, po ceste od lekárky sme išli do obchodu kúpiť nejakú knihu. Vychytávala som dokonca chybičky, ak si ilustrátor napríklad dobre neprečítal text a dal červenú sukňu namiesto zelenej. Na stene detskej izby mi neviseli plagáty spevákov ale ilustrátor. Dušana Kállaya, Ondreja Zimku, Končekovej-Veselej. Už na základnej som si všímala ich štýly.
Všetky tie knihy mám dodnes odložené v spálni na poličke."
Ktorá bola najmilovanejšia?
„Jasne, že Pipi, ale napríklad aj niektoré výbery, napríklad Sto najsmiešnejších rozprávok sveta. Asi som infantilná, ale občas sa pristihnem, že si ich znovu čítam."
Ako si dokáže človek uchovať detskú dušu?
„Ja som mala vždy pocit outsidera. Vyrastala som mimo prúd, nedalo sa s tým nič robiť. Na mňa sedí veta, že umelci sú zbabelci, ktorí utekajú od reality. My výtvarníci sme nepraktickí ľudia, vieme robiť pekné obrázky, ale inak sme nepoužiteľní. Ja neviem ani vypísať daňové priznanie. Môj manžel sa snaží byť praktický, takže všetko musí riešiť sám."
Už v detstve ste mali pocit istej izolácie?
„Áno, v puberte som tým dosť trpela. Žila som v čudnom svete a žijem v ňom prakticky dodnes, len sa v ňom snažím pohybovať profesionálne. Stále som ale nedobrovoľne v dobrovoľnej izolácie. Fungujem úplne inak ako moje susedy v mojom veku. Stále sa ma pýtajú, kedy pôjdem do roboty."
Nechápu, čo robíte?
„Na dedine, kam som sa pred niekoľkými rokmi odsťahovala, sú ľudia strašne praktickí, chodia do zamestnania, majú pole a zvieratá, pre nich je literatúra celkom neznáma vec. Mimo väčších miest ľudia necítia potrebu čítať knižky. A maľovanie nepotrebujete k životu."
Prečo to potom robíte?
„Neverím, že nejaký ilustrátor maľuje preto, lebo má rád deti. Nevylučuje sa to síce, ale každý podľa mňa aj tak rieši sám seba. Snažíte sa nájsť spôsob, ako sa vysporiadať s týmto svetom. Niečím sa podpísať, niečo vytvoriť. A keďže neviete robiť nič iné, tak maľujete."
