Nový Jánošík sa odpremiéroval, do kín príde v štvrtok.
Roky sme Jánošíkovi pripisovali čarovnú silu pohanského bôžika a prijímali jeho vlastnú predstavu o spravodlivosti. Teraz ho vidíme, ako pred smrťou bozká kresťanský kríž. Je to pochopiteľné, scenáristka Eva Borušovičová, režisérka Agnieszka Holland a jej dcéra Kasia Adamik rozmýšľali nad nepoznanými rozmermi zbojníka.
Nechce byť výnimočný
Toho zbojníka, z ktorého sme spravili legendu bez toho, že by o to on sám stál. Tajomstvo jeho opaska autorky zachovali, do svojho príbehu ho vplietli s jemným humorom. Lenže ich Jánošík nevie, kde sa tie reči vzali, ani si nie je úplne istý, či si vybral dobre - dobré remeslo. Pri prepadoch bohatých kočov môže byť aj stokrát veselo, on špeciálnu radosť nemá. Pozoruje svoju partiu a v tvári má smútok i nepokoj. Kam ho tento osud dovedie?
Václav Jiráček pochopil takú existenciálnu samotu, v úlohe filmového hrdinu sa presadí poľahky, je to možné i napriek tomu, že samotná jeho postava reči o výnimočnosti odmieta.
Úvahy, ktoré ho často dovedú do konfliktu s vlastnými kamarátmi, v sebe nesú kus pátosu, nedá sa však povedať, že ho zosmiešňujú. Veď tam v horách, kde si vybral svoje miesto pre život a kde sa magické obrazy Martina Štrbu určite nakrúcali ťažko, je tragický koniec jasný a nevyhnutný.
Bohatý svet vodcu
Psychologizujúci prístup k legende je zaujímavý, no rozhodne nie výnimočný. Pozrieť sa na schematického vodcu z učebnej látky, to robil nedávno napríklad Alexander Sokurov v trilógii o Leninovi, Hitlerovi a Hirohitovi. Ešte menej zaujímavé je spojenie lyrizujúcej linky s konvenčnou formou.
Samozrejme, gýč vyzerá inak ako to, čo robí Agnieszka Holland. No aj tak sa dostala na istú hranu tým, ako veľmi sa opája folklórnymi prvkami a ako často používa detailné zábery. Párkrát nám nahovára, že erotické scény sú príťažlivé aj vtedy, keď ich prežívajú postavy, ktoré poznáme sotva dve minúty. Pokusom Jánošíka utopiť sa v plytkej vode nechtiac rozosmieva a mystickými zjaveniami Madony i Krista zbytočne redukuje predstavy a myšlienky o smrti, ktoré museli byť v takej zmietanej Jánošíkovej hlave oveľa bohatšie.
Ambiciózny proti svojej vôli
Pocit, že v Jánošíkovi je veľa scén s balastom, nie je náhodný. Keď sa celý obrázok poskladá, nakoniec vyplynie, že aj tie mali istý zmysel a že zapadajú do predstáv autoriek. K samotnému významu legendy sa však nevyjadrili ani nevysvetlili, prečo by sme mali poznať jej pravdivú históriu. Možno aj hrdina proti svojej vôli by to zamietol ako príliš ambiciózny nápad.
Dostane to, čo nechce?
Zbojníci sú mimo ľudského zákona. A čo ten Boží? Maľovaní jánošíci viseli kedysi po stenách v spoločnosti svätých obrázkov. Samo Bohdan Hroboň veril, že Jánošík „s Bohom uvládze ťarchu božstva nosiť“. V ľudovej slovesnosti mu na pomoc skáču víly, nohy podrážajú čarodejnice. V známom muzikáli sa oňho preťahujú čert s anjelom. Pre jeho legendu je príznačný obraz študenta teológie, ktorého prestalo baviť čakať na Boží súd, a tak berie spravodlivosť do vlastných rúk.
Borušovičovej „náhodný hrdina“ síce pekným dievčatám tiež rozdáva zrkadielka, ale étos boja proti utrpeniu ľudu mu chýba. Jeho prísaha družine je testom výdrže v pití, zbojníctvo remeslom, nie poslaním. Ak by mu po prúde rieky pritiekla tá pravá dievčina o niečo skôr, o legendu by sme prišli. Nový Jurko nie je ani stelesnením vzdoru „Tak si ma aj zjedzte“. Trápia ho výčitky svedomia, pred svojím „uhákovaním“ neodmietne kríž.
Pôjde teda nakoniec do neba? To nechali tvorkyne na milosrdenstvo Božie. Ak Boh odpustí nehrdinom, ktorým sa vypomstí, keď raz prejavia veľkorysosť a čo inak dostávajú od života len to, čo nechcú, tak prečo nie?
Zuzana Uličianska
